Ukrajina nie je Izrael. Čo môže čakať od Západu?

V mnohých sporoch poslednej doby išlo špecificky práve o Ukrajinu. Hlavní oponenti plynovodu Nord Stream 2 na čele s Poľskom argumentujú okrem iného práve touto krajinou, pretože Nord Stream umožňuje Rusku Ukrajinu obísť. Všeobecne sú Poľsko a tiež pobaltské krajiny tými, ktoré tému situácie okolo Ukrajiny a ďalších štátov ruského „blízkeho zahraničia“ udržujú v popredí. Tkvie v tom aj solidarita krajín, ktoré si ľahko vedia predstaviť, že potom, ako sa v Ukrajine pristúpi na princíp, že Rusko má voči susedným krajinám osobitné práva, budú na rade ony.

Neprijateľné požiadavky Ruska

Záujem ďalších západných krajín – pokiaľ sa o to zaujímajú – je odrazom tohto princípu. Rusku to nemožno z princípu dovoliť. Rovnako ako nemožno z princípu pristúpiť na požiadavky, ktoré Rusko prezentovalo minulý týždeň vo svojom dokumente. Jednoducho nemožno pristúpiť na to, že krajiny, ktoré sa stali členmi Severoatlantickej aliancie (NATO) po roku 1997, ako by v ňom de facto neboli, pretože sa na ich území nesmú umiestňovať žiadne jednotky NATO. Ani na to, že sa NATO už nesmie o žiadnu krajinu rozšíriť, teda teoreticky ani napríklad o Švédsko alebo Fínsko.

To neznamená, že by iné krajiny boli dychtivé trebárs do Estónska posielať svoje jednotky alebo že by bolo Švédsko nachystané stať sa členom Aliancie. Ide o princíp.

Lipnutie na tomto princípe sa hocikomu zajedá, či už to sú „Putinovi chápači“ v Nemecku, Francúzi, ktorým by sa páčilo baviť sa s Ruskom ako veľmoc s veľmocou, tak ako kedysi, a štáty na východnej periférii ich veľmi nezaujímajú. Alebo tým Američanom, ktorí usúdili, že je na čase, aby sa Európa starala o svoju bezpečnosť, pretože krvácať na tom už nie je v americkom národnom záujme.

Takže napríklad americká vláda zverejnila, že prezident Joe Biden Rusov varoval, že je ochotná v reakcii na prípadnú agresiu „urobiť veci, ktoré sme v roku 2014 neurobili“. Nikto nevie, čo by to bolo, ale je jasné, čo by to nebolo – nasadenie vojakov. Ani do dodávok zbraní sa im veľmi nechce, hoci im paradoxne za Donalda Trumpa nejaké dodali. Nemecko má potom priamo politiku nedodávania zbraní Ukrajine.

Na Ukrajinu nie, do Izraela áno

Zaujímavé je, že Nemecko nemá politiku nedodávania zbraní Izraelu. Je druhým najväčším dodávateľom židovského štátu, nemecké zbrane v rokoch 2009 až 2020 tvorili 24 percent izraelských zbrojných dovozov. A americké dodávky, vojenskú spoluprácu a finančnú podporu netreba zdôrazňovať, ide v úhrne o desiatky miliárd dolárov a nezastavili sa ani za administratív dištancovanejších voči Izraelu ako bola tá Baracka Obamu. To sa to Izraelu čelí agresii a utláča Palestínčanov za americké peniaze, dalo by sa povedať a mnohí to hovoria.

V čom spočíva ten rozdiel medzi konkrétnymi prejavmi solidarity s Izraelom, ktorý je obviňovaný z radu prehreškov a v západných progresívnych kruhoch je považovaný vyložene za zavrhnutiahodnú krajinu, a s Ukrajinou?

Iste je teraz možné citovať obľúbenú antisemitskú konšpiračnú teóriu podľa vášho výberu. A dodať, že povojnové Nemecko má svoje špecifické dôvody, prečo sa cíti zaviazané podporovať Izrael. A že Rusko je jadrová veľmoc a konflikt s ním si nikto nemôže dovoliť.

Ale v zásade je dôvodom, že Izrael je silný a akcieschopný a Ukrajina slabá a akcie neschopná. A tí, ktorí kritizujú Ameriku, že Izrael vždy podrží, zamieňajú príčinu za následok.

Ako napísal David Samuels v texte z roku 2009: „Kľúčovým faktom americko-izraelskej aliancie, na ktorý väčšina komentátorov rada zabúda, je, že Izrael je hlavným americkým spojencom na Blízkom východe, pretože je najsilnejšou krajinou na Blízkom východe. Kritici americko-izraelského vzťahu s obľubou miešajú dohromady americkú podporu Izraelu pred rokom 1967 s americkou podporou potom, tak, že citujú štatistiky o desiatkach miliárd dolárov vojenskej pomoci a pôžičiek Izraelu od roku 1948, keď bol židovský štát založený. V skutočnosti sa Izrael vypracoval do úlohy regionálnej superveľmoci bez akejkoľvek významnej pomoci USA.“

Samuels tiež pripomína, že v Šesťdňovej vojne Izraelčania zničili egyptské, jordánske a sýrske letectvo s francúzskymi, nie americkými stíhačkami. A že Izraelčania tajne vyvinuli jadrovú bombu s britskou a francúzskou pomocou. A že s Britmi a Francúzmi tiež v roku 1956 obsadili Suezský prieplav. A bol to americký prezident Dwight Eisenhower, kto ich prinútil stiahnuť sa. „Americký Kongres na pomoc Izraelu s prijatím Židov preživších holokaust a chudobných židovských utečencov z Jemenu, Iraku, Egypta a ďalších arabských krajín neschválil ani cent až do roku 1973 – dvadsaťpäť rokov po založení štátu.“

Izrael sa vypracoval vlastnými silami

Izrael sa skrátka najprv vypracoval vlastnými silami v krajine, s ktorou bolo nutné počítať, a až vďaka tomu Amerika usúdila, že musí mať na túto vojensky silnú a nepredvídateľnú krajinu páky, a preto bude lepšie mať ju na svojej strane (a Francúzi, naopak, so svojou koloniálnou minulosťou dospeli k tomu, že je pre nich dôležitejšie usilovať sa o lepšie vzťahy s arabskými krajinami, a Izrael pustili k vode).

„Izrael si vyslúžil svoju rolu amerického klienta sériou odvážnych vojenských víťazstiev, ktoré vybojovala malá krajina so skromným rozpočtom a pritlačená chrbtom k moru,“ píše Samuels. Až potom „Izrael vymenil svoju slobodu podnikať riskantné, výnosné kúsky ako suezské dobrodružstvo alebo Šesťdňovú vojnu za komfort vojenských a diplomatických záruk od najmocnejšej a najbohatšej krajiny na svete“.

Ukrajina nie je silná krajina

Ukrajina naproti tomu, môžeme smelo povedať, nie je silná krajina. Jej rozvoj od získania nezávislosti je smutný príbeh. Ak má niekto dôvod byť sklamaný z demokracie, sú to Ukrajinci. Pozrite sa na štatistiky rastu HDP bývalých komunistických krajín od roku 1990. Ukrajina je pochmúrny prípad sám pre seba, a to nielen v porovnaní napríklad s postsocialistickými štátmi strednej Európy, ale aj s Ruskom. Zároveň netrpí nedostatkom oligarchov, čo naznačuje, v čom je problém. Je to nejednotná a skorumpovaná krajina, na ktorej málokomu záleží, bohužiaľ, vrátane jej vlastných elít.

Je ťažké ju viniť, Rusi sa vždy postarali, aby mala málo času a príležitostí na vývoj vlastného pozitívneho nacionalizmu. Ešte menej ako my – a to aj u nás bolo v roku 1918 mnoho ľudí, ktorí sa do samostatnosti nijako nehrnuli, a potom dostalo Československo zúfalo krátkych dvadsať rokov.

Rusko je jadrová krajina s veľkou vojenskou tradíciou, ktorá poníma svoj veľmocenský status celkom samozrejme. Ale početná prevaha spojených arabských krajín nad Izraelom je ešte oveľa väčšia ako početná prevaha Ruska nad Ukrajinou. Keby bola Ukrajina viac ako Izrael, asi by aj tak nemala šancu proti Rusku v boji o všetko. Ale svojou vojenskou pripravenosťou by urobila agresiu takú nákladnú, že by si ju Rusko zrejme rozmyslelo. Neúspechy napokon pozná. Ruské angažmán v Líbyi aj v Karabachu sa skončilo porážkou pre jeho klientov. Iste, pre Rusko to neboli životne dôležité vojny, ale tie neúspechy všetci videli.

Sebavedomá, úspešná Ukrajina by zrejme nepočula zo Západu tak často slovo „solidarita“. Moderní západní ľudia majú radi obete. Tak ako sa radšej kajajú za holokaust než podporujú dnešný Izrael, tak aj voči Ukrajine by asi mali svoje výhrady. Napríklad rusky sa identifikujúce menšiny vo východnej časti štátu by sa určite tešili pozornosti európskych ochrancov ľudských práv. V Rade Európy i v OSN by si Ukrajina zažila nejednu pernú chvíľku.

Ale Ukrajina nie je ako Izrael, a tak ju teraz príliš nič iné ako verbálne vyjadrenie solidarity nečaká.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.