Havel a Slovensko. Iný pohľad

Havel bol aj naším prezidentom. Slovensko by ho síce nikdy nebolo zvolilo, ale ani on Slovensku nerozumel, takže to odcudzenie bolo trochu vzájomné. S výnimkou vplyvnej, ale relatívne málopočetnej skupiny liberálnej inteligencie, ktorá ho poznala a zároveň definovala u nás jeho obraz, bol Havel jednoducho príliš ďaleko.

Vedel to aj on sám, písal o tom. Dôkazom je napríklad text Daj to sem, kde opisuje, ako spoznal Dominika Tatarku. Priletel do Bratislavy lietadlom, bol rok 1965 alebo 1966, ako píše, už si to nepamätal presne. Na zvolanie Zväzu československých spisovateľov potrebovali asi tretinu podpisov spomedzi Slovákov, už-už mali pocit, že sa im to podarí, keď tu:

„…najednou vstal Mihálik a řekl: Nech už to je, ako chce, Slováci sa musia zachovať jednotne! Všichni se zarazili, nastalo hluboké ticho, Mihálik zamířil ke dveřím a pak všichni – včetně těch, co už stáli nad našimi archy a sahali do kapsy pro pero – se začali tiše a trochu rozpačitě blížit (nebo spíš plížit) ke dveřím a k věšákům, kde měli své kabáty, klobouky a čepice. Bylo nám jasné, že ze Slovenska už zřejmě moc podpisů nepřivezeme, a já ty archy začal zase nenápadně strkat zpátky do aktovky. A v tom okamžiku se stala věc, kvůli které o té prapodivné Příhodě vlastně píšu: najednou vstal od stolu jeden hezkej chlap s výraznou tváří, který za celé dopoledne vůbec nic neřekl, přistoupil ke mně a povídá: Daj to sem! Já – docela už z toho všeho popletený – vytáhl ty podpisové archy zase z aktovky ven a položil je na stůl. Ten chlapík vytáhl pero, napsal tam: Dominik Tatarka.“

Tak spoznal Havel Tatarku, ako píše v závere textu z 80. rokov.

Problém je, že Tatarka už mal za sebou všeličo. Mal vyše 50, napísaná bola Farská republika, Panna zázračnica, aj jeden z najhanebnejších textov, aké slovenský spisovateľ kedy napísal, keď horlil za popravu Slánskeho a Clementisa, ale tiež Prútené kreslá a najmä silná antistalinistická próza Démon súhlasu, ktorú napísal ešte v roku 1956, najskôr vyšla časopisecky, potom aj knižne. Tatarka vynikal, bolo ťažké ho prehliadnuť, ale Havel ho napriek tomu až do roku 1965 alebo 1966 nepoznal, žili pritom v jednom štáte.

Čitateľa Havlových životopisov to neprekvapí, veď Patočku spoznal Havel až v roku Charty, a to žili v jednom meste.

Hoci Charta 77 nebola zďaleka len Havlovým dielom, aj tu bolo možné vidieť a cítiť, že o Slovákov veľmi nestála. Upozornil na to napríklad Jozef Jankovič, ktorý ju aj z tohto dôvodu nepodpísal. Charta a Slovensko je ale širší problém. Dôvodov, prečo to nebol aj slovenský dokument, je viac, okrem iného odlišný charakter slovenského antikomunizmu.

Havel ale nezaznamenal ani Sviečkovú demonštráciu v Marci 1988, respektíve ju nepovažoval za hodnú vlastného textu alebo aspoň zmienky. Nespomenul ju, keď mal príhovor 10. decembra 1988 na demonštrácii v Prahe, hoci v príhovore vymenoval protesty proti komunizmu od Charty 77. Nespomenul ju v texte Vyložené karty, kde rekapituloval rok 1988, ani v liste prezidentovi Mitterrandovi, kde výnimočne spomenul aj katolícku petíciu, ba nespomenul ju ani v texte Testovací terén, ktorý vyšiel 3. júla 1989 v anglických novinách Independent, kde sumarizoval rok 1988 a prvú polovicu roku 1989. Hoci písal o troch pražských demonštráciách z roku 1988, ani slovom nespomenul Sviečkovú demonštráciu, hoci z nich bola ďaleko najväčšia a prebehla skôr ako tie tri české. Za vrchol odporu voči komunizmu v tomto období označil petíciu Několik vět.

Jeden z Havlových poradcov, ktorý nás učil na univerzite, nám neskôr povedal, ako bol Havel pri prvej návšteve Slovenska vo funkcii prezidenta prekvapený, koľko u nás žije Maďarov.

Najvýznamnejší slovenský sochár druhej polovice 20. storočia Jozef Jankovič zaznamenal aj ďalší príbeh. Prvý štátny sviatok vzniku republiky 28. októbra 1990, na ktorom Havlovi mimoriadne záležalo, sa zaobišiel bez Slovákov. Boli sme len divákmi. Jankovič vtedy Havlovi a jeho okruhu na Hrade položil otázku, či nebolo možné nájsť aspoň jednu skladbu slovenského skladateľa, ktorá by zaznela na štátnom koncerte, ak nie, či neexistuje aspoň jeden dirigent alebo sólista, ktorý by tam bol ako Slovák vystúpil. Jankovič odišiel sklamaný.

Podobných príbeh a anekdot by sa dalo navŕšiť viac, úmyselne som vynechal jeho poznámku na petržalské paneláky, pretože bola vytrhnutá z kontextu. Zároveň ale treba povedať, že hoci Havla zo Slovenska občas bolela hlava a politicky ani mentálne mu nerozumel, istým spôsobom oň stál, keď sa snažil formulovať dôvod za zachovanie Česko-Slovenska. Neuspel s tým v Prahe, ani u nás.

Azda je čas povedať, čo tým všetkým chcem vyjadriť.

Nehovorím tu o Havlovi – autorovi pred rokom 1989, ani o jeho význame pre Československo a českú politiku. Daniel Kaiser má pravdu, že hoci politický význam pre nový štát mal najmä Václav Klaus, Havel si zaslúži byť symbolom, pretože má na rozdiel od Klausa silný príbeh pred rokom 1989. Ako politik bol síce Havel neúspešný, príčinu – myslím – presne odhalil historik Jiří Suk (v politike moralizoval a v morálke politicky vyvažoval), ale podarilo sa mu viacero mimoriadnych vecí.

Vo svete absolútne zatienil Lecha Walesu a doma založil (obnovil) prezidentskú tradíciu, ktorá na Hrad posiela osobnosti prvej kategórie. To nám, žiaľ, na Slovensku chýba. Náš model je svojou povahou skôr kancelársky ako prezidentský.

Hoci Havel nemá a nebude mať dôležité postavenie vo výklade slovenských dejín, jeho dielo (myslím to pred rokom 1989) sa oplatí čítať a Havla treba poznať.

Napríklad jeho esej Politika ako svedomie.

Je to kritika moderného sveta, ktorý sa vykoľajil zo zákonov prirodzenosti, kritika politiky a politickej moci, ktorá si užíva zákony manipulácie, kritika sveta, ktorého tempo určuje technika a veda, kritika konzumného spôsobu života (o tom uvažoval autor, ktorý žil v krajine plnej nedostatku a ekonomického zaostávania!), istým spôsobom ide o najkatolíckejší Havlov text, jeho pohľad na svet sub specie aeternitatis, z hľadiska večnosti. Havel, autor z komunistickej krajiny, upozornil, že slobodný Západ aj komunistický Východ síce mnohé odlišuje, ale v niečom akoby prijali obidve alternatívy pravidlá jednej hry, ktorá smeruje k „všeobecnej totalizácii“, pričom budúcnosť Západu ohrozuje niečo mocnejšie ako sovietske rakety. Havel nebol naivný ani konšpiratívny, ako jeden z prvých autorov u nás upozornil na dôležitosť kultúry pre životaschopnosť Západu.

Škoda, že podobné „solženicynovské“ príhovory nehovoril na Západe po roku 1989 alebo aspoň potom, keď odišiel z prezidentského úradu. To už išiel konformne s dobou, škoda.

Pripomíname si 10 rokov od jeho smrti, a to sa už len ťažko zopakuje pri inom českom politikovi. Havel je poslednou figúrou, ktorá česko-slovenský svet spájala. To, že neúspešne, patrí aj k príbehu spoločného štátu.