Sprievodcom nám môžu byť dve knihy aktuálne pre dnešnú dobu. Preklad práce Dominion (2019) aj v našich končinách známeho britského historika Toma Hollanda sa pripravuje. Na jednej strane ateistickí radikáli, usilujúci sa o odstránenie kresťanského dedičstva z verejného života, dosiahli na Západe netušené inštitucionálne pozície. Na druhej strane nie je ťažké si všimnúť, že najdivokejšie výboje takzvanej woke revolúcie majú podivne "kvázi náboženský" charakter.
Zároveň sa pravicová opozícia voči týmto trendom často uchyľuje ku kresťanskému tvarosloviu, formám a symbolom – bez toho, aby bola nutne kresťanská v najzákladnejšom zmysle, teda praktizovala kresťanskú vieru. Tej podľa štatistík ubúda v Európe, ale najnovšie aj v donedávna veľmi náboženskej Amerike.
Do tejto postkresťanskej doby prichádza Holland s knihou o tom, ako veľmi je naša civilizácia kresťanská. Ako sa líši od civilizácií pred ňou aj súčasných civilizácií inde vo svete. Ako ani tí, ktorí sa chcú od kresťanstva čo najviac dištancovať, často netušia, že zostávajú v zajatí kresťanských spôsobov uvažovania. Ako má v kresťanstve svoje korene napríklad veda, hoci ich bežne označujeme za tmárske. Alebo myšlienka ľudských práv. Alebo komunizmus (tu, pochopiteľne, Holland dáva priestor českým táboritom). Alebo boj proti otroctvu – to síce praktizovali kresťanské impériá, ale v tom sa nelíšili od väčšiny štátov v dejinách. Líšili sa v tom, že otroctvo zrušili. Aj samotný pojem náboženstva ako niečoho samostatného a oddeleného od svetského života, saeculum, je kresťanský a Západ ho mnohým civilizáciám neorganicky vnútil. Západné poňatie obete, viny a odpustenia je neodmysliteľne kresťanské.
Je to tiež dôležitá kniha pre generáciu, ktorá si jedinečnosť Západu uvedomuje vďaka tomu, že nemusí byť dominantná – v Európe sa jeho kultúrne dedičstvo musí deliť o priestor s moslimami a na globálnej úrovni s Čínou.
Postrehy antropológa
Druhá kniha vyšla vlani. Svojho času som už písal o kanadskom antropológovi Josephovi Henrichovi, ktorý prišiel v roku 2010 s pojmom „WEIRD ľudia“, pričom to weird znamená v angličtine divný, ale tiež je to skratka slov západné, vzdelané, priemyselné, bohaté a demokratické. Henrich pôvodne písal o internom probléme antropológov a psychológov. Väčšina účastníkov ich výskumov a pokusov pochádza z krajín vymedzených tým skratkovým slovom, navyše sú to najčastejšie univerzitní študenti. A tak sa stávalo, že výsledky, ktoré mali vedci tendenciu považovať za univerzálne pre ľudský druh, možno platili len pre jeho WEIRD vetvu.
Po desiatich rokoch Henrich svoj postreh rozpracoval do hrubej knihy, v ktorej náš psychologický druh nielen popísal, ale urobil niečo oveľa širšie. Zverejnil teóriu toho, „ako sa Západ stal psychologicky výnimočným a mimoriadne prosperujúcim“, ako znie podtitul knihy.
Henrich na úvod predkladá ukážky toho, akí sú ľudia rôzni. Asi nás veľmi neprekvapí, že psychika ľudí, ktorí vedia čítať, funguje inak ako psychika negramotných. Antropológ tvrdí, že dochádza aj k neurologickým zmenám a že za gramotnosť platíme slabšou schopnosťou rozoznávať tváre.
A neprekvapí nás ani prirodzený experiment, ktorý umožnilo to, že diplomati akreditovaní pri OSN až do roku 2002 požívali imunitu na dopravné priestupky vrátane parkovania, ktoré im však newyorskí policajti registrovali. Ekonómovia, ktorí tú evidenciu za roky 1997 – 2002 získali, zistili, že počet priestupkov na jedného diplomata zhruba koreluje s hodnotením krajiny na rebríčku vnímania korupcie Transparency International. Zatiaľ čo napríklad diplomati z Británie, Kanady, Švédska alebo Austrálie neparkovali na zakázaných miestach ani raz, tí z Egypta, Čadu a Bulharska nazhromaždili vyše sto priestupkov na diplomata.
S rebríčkom korupcie korelujú aj reakcie v prieskume známom ako dilema spolucestujúceho. Priateľ vás vezie autom, prekračuje povolenú rýchlosť a zrazí človeka. Boli by ste ochotní na súde dosvedčiť, že dodržiaval predpísanú rýchlosť, alebo nemá právo to od vás očakávať? V tých krajinách, kde by ľudia (dokonca manažéri, medzi ktorými sa prieskum robil) boli ochotní krivo svedčiť, by tiež boli viac ochotní poskytnúť priateľom insiderské informácie svojho zamestnávateľa, klamať, aby mu pomohli znížiť poistné, a dopúšťať sa ďalšieho správania, ktoré považujeme za neetické.
Lenže, vysvetľuje Henrich, „v týchto krajinách sa ľudia nesnažia vyniknúť ako úzkostlivo poctiví jednotlivci dodržiavajúci nestranné princípy. Sú však trvalo lojálni k svojim priateľom a chcú upevňovať trvalé väzby, hoci za cenu nezákonného konania. V týchto krajinách je takzvané rodinkárstvo často morálne správne“.
Pozoruhodnejší je ďalší psychologický experiment, v ktorom vedci zisťovali reakcie ľudí na dve situácie. V oboch išlo o to, že na rušnom trhovisku si jeden človek prisvojí tašku druhého cudzieho človeka. V jednom prípade zámerne využije situáciu, keď si ten druhý odložil tašku a nepozerá sa, a vezme mu ju. V druhom to urobí mimovoľne – na chvíľu si odloží svoju vlastnú tašku a keď ju potom zase uchopí, nevšimne si, že omylom odkráčal s podobnou taškou niekoho iného.
To sú jasne odlišné situácie, nie? Krádež versus nepozornosť. Úmysel je v trestnom práve všetkých západných krajín zásadnou kategóriou.
Avšak antropológovia zistili, že v mnohých primitívnych spoločnostiach tieto situácie také odlišné nie sú a zlodej si zaslúži skoro rovnako prísny trest ako ten, kto sa len pomýlil. Západní ľudia kladú oveľa väčšiu váhu na vnútorný stav a vlastnosti jedinca, zatiaľ čo tradičné spoločnosti na vzťahy medzi ľuďmi a skupinami, do ktorých patria. A, pripomína autor, tak uvažovali ľudia posledných desaťtisíc rokov vo väčšine spoločností. Žili v príbuzenských, rodových spoločnostiach.
Kresťanská revolúcia
Henrich potom venuje veľa priestoru výkladu toho, ako vznikali a vyvíjali sa rodové spoločnosti a náboženstvá. Ale pre nás je dôležité, čo sa stalo s rodinou a manželstvom. Kresťanstvo ich podrobilo totálnej revolúcii.
V rodových spoločnostiach dávalo zmysel mnohoženstvo. A to nielen pre tých najviac žiaducich mužov, ale aj pre ženy. Žena mala väčšiu šancu stať sa ženou kvalitného muža, a zaistiť tak pre svojich potomkov to najlepšie postavenie, hoci sa o jeho pozornosť musela deliť. Zároveň sa mohla opierať o radu a pomoc starších manželiek. A všetci, muži aj ženy, boli definovaní svojím príbuzenským vzťahom v rámci rodu. Všetci v jednej generácii boli „bratia“ a „sestry“, ich rodičia boli všetci „otcovia“ a tak ďalej. Manželstvo bolo dohodnuté a pretože spoločnosti uznávali tabu incestu medzi najbližšími pokrvnými príbuznými, bolo nástrojom, ako rozvíjať vzťahy s ďalšími blízkymi rodmi. To bolo účelom, a to vrátane pravidiel, že keď zomrie manžel, vdova si musí vziať jeho brata alebo bratranca.
To sa kresťanstvo chystalo zmeniť. Henrich na to v štýle manažérov a konzultantov používa skratku MFP (Marriage and Family Program, program manželstva a rodiny). V centre pozornosti administrátorov MFP bolo predovšetkým odstránenie príbuzenských a dohodnutých sobášov a mnohoženstva. Pochopiteľný bol zákaz manželstva s pohanmi – pokiaľ nekonvertovali. Vznikla inštitúcia kmotrov, čo boli duchovní príbuzní (takže sobáš s nimi bol opäť incest). Cirkev sa stavala proti adopciám (v starom Ríme sa používali strategicky na budovanie rodu), o bezprizorné deti sa mala postarať cirkev alebo práve krstní rodičia.
Vtedy cirkev priniesla to nám dodnes známe „Beriete si dobrovoľne…?“ Verejný súhlas bol súčasťou ťaženia proti dohodnutým manželstvám. A stotožnením manželstva s romantickou láskou, na ktorú Rimania veľmi nedbali.
Ďalšou inováciou bolo takzvané neolokálne bývanie. Novomanželia sa nemali stávať súčasťou domácnosti otca ženícha ako doteraz, ale mali sa odsťahovať a založiť si samostatnú domácnosť. K tomu im malo pomôcť veno. Za súčasť MFP Henrich považuje aj novinku v podobe individuálnej poslednej vôle, o majetku nemal rozhodovať rod.
Henrich zostavuje prehľad „míľnikov MFP“, rôznych synodov a koncilov, kde sa pravidlá manželstva riešili. Začína sa rokom 305 a má 42 položiek. Až na dve posledné sa všetko odohralo do začiatku 13. storočia.
Dosť na jednej žene, dosť na jednom mužovi
Väčšina ich rieši rozsah incestu, teda manželstvá bratrancov a sesterníc. Ako ďaleko do minulosti by sa ich príbuzenské zväzky mali skúmať? Niekedy na štyri generácie dozadu, ale častejšie na šesť alebo aj sedem. Najlapidárnejšia bola synoda v Ingelheime v roku 948, ktorá zakázala manželstvá všetkých nejako spriaznených ľudí, „kam až pamäť siaha“. Metód, ktorými sa rozhodnutia mali vynucovať, bolo viac: od dočasného odopretia svätého prijímania po exkomunikáciu, vyradenie z dedičstva i popravu. Najstarší zachovaný list medzi pápežom a jedným z franských kráľov je z roku 538 a týka sa incestu. Aj my máme v Kozmovej kronike zachytené Břetislavove dekréty – podľa tohto najstaršieho českého právneho textu knieža Břetislav I. v roku 1039 okrem iného hovoril: „Teda toto nech je hlavné moje a prvé prikázanie, aby vaše manželstvo, ktoré ste doteraz mali ako s ľahkými ženami a neporiadne po spôsobe hlúpych hovád, od tej chvíle bolo podľa cirkevných ustanovení zákonné, súkromné a nerozlučné, a to tak, aby muž žil majúc dosť na jednej žene a žena majúc dosť na jednom mužovi.“
Prečo táto pozornosť? Pretože podľa Henricha bolo toto rozbitie rodovej spoločnosti prostredníctvom MFP základom Západu. Práve od neho sa už v stredoveku rozvíja „proto-WEIRD“ psychológia. Vznikajú cechy, univerzitné bratstvá, mestá so svojimi právami a samosprávou. Kresťania si osvojujú väčší individualizmus, nonkonformizmus a „impersonálnu prosocialitu“ – schopnosť nadväzovať vzťahy s cudzími ľuďmi na základe dôvery, že dodržiavajú rovnaké pravidlá, a vstupovať s nimi do trhovej výmeny. To sa stalo základom vývoja, ktorý umožnil kresťanskému Západu predstihnúť pôvodne vyspelejšie civilizácie Blízkeho východu a Číny. A nie rozvoj vedy, techniky, miest či renesancie, protestantskej etiky a analytického myslenia – kauzalita bola opačná.
Henrich zhromažďuje úctyhodné množstvo dát o tom, ako doba, počas ktorej bolo nejaké európske územie vystavené pôsobeniu MFP, aj dnes zodpovedá miere individualistických psychologických vlastností. Keď ich vynesie na mapu, pozoruhodne často na nej vystupujú ešte po tisícoch rokov obrysy ríše Karola Veľkého.
V medzinárodnom meradle funguje rovnako presne výskyt manželstva medzi bratrancami a sesternicami. A čo dáta o pokutách za parkovanie alebo dilema cestujúceho, ktorú spomínal na začiatku? Miera korupcie je len približnou, zástupnou hodnotou, správanie sa ľudí z rôznych krajín najviac koreluje práve s mierou manželstva medzi bratrancami a sesternicami.
A pretože si ľudia psychológiu kultúry, do ktorej boli socializovaní, so sebou nesú dlho, aj keď sa zmenia pravidlá, je to dôležitým faktorom pri integrácii moslimov. Možno by ich dobrí ľudia, ktorí sa starajú o ich integráciu, nemali skúšať z ústavy a ľudských práv, ale zato zisťovať, do akej miery sú ochotní vzdať sa príbuzenských sobášov. Veľa štúdií naznačuje, že to sú ony, nie islam, čo bráni uspokojivej integrácii. Ostatne každý, kto sa začne zaujímať o osud západných misií v Afganistane a Iraku, zistí, že kým nevezme na vedomie klanový charakter týchto spoločností, nepochopí nič.
Sociálny význam svojho MFP si kresťanské veličiny uvedomovali už od svätého Augustína, ale ich hlavný motív bol vždy náboženský. A tu antropológa Henricha dobre dopĺňa spisovateľ Holland. Do dôsledkov vykresľuje potenciálny dosah tých revolučných, vo svojej dobe priam škandálnych zmien: „Pred kresťanským ľuďom sa otvorila cesta k radikálnemu novému poňatiu manželstva, založenému na vzájomnej príťažlivosti, na láske. Práva jednotlivca začali nevyhnutne získavať navrch nad právami rodiny. Božia autorita sa začala identifikovať nie so starobylou autoritou otca, ktorý smie deťom vnútiť svoju vôľu, ale s naskrz podvratnejším princípom – slobodou voľby.“
Pripomína, že za to, že základom spoločnosti nie je vôľa muža-patriarchu, ale zväzok muža a ženy, vďačíme práve kresťanstvu. „Trvanie Písma na tom, že keď sa žena a muž uchýlia na manželské lôžko, sú spojení, ako je spojený Ježiš so svojou cirkvou, stávajú sa jedným telom, dávalo obom vzácnu dôstojnosť,“ píše. A tiež centrálnu úlohu, akú mal hrať inovercami spravidla nechápaný a vysmievaný kult Panny Márie: „V samotnom srdci veľkých tajomstiev osvetlených kresťanstvom, tajomstiev narodenia a smrti, šťastia a utrpenia, spoločenstva a straty, bola láska ženy k jej dieťaťu.“
Zabúdať na toto náboženstvo, ako sa to dnes na Západe deje, znamená zabúdať, že hodnoty a inštitúcie, ktoré považujeme za samozrejmé, prirodzené a univerzálne, také vôbec nie sú. Že sú zvláštne a vznikali zvláštnym nepredvídaným spôsobom, ktorého konca nikto nedohliadol. Vieme to dnes?
Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.