Nádaská: Stalin chcel Vianoce premenovať na Červené sviatky. Na polnočnú omšu chodili aj neveriaci

Poznáme rôzne staré vianočné zvyky. Na Slovensku býval vianočný stromček zavesený zo stropu, jedlá na Štedrý deň boli kedysi diétne. Čítal som, že v Česku sa od stredoveku na sviatky piekla vianočka, ktorá je údajne podľa týchto sviatkov pomenovaná. Je to naozaj tak?

Vianočka je pôvodne česká meštianska tradícia. Slováci mali takzvaný radostník, taký okrúhly koláč. Najjednoduchšia česká vianočka sa bežne plietla z troch vrkočov, až po slávnostnejšie, ktoré boli z piatich či siedmich vrkočov, čo dokázali majstri pekári. V Čechách je považovaná za stredoveké pečivo, predchodcu má v staršom maslovom mazanci, ktorý neskôr nahradila v meštianskom prostredí. Rozdiel je v tvare, v tom, že vianočka sa piekla z čisto bielej múky, čo bol v stredoveku veľký luxus.

Cez vianočku som sa chcel dostať k tomu, do akej miery sa menili slovenské vianočné zvyky po vzniku Československa po prvej svetovej vojne. Objavila sa myšlienka čechoslovakizmu, budovala sa štátnosť, na slovenské územie prišlo mnoho českých učiteľov, úradníkov a podobne.

Po rozpade ideovo katolíckej monarchie nahrádza cirkevný kalendár občiansky a nasledovalo veľa zmien. Keď sa zameriam na Vianoce, na vidieku sa to až tak nepremietlo, ľudia ďalej dodržiavali tradície, ale zmeny v meste boli výrazné. Po vzniku ČSR prišla na Slovensko vlna Čechov – najmä učiteľov, príslušníkov silových zložiek, sudcov, lekárov a úradníkov. Slovensko nemalo dosť ľudí s vyšším vzdelaním na tieto funkcie.

Priniesli si so sebou zvyky. V mestách sa začala na Vianoce jesť vyprážaná ryba, najčastejšie kapor s majonézovým šalátom. Dovtedy sa u nás vyprážané jedlá veľmi nejedli a šalát sme mali pôstny, cibuľový bez majonézy. Priniesli vianočku, bábovku a na vianočnom stole sa začali objavovať torty, čo bola úplná novinka. Veľká zmena aj v spôsobe prežívania Vianoc. Česi nemali zaužívané religiózne zvyky. Síce išli na polnočnú omšu, ale bola to pre nich skôr atrakcia.

Napokon, mnohí z nich boli evanjelici alebo ateisti. Asi je aj logické, že mali iné zvyky.

Áno, to je pravda. Boli medzi nimi aj stúpenci husitskej cirkvi. Ale spomeňme tiež zmeny na politickej scéne. Vznikla komunistická strana, ktorá mala podporu medzi robotníkmi a mnohými českými intelektuálmi, čo sem prišli. Česi sa počas Vianoc oveľa viac venovali nenáboženskému programu. Organizovali koncerty, diskusie a podobne. Kým Slováci slávili sviatky len v úzkom kruhu rodiny, Česi sa už na Božie narodenie stretávali s kamarátmi.

Dá sa povedať, že v medzivojnovom období sa začali Vianoce stávať sviatkami konzumu? Slovensko sa ocitlo v jednom štáte s industrializovaným Českom. Pod stromčekom sa objavilo oblečenie, známy Merkur, hračky, spotrebiče.

Áno, ale opäť sa to týkalo skôr miest a nie úplne. Na Slovensku sa začali stavať fabriky a robotnícke štvrte, na začiatku tam však ľudia žili v skromných podmienkach. Jedným z príkladov je bratislavská Trnávka, mimo hlavného mesta napríklad Baťove fabriky. Spočiatku nemali robotníci veľa peňazí, ale zarábali obaja rodičia, mali pravidelný príjem, a tak si mohli kúpiť viac ako roľníci.

Stalo sa novým zvykom, že sa celá rodina fotila pred vianočným stromčekom. Tam vidíte aj darčeky, ktoré boli drahšie, ale zasa tie najbohatšie rodiny si cez katalógy objednávali darčeky už za monarchie.

Ako vyzerali Vianoce po vyhlásení prvej Slovenskej republiky? Na jej čele stál kňaz Jozef Tiso, bolo to cítiť pri kresťanských sviatkoch, akými sú Vianoce?

V prvom rade by som ešte povedala, že počas Československa sa prezident Masaryk stal určitým štátnym symbolom a aj v slovenskej dobovej tlači bolo cítiť vplyv češtiny. V časopisoch bola pred Vianocami vždy vyhradená strana s veľkou fotografiou pre „Tatíčka Masaryka“. Propaganda pred sviatkami bola aj za čias monarchie.

Počas Slovenského štátu bolo obdobie okolo Vianoc ešte viac propagandistické. Objavovali sa fotky prezidenta, ktorý vyznamenáva slovenských vojakov, v pozadí so stromčekom alebo betlehemom. Tiso sa nechával tiež často fotografovať pri slúžení slávnostných bohoslužieb. Režim bol jasne katolícky, čo s nevôľou vnímali slovenskí evanjelici. Celé predvianočné obdobie malo oproti predošlým rokom omnoho náboženskejší nádych.

Počas vojny ľudia strádali, na Slovensku bolo povstanie, prešiel front. Ako slávili Slováci Vianoce v ťažkých vojnových časoch?

Najmä Vianoce v roku 1944 po povstaní boli ťažké. Mnohí z mesta utekali na sviatky na vidiek, kde na tom boli ľudia lepšie. Niečo si dopestovali, mali domáce zvieratá. Nebolo nič neobvyklé, že meštianky brali norkové kožuchy a menili ich na vidieku za potraviny – sliepku, maslo a podobne.

Boli však aj obce, kde ľudia strávili Štedrý večer v pivnici. Na východe sa báli pred ustupujúcimi Nemcami, veľa dobrého nečakali od partizánov a Červenej armády, žili ešte veteráni z prvej svetovej vojny, ktorí zažili ruský front. Napriek tomu ľudia išli do kostola, omše prerušené neboli. Zostali otvorené počas prvej aj druhej svetovej vojny – na rozdiel od lockdownu, ktorý sme nedávno zažili. (Smiech)

Keď sa skončila vojna, hospodárstvo bolo zničené, obyvatelia cítili nedostatok. V roku 1948 sa zasa dostali k moci komunisti, ktorí boli otvorene proti náboženstvu a snažili sa zmeniť aj Vianoce.

Iste, krajina bola zničená, ale za komunistov prišli dve veľké negatívne zmeny. Tou prvou bolo znárodňovanie, čo znamenalo, že prosperujúce súkromné fabriky prešli do rúk štátu, druhou bola kolektivizácia. To bol obrovský zlom pre Slovensko, väčšina obyvateľov žila na vidieku a boli roľníkmi.

Namiesto Ježiška hovoril v roku 1952 premiér Antonín Zápotocký o dedovi Mrázovi, jednu betlehemskú hviezdu mali nahradiť mnohé červené komunistické hviezdy. Deti zasa mali posielať listy dedovi Mrázovi, Vianoce sa premenovali na „Sviatky zimy“, cenzurovali sa koledy.

Veľa slovenských intelektuálov, ktorí mali ku komunistickým myšlienkam blízko, napokon režim zomlel v 50. rokoch, boli zlikvidovaní alebo odstavení. Prišlo krvavé a pokrytecké obdobie a k moci sa dostali ľudia bažiaci po moci, ktorým chýbal rozhľad a intelekt. Posilňovali sa väzby na Moskvu. Keďže v Sovietskom zväze sa razil tvrdý postup proti cirkvi, za Stalina sa prestalo hovoriť o Vianociach.

Čítal som, že pôvodne chceli komunisti spojiť Vianoce s narodeninami Stalina (18. alebo 21. decembra, na dátume nie je medzi historikmi zhoda). Je to pravda?

Áno, boli také pokusy. Možno by sa to aj podarilo, keby tak náhle nezomrel v roku 1953. Stalin dokonca navrhoval, aby sa Vianoce premenovali na „Červené sviatky“, ktoré by symbolizovali krv robotníkov a víťazstvo robotníckej triedy. Napokon sa ujali Sviatky zimy. Začal sa kult deda Mráza, ktorý bol čisto inštitucionálny. Stretávali sa s ním pred Vianocami deti zamestnancov veľkých fabrík. Boli to veľké akcie, volalo sa to stretnutie pod jolkou, čo je po rusky jedlička.

Do akej miery sa režimu darilo potlačiť kresťanský rozmer Vianoc? Bol veľký rozdiel medzi mestami a vidiekom?

Mikuláša si ľudia volali súkromne, aby k nim prišiel, ale mikulášsky oblek bol príliš nápadný. Dovtedy bolo bežné, že keď mal prísť, deti si vyčistili topánky. Tie čižmičky, ktoré aj dnes dávajú deti do okien, vznikli vtedy. Dalo by sa povedať, že nahradili návštevy svätého Mikuláša. Podobne prežili iné vianočné zvyky. Ľudia ďalej spievali koledy, susedia si aj v mestách povinšovali.

Dalo by sa povedať, že časť vianočných zvykov komunistický režim toleroval?

Isteže, kostoly boli otvorené, mohli ste tam ísť, ale niektoré profesie si to nemohli dovoliť. Všetci vedeli, že sú tam tajní. Učitelia a vychovávatelia, dokonca aj v jasliach, vedci mal zákaz aktívne chodiť na bohoslužby. Dostali v práci upozornenie, ak sa opakovalo, mohli prísť o miesto.

Báli sa ľudia v mestách chodiť napríklad na polnočnú omšu alebo to režim toleroval? Zmenilo sa to v 1968?

V 60. rokoch sa situácia postupne uvoľňovala, na slobodu sa dostávali dlhodobo väznení kňazi a náboženský život sa na pár rokov pozviechal. Veľkú nádej ukončil rok 1968 a následná normalizácia. Prišli verejné previerky, ktorými muselo prejsť množstvo ľudí, dokonca aj robotníci, ktorí chceli byť napríklad vedúci zmeny. Viera začala byť opäť problém. Z bytov už zrazu nezaznievali koledy. Vianoce sa zrazu naozaj dostávajú do úzadia. V televízii a rozhlase už počúvame len o Sviatkoch zimy, Sviatkoch rodiny alebo Sviatkoch mieru.

V 80. rokoch sa situácia začala opäť trochu meniť. Vznikali rôzne spolky, ozývali sa opatrné občianske prejavy a podobne. Čítal som, že neskôr začali aj neveriaci chodiť na polnočnú omšu z protestu.

V 80. rokoch to už bolo úplne iné, neporovnateľné s 50. rokmi. Dokonca sa začalo náboženstvo učiť v školách ako nepovinný predmet. Jedna rovina je tá, že náboženský život pod pokrývkou začal viac bublať. Pribúdalo tajne vysvätených kňazov a ľudí, ktorí neboli oduševnení veriaci, ale na mnohé náboženské akcie chodili. Keby ste boli v Bratislave v druhej polovici 80. rokov na polnočnej, tak by ste videli ľudí, čo stáli v preplnenom kostole vonku. Samozrejme, prevládali veriaci, ktorí išli do kostola aj deň nato. Ale bola tam aj skupina mladých ľudí, ktorí išli na polnočnú zo zvedavosti. Takto chodili celé skupiny, ktoré v kostole v živote predtým neboli.

Ako na tlak režimu reagovala štátom ovládaná Pacem in terris a naopak, tajná cirkev? Namietali otvorene proti odkresťančovaniu Vianoc?

V prvom rade bolo kňazov celkovo málo a bolo ťažké sa ním stať. Zároveň bolo verejným tajomstvom, že časť kňazov bola priamo agentmi ŠtB, donášali na spolužiakov a neskôr kolegov kňazov. Pacem in terris bolo združenie vyššie postavených kňazov, ktorí spolupracovali s režimom. Ľudia vedeli, či je ich kňaz členom združenia, a tak sa k nim aj stavali. Títo kňazi neraz aj pri kázňach používali termín „Sviatky zimy“ namiesto Vianoc, čo bilo do očí. Veriaci potom chodili primárne do kostola z duchovnej potreby, nie za kňazmi. Na druhej strane, veľmi rýchlo sa rozkríklo, kde sú oduševnení kňazi. Napríklad nebohý Anton Srholec pôsobil v Perneku na Záhorí. Keď sa to rozchýrilo, pol Bratislavy začalo chodiť na omše tam. Ľudia boli ochotní za kňazmi cestovať aj za socializmu.

Oficiálna cirkev neprotestovala. Napokon, duchovní chodievali aj na zjazdy komunistickej strany a potom tie myšlienky roznášali medzi ostatných kňazov a veriacich. Podzemná cirkev už bola v 80. rokoch veľmi živá. Robievali sa tajné mládežnícke stretnutia v zastrčených dedinkách, chodili do odľahlých kostolov. Mnohokrát sa z nich stali veľmi pevne veriaci.

Zažili ste podobné stretnutia aj na vlastnej koži?

Áno, mala som to šťastie, že ma ešte na základnej škole začali formovať sestry saleziánky, dnes je to Rád Panny Márie Pomocnice. Celé detstvo až do roku 1989 som mala šancu prežiť v tomto spoločenstve a boli to nezabudnuteľné zážitky. Podobných skupín bolo veľa, v jednej bol aj môj brat.

Báli ste sa, keď ste chodili na tieto stretnutia? Predsa len, bolo to protizákonné.

Práveže nie. Moji rodičia boli intelektuáli, otec fyzik, mama lekárka, ale vychovávali ma tak, aby som sa za vieru nehanbila. Učiteľka na základnej škole si ich permanentne predvolávala. Vysvetľovala im, že sa možno preto nedostanem na gymnázium. Na históriu ma nezobrali, ale na medicínu áno. Na vysnívaný odbor som sa dostala až po revolúcii. Takých rodín bolo veľa a my sme to veľmi vnímali. A just sme sa k viere hlásili! Rodičia nás k tomu viedli, boli sme taká komunita, kde sme zdieľali rovnaké ideály. To bolo v meste, ale na vidieku ľudí spájala prirodzená viera, vlastného kňaza si tam bránili telom aj počas krutých represií proti cirkvi v 50. rokoch.

V každej dobe sa nájdu ľudia, ktorí sa neboja pre svoju vieru aj niečo obetovať. Vidíte to aj dnes. Povedať verejne v nejakej spoločnosti, že ste veriaci, začína byť veľmi ťažké. Z roka na rok je to ťažšie.

Aké boli Vianoce 1989? Nežná revolúcia sa odohrala len mesiac predtým. Uvoľnili sa pravidlá zo dňa na deň, prestalo sa hovoriť o Sviatkoch zimy a zazneli opäť aj zakázané koledy?

Bolo to obdobie neistoty a ľudia nevedeli, či proti nim nenasadia ľudové milície. Postupne však nadšenie ľudí prevládlo, študenti burcovali robotníkov. Potom nastal rýchly zlom. Tie Vianoce boli veľmi radostné a slobodné. Kostoly zrazu mali na polnočnej omši otvorené dvere, čo bolo predtým zakázané.

Študenti 23. decembra 1989 zorganizovali zbierku do Rumunska, kde polícia 17. decembra strieľala do davu demonštrantov. Za 24 hodín vyzbierali humanitárnu pomoc a vypravili vlak do Rumunska. To bolo len dva mesiace predtým asi nepredstaviteľné.

Situáciu v Rumunsku sme veľmi pozorne sledovali a nečakali sme, že aj tam sa systém tak rýchlo zmení. Popravu Ceaușescua [25. decembra 1989, pozn. red.] sme videli v televízii. Ľudia sa zrazu začali zaujímať o veci verejné, vyšli z ulity a mali otvorené srdcia. Toto bola len jedna zo zbierok. Stáli v nich rady ľudí a každý chcel prispieť dekami alebo potravinami. Niečo sa v ľuďoch príjemne zlomilo a sršal z nich optimizmus.