Že zakladateľskou figúrou Českej republiky je Václav Havel a nikto iný, o tom už niet pochýb, a to aj napriek tomu, že tento štát vecne vzaté nezaložil Havel, ale Klaus. Vznik republiky 1. januára 1993 bol však plynulým pokračovaním novembra 1989, začiatku všetkého, v čom žijeme. Havel je náš uvádzač do súčasnosti.
Keď sa dnes niekto hlási k Václavovi Havlovi, chce sa tým predovšetkým prihlásiť k zásadám demokracie a slobody. To druhé je prípadnejšie, Havel totiž vo svojich hlavných rokoch nebol vždy zástancom klasickej parlamentnej demokracie, v akej žijeme dnes. Esej Moc bezmocných z roku 1978 obsahuje explicitné vety, z ktorých je vidieť, že autor si neželá obnovu predfebruárového systému politických strán a namiesto toho načrtáva systém, v ktorom dianie ovplyvňujú občianske iniciatívy pod vedením charizmatických lídrov. Čo je však platné pre celý Havlov život, je osobné nasadenie pre slobodu a v tom aj rôzne menšinové, v danej chvíli možno iritujúce názory.
Klaus mal však na mysli niečo iné. Tohto prezidenta trápi, ako päť strán, ktoré vytvoria našu budúcu vládu, vidia postavenie Českej republiky vo svete. A áno, neskorý Havel, povedzme od konca 90. rokov, bol rastúcou mierou internacionalista, dnes by sa povedalo globalista. Jedna vec je členstvo v NATO, ktorého prvú vlnu rozšírenia si Havel nie celkom neprávom pripisoval ako svoju hlavnú zásluhu v politike. Iná vec bola podpora intervencionistickej politiky Bieleho domu. Havlova bezpodmienečná podpora tu spočiatku mohla vyzerať racionálne, pretože jej predchádzala nielen studená vojna, ale aj masakre v Bosne z polovice 90. rokov. Avšak najneskôr invázia do Iraku je dvojbodkou, za ktorou nasledujú státisíce mŕtvych a katastrofálny rozvrat Iraku a vôbec Blízkeho východu. Česi sa môžu utešovať, že úloha Českej republiky a českého prezidenta tu nebola smerodajná, to určite nebola, ale nebola ani nulová. George W. Bush o jeho verejnú podporu pred začiatkom invázie veľmi stál.
Keď zostúpime zo sveta do Európy, tu sa dnes internacionalizmus zjavuje vo forme mechanickej podpory voči európskej integrácii a politike, s ktorou Európska únia prichádza. Táto politika už čoskoro vinou klimatických zákonov a energetickej chudoby miliónov ľudí prejde skúškou ohňom. Nemôžeme, samozrejme, vedieť, ako by sa k tomu Havel staval, môžeme len smutne konštatovať, že naposledy bol k technokracii a samopohybu tohto modelu na Západe kritický v 70. a do istej miery v 80. rokoch, kedy bol pritom Západ oveľa demokratickejší a v podstate otvorený systém, kedy bruselské centrum držalo iba zlomok svojej dnešnej moci.
A konečne doma, v českej politike, nájdeme množstvo vecí, ktoré sa presadili s Havlovou pomocou a za ktoré ho Klaus rád robí zodpovedným. Prekvapivou silou vo vnútornej politike disponuje Ústavný súd, ktorý by nevznikol, keby to bolo čisto na Václavovi Klausovi a keby do architektúry nového štátu neprehovárali aj menšie strany a cez ne prezident. S oneskorením a za pomoci rovnakých síl neskôr vznikli nové kraje, o ktorých prínose ku správe republiky a kvalite českej politiky možno po dvadsiatich rokoch úspešne pochybovať. V pandémii sa jasne demonštrovala neutíchajúca sila verejnoprávnych staníc, ktorým bude prisúdený zásadný podiel na prehnanej a neuváženej reakcii spoločnosti a štátu. Nezávislosť „verejnoprávnych“ patrí do havlovského vesmíru rôznych centier moci, ktoré nabúravajú a relativizujú silu vlády. To za konkrétnej situácie, ako bola oligarchická vláda Andreja Babiša, hlavne prvé roky, keď bral všetko, môže byť užitočné. Ale celkovo tu vzniká ďalší nereformovateľný svet bez spätnej väzby.
Ak teda budeme pozície nášho prvého prezidenta preberať jednu po druhej a odkrajovať ich ako cibuľu, dôjdeme nakoniec aj tak k disentu, cez 90. roky, ktoré však zostávajú jedinečné a neopakovateľné, takže z Havlovej historickej role v novembri 1989 ani z hviezdnej spolupráce oboch Václavov cca do roku 1996 pre dnešok veľa neodvodíme. Význam Václava Havla pre českú opozíciu bol ohromný, bez disidentov by normalizácia vyzerala ako dokonalá pustatina. Havlovo nasadenie pre slobodu môže byť zdrojom inšpirácie pre každého, kto ocení idealizmus a nezištnosť, bez ohľadu na svoje politické zameranie. Za výhodu by som považoval aj stav poznania, v ktorom máme Havlov život pred rokom 1989 prebádaný. Nejaké nepríjemné prekvapenie, podobné zákrutom poľského bohatiera Lecha Wałęsu, je u neho fakticky vylúčené.
Nie je Amerika, je Ostrava
To všetko ale znamená, že Havlov odkaz je predovšetkým mravný a morálny a že správcovia jeho odkazu budú nutne vystupovať ako moralisti. K havlovskému táboru v širšom poňatí môžeme počítať všetkých, ktorí sa k odkazu zakladateľa Charty 77 hlásia. V užšom slova zmysle je to ohraničená skupina ľudí, ktorí tvoria neformálne spoločenstvo a žijú prevažne v Prahe. Jadrom tohto spoločenstva bude, neprekvapivo, Knižnica Václava Havla, inštitúcia založená ešte za Havlovho života a s jeho osobným vkladom. Úprimne povedané, knižnica sa postupne stala Havlovým reputačným problémom in memoriam.
Pôvodná myšlienka pritom nemá chybu, navyše bola podnietená aj malosťou niektorých poslancov, menovite Vlastimila Tlustého z ODS. Tí chceli šetriť na výdavkoch, ktoré Havlovi, ako bývalému prezidentovi, budú vznikať. Knižnica sa inšpirovala knižnicami amerických prezidentov, dala si za úlohu propagáciu prezidentovho diela a hlavne zhromažďovanie historických materiálov o jeho živote. Začala vznikať krátko po Havlovom odchode z Pražského hradu.
Už v roku 2004 sa konal pokus vybrať pre ňu peniaze medzi Havlovými priateľmi a obdivovateľmi v Spojených štátoch. Za pomoci bývalého veľvyslanca v Prahe Craiga Stapletona sa pripravovala fundraisingová večera vo Washingtone, na ktorej by sa okrem Havla zúčastnil aj George Bush mladší a s nimi rad významných Američanov – nastávajúcich sponzorov. Večera bola v pokročilej fáze príprav odvolaná, pričom dodnes nie je úplne jasné, či aj kvôli zádrheľom na americkej strane, alebo iba kvôli konkurenčnému súboju na českej strane. Dagmar Havlová vo vznikajúcej knižnici videla konkurenciu pre svoju nadáciu, aspoň to tak pochopili ľudia, ako Alexander Vondra, Václav Bartuška a niektorí ďalší účastníci tohto „amerického“ pokusu.
Rozpisujem sa o tom potratenom projekte preto, že v jeho neúspechu už je obsiahnutý spomínaný Havlov reputačný problém in memoriam. O dva roky neskôr totiž Knižnicu VH zaštiťuje finančný investor Zdeněk Bakala a v ďalších rokoch ju sponzoruje zhruba rovnakými peniazmi, aké by plynuli z úrokov, keby americká večera dopadla podľa plánu. Bakala je vtedy ešte rešpektovaný weltman (sveták, pozn. prekl.) a propagátor vyššej podnikateľskej kultúry. Neskôr sa neostýcha skritizovať vo Financial Times Českú republiku ako miesto, ktorému sa kvôli korupcii vyhýbajú investície. Tento Bakala, ako sa dnes bezpečne vie, bol niekoľko rokov predtým skutočným nadobúdateľom 46 percent OKD (česká firma zameraná na ťažbu čierneho uhlia so sídlom v Karvinej, pozn. prekl.) vo chvíli, keď ich od štátu za smiešnu čiastku kupoval manažment firmy. V prípade 43-tisíc baníckych bytov, tie k celej akvizícii dostal ako darček, Bakala neskôr nedodrží sľub a miesto ich používateľom a so zľavou ich predá za trhovú cenu a na zahraničnej burze. Po poklese cien uhlia potom vytunelovanú spoločnosť, ktorú sám pôvodne kúpil za 13 miliárd a z ktorej postupne vytiahol 70 miliárd, vracia štátu. Starostlivosť o Havlov odkaz sa teda nefinancovala z Washingtonu, ale zo sociálne podlomeného Ostravska. Mali by sme si tu priznať, že Václav Klaus dopadol pri svojom odchádzaní v tomto ohľade lepšie. Podnikateľský vzostup jeho sponzora Petra Kellnera bol oveľa odpracovanejší ako zlatokopecký príbeh Zdeňka Bakalu.
S Bakalom bolo na začiatku dohodnuté, že po štartovnom vklade jeho príspevok bude postupne klesať a knižnica bude zdroje hľadať inde. Medzi mecenášmi sa tak ocitol developer Luděk Sekyra. Ten svoju minulosť komunistu a predsedu vysokoškolskej organizácie SZM (Socialistický zväz mládeže, pozn. prekl.) vykupuje tak subvenciami do Havlovho odkazu, ako aj podporou aktivít kňaza Tomáša Halíka a sponzorstvom Oxfordskej univerzity. V porovnaní s Bakalom ale Sekyrova podnikateľská história nie je toxická, tu sa očisťuje len život pred rokom 1989.
K prameňom
Iste to v dejinách nie je nič nové, existuje pre to dokonca odborný pojem „komodifikácia“: vec, symbol, konkrétne meno sa stávajú predmetom výmeny (na trhu). Meno sa premenilo na komoditu a obieha na trhu, povedzme miliardárskom. Ideálne pre komodifikáciu je slávny človek, ktorý už zomrel. Samozrejme, že žiadny obchod s legendou nemôže brániť záujemcom, aby si k zosnulému nachádzali cestu sami.
U Havla asi najviac za pozornosť stojí jeho život pred rokom 1989 a veľkorysosť, s akou potom prechádzal nedostatok odvahy väčšinovej spoločnosti. Človek tú veľkorysosť docení z odstupom, práve v časoch, keď ako keby už nikto nikomu nič nedaroval.
Autor napísal dvojdielny životopis Václava Havla. Vyšlo v týždenníku Echo, vychádza so súhlasom redakcie.