Európa nie je úniou. Ohrozujú ju lži a pokrytectvo

Heinrich Hoerle: Súčasníci (1931/32). Konrad Adenauer je druhý zľava. Foto: wikimedia

Európa zle reaguje na migráciu. Prekáža mu spor medzi Poľskom a Bruselom. Aj falšovanie debaty o identite. A v poslednej dobe najmä to, ako sa správajú poprední európski katolíci. Štandard prináša závažný text bývalého predsedu Senátu Talianskej republiky Marcella Peru, ktorým sa vyjadril k stavu dnešnej Európy.

1.

Hoci len málokto to vie, práve v týchto dňoch sa po celej Európe schádzajú štyri výbory, každý po 200 členoch, ktorí sú náhodne vybranými európskymi občanmi, aby diskutovali o „Budúcom stave Európy“. Iniciatíva, ktorú si na návrh francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona vzala za svoju predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, sa začala v roku 2019, potom sa odložila na rok 2020 a skončí sa na budúci rok. Diskutované témy sú štyri: ekonomika, demokracia, klíma a migrácia. Budú predmetom samostatných dokumentov, ktoré sa predložia európskym inštitúciám.

Ak sa hovorí o budúcnosti Európy, znamená to, že súčasná európska stavba je stále ako otvorené stavenisko alebo prinajmenšom sú v tomto projekte medzery. Hneď uvediem príklad. V týchto hodinách čelia migrantom z Bieloruska, ktorí tlačia na hranice Poľska, len poľské silové zložky, aj keď je jasné, že ten, kto ich sem posiela, Lukašenko dnes, ako včera Erdogan a predtým Kaddáfí, tým vydiera celú Európu, nielen Poľsko. Prečo teda neexistuje Európa?

Je to jednoduché: pretože Európa nemá definované hranice a nemá silu ich brániť. To je obrovský nedostatok. Neexistuje európska armáda, európska polícia, európska pobrežná stráž. Ako môžeme v tejto situácii hovoriť o európskom štáte (alebo superštáte)? Prvou úlohou štátu je obrana svojho územia. Ako môžeme hovoriť o Európskej únii? Úlohou únie medzi štátmi je pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Namiesto toho sa dnes zdá, že platí to, čo pred časom povedal veľvyslanec Sergio Romano v slovnom spojení: „Európska únia“ je „termín únia lož“.

Nie je preto prekvapujúce, že pocit spolupatričnosti k tomu istému rozšírenému európskemu spoločenstvu sa zmenšuje, a že dopyt po národnosti si začína u mnohých európskych občanov raziť cestu a rozvíja sa národný patriotizmus. Je to fenomén pokrstený ako sovranismo (obnova národnej suverenity). Domnievam sa, že namiesto toho, aby sme ho odsúdili a skôr ako ho skritizujeme, by sme ho mali pochopiť. Na druhej strane je deprimujúce pozorovať, že sa stáva predmetom mizernej politickej propagandy, ako keby to nemalo žiadne vážne motivácie.

Prečo vzniká nedôvera voči Európe a rastie potreba útočiska v našich národných štátoch? Podľa mňa v tom nie je žiadne tajomstvo ani plán, žiadne sprisahanie antidemokratických síl, žiadne oživenie minulosti. Treba analyzovať len politické reakcie na holé fakty a riešiť objektívne problémy. Zvážme situáciu a každý nech sa pozrie na svoj stav.

2. 

Ak v dôsledku migračných javov potrebuješ bezpečnosť na tvojej hranici či vo vnútri tvojej krajiny a vidíš, že Európska únia nemá adekvátny program, aby to zabezpečila; ak žiješ na periférii a Únia ťa nechá čeliť vlnám nelegálnych prisťahovalcov osamote; ak zoči-voči tomuto javu dovolíš niektorým vnútorným a chráneným štátom uzavrieť svoje hranice, čím hraničné štáty premeníš na slepé lieviky; ak sa bojíš islamského terorizmu a vidíš, že európske politické elity sa vyhýbajú tomu, aby ho čo i len nazývali pravým menom; ak sa cirkevné hierarchie správajú rovnako, možno stavajú stromy mieru, zatiaľ čo teroristi proti tebe vedú vojnu; potom je pochopiteľné, že sa ťažko zrodí európsky patriotizmus. Naopak, začínaš si myslieť, že Európa je problém, nie riešenie, že je ti cudzia, vzdialená a nie nablízku.

Podobné pozorovania môžeme spraviť najmä pokiaľ ide o náš domov. Ak sa tvoje životné podmienky zhoršia a stredná trieda tvojej krajiny sa citeľne ochudobní; ak platíš vysoké dane; ak je nedostatok dôstojne zaplatenej práce; ak majú mladí ľudia neistú budúcnosť; ak konkurencia v globalizovanom svete znižuje tvoj ekonomický štandard; ak je sociálny štát čoraz drahší a si nútený platiť zaň dvojnásobne, najprv príspevkom na národné služby a potom poplatkami za súkromné ​​služby; potom rastie národný patriotizmus, pretože zoči-voči týmto problémom sa národný štát stáva jediným miestom pre uspokojenie tvojich potrieb: stáva sa tvojou skutočnou vlasťou. Skutočná vlasť je vskutku tam, kde sa o teba postarajú.

Preto je zbytočné okrem prejavovania dobrých a jednoduchých citov odsudzovať obrodené národné patriotizmy. Chcelo by to trochu intelektuálnej poctivosti, aby sme pochopili dôvody, prečo sa obrodzujú.

Opäť si vezmem príklad z Poľska. Nedávno ho odsúdil Európsky parlament a Európska komisia a teraz mu hrozia sankcie až vylúčenie z Únie za narušenie právneho štátu. Ale vysvetlil nám niekto, čoho presne sa týkajú tieto porušenia? Vysvetlil niekedy niekto vrátane tlače dôvody poľského ústavného súdu a vzťah medzi národným právom a európskym právom? Spomenul niekedy niekto, že intervencia poľského ústavného súdu má rovnaký pôvod legitimity ako intervencia nemeckého ústavného súdu, ktorý tiež rozhoduje, či je presun suverenity smerom k Európe v súlade s nemeckým ústavným poriadkom? A predovšetkým: čím je, pokiaľ až siaha, aké má hranice takzvaný „európsky právny štát“? Zahŕňa aj legislatívu o etických otázkach? A ak by si Poliaci chceli zachovať súlad a kontinuitu so značne citeľnou katolíckou tradíciou v tejto krajine, prečo by sme ich mali odsudzovať?

Práve v takýchto oblastiach chýba európska únia. Pôsobí dojmom, že rozlišuje medzi štátmi, uprednostňuje niektoré a cenzuruje iné, podporuje určitú politiku niektorých strán alebo koalícií pred inými, nástojí na rozhodnutiach pohŕdajúc väčšinou a zvolenými vládami. Akoby z bruselských palácov prišlo varovanie pre voličov národných štátov: buď si necháte vládnuť väčšinami a vládami, ktoré sme schválili, alebo ste mimo nášho spoločenstva „princípov a hodnôt“. Nič neznie pre voliča urážlivejšie a dráždivejšie, ako keď mu povedia, že si nemôže slobodne vybrať, alebo len v rámci istého okruhu.

Poliaci, ktorí majú krvavú spomienku na nacistické a sovietske invázie, sa obávajú, že Európska únia sa k nim bude správať ako centrálna ríša. Je alebo nie je možné diskutovať, či európske národy majú len povinnosť vzdať sa svojej suverenity a nie právo zachovať si svoje tradície, aspoň pokiaľ ide o niektoré obzvlášť citlivé záležitosti?

Objasním otázku. Predpokladajme, že v ústave európskej krajiny je napísané, že rodina je „prirodzené spoločenstvo založené na manželstve muža a ženy“. To je prípad talianskej ústavy v článku 29, aj keď sa výraz „medzi mužom a ženou“ nevyskytuje, ale je jasne implicitný vo výraze „prirodzené spoločenstvo“, čo neznamená „právnické spoločenstvo“ alebo „kultúrne spoločenstvo“. Musí sa táto ústava podriadiť právu spoločenstva, ktoré predpokladá homosexuálne manželstvo? A prečo? Európske národy sa nikdy nezúčastnili diskusií o tomto novom práve. Naopak, keď vznikla európska ústava, ktorá dáva priestor pre homosexuálnu rodinu, Francúzi ju v referende odmietli.

Skutočnosť je taká, že skutočný európsky duch sa ešte nezrodil aj preto, že v očiach občanov európske inštitúcie neurobili veľa pre jeho zrodenie, lebo sú neprehľadné a mnohopočetné. Máme množstvo politických, správnych a súdnych orgánov, v ktorých je ťažké sa orientovať a ktoré nám tiež každoročne posielajú tony pravidiel a rozhodnutí, smerníc a rozsudkov. Vie niekto, aké presne má Európsky parlament právomoci, aj keď ho volíme my všetci? Pozná niekto právomoci a rozdiely medzi Európskou komisiou, Európskou radou, Radou Európskej únie? Môže niekto povedať, čo je Rada Európy a čo robí, hoci napriek svojmu názvu nie je súčasťou inštitúcií Európskej únie? Demokracia musí byť transparentná. To znamená, že vládcov kontrolujú ovládaní prostredníctvom volieb, a preto sú vládcovia dobre známi. Naopak – úprimne povedané – veci sa majú tak, že európske orgány a vládni predstavitelia sú často nejasné a skryté postavy. Preto dnes Európska únia nie je federáciou ani konfederáciou, ale zoskupením, ktoré nie je vždy úspešné. Možno to nie je nehorázna lož, ale polopravda to je.

Znie to, čo hovorím, euroskepticky? To je len iný spôsob, ako povedať, aby sme nerozmýšľali. Alebo aby sme vyháňali ťažkosti tým, že ich pokrstíme výrazmi s negatívnou konotáciou. Je to banálna a depresívna polemika.

Ak sa pozrieme na svetovú geopolitiku, Európa sa stala nevyhnutnosťou a je nezvratná. Nemôžeme to ignorovať a nemôžeme sa vrátiť späť. Ani nacionalista, ak nie je krátkozraký, to nemôže prehliadnuť. Koniec koncov, ak existuje Amerika, Čína, Rusko a sú ďalší mocní aktéri v režime zvyšujúceho sa konkurenčného pluralizmu, Európa by mala tiež určovať svetovú rovnováhu a brániť naše záujmy. A takáto musí byť dnes tým viac, čím viac Amerika už nie je náš ochranca ako predtým. Čas amerického štítu sa teraz už kráti. Strýko Sam sa čoraz viac zdráha platiť účty za našu obranu. Nie je to o Trumpovi, ale o záujmoch Ameriky. Ale ak je Európa potrebná, treba kritizovať a prehodnotiť tú dnešnú a tá budúca musí byť lepšie navrhnutá. To je zdravý realizmus, skepticizmus s tým nemá nič spoločné.

3.

Teraz predpokladajme, že Európu vážne chceme a že sme všetci presvedčení, že je to nevyhnutné a nezvratné. Aby sme to naozaj vybudovali, je tu ešte veľmi vážny problém, ktorému treba čeliť, a to problém identity. Amerika je kresťanský liberálne demokratický kontinent. Čína je komunistický a konfuciánsky kontinent. Rusko je autokratický a pravoslávny kontinent. 

A čo je Európa?

Vieme, kto sme boli. Európa bola kresťanským kontinentom. Je ním stále? Prebiehajúca Konferencia o budúcnosti Európy, ktorá sa aj tejto téme venuje pod názvom „hodnoty a práva“, nie je prvou, ktorá sa jej venuje. V skutočnosti v tom mali veľkí otcovia Európy jasno hneď po druhej svetovej vojne a mysleli na kresťanskú Európu, pretože kresťanstvo považovali za krst identity a civilizácie.

Schuman povedal: „Všetky krajiny Európy sú preniknuté kresťanskou civilizáciou. Je dušou Európy, ktorá sa jej musí vrátiť.“

De Gasperi povedal: „Ako si môžeme predstaviť Európu bez toho, aby sme brali do úvahy kresťanstvo a ignorovali jeho bratské, sociálne a humanitárne učenie?“

Adenauer povedal: „Za cieľ našej zahraničnej politiky sme považovali zjednotenie Európy, pretože bola jedinou možnosťou, ako potvrdiť a zachrániť našu západnú a kresťanskú civilizáciu pred totalitným besnením.“

Projekt týchto otcov, Európske obranné spoločenstvo (EOS), ako je známe, skončil zle v rukách Francúzov, no téma sa vrátila v deväťdesiatych rokoch, keď sa proces ekonomickej integrácie sprísnil a proces politickej únie po páde Berlínskeho múru začal klopať na dvere.

V roku 1992 Jacques Delors, vtedajší predseda Európskej komisie, vystúpil s prejavom v štrasburskej katedrále, v ktorom upozornil na problém, ktorý Talianom veľmi pripomína slávny prejav od D’Azeglia. Povedal: „Európe treba dať dušu… Ak jej v najbližších desiatich rokoch nedokážeme dať dušu, spiritualitu, zmysel, prehráme hru o Európu.“

O niekoľko rokov neskôr, v roku 1999, sa vyjadril rovnakými slovami Romano Prodi, tiež predseda Európskej komisie a tiež (hovoriac) v kostole: „Európu nemožno chápať v zabudnutí svojej pamäti a v tejto pamäti figuruje trvalá stopa kresťanstva. V rôznych kultúrach európskych národov, v umení, v literatúre, v hermeneutike myslenia je kolíska kresťanstva, ktorá živí veriacich aj neveriacich.“

A mnohí ďalší zaujali rovnaký postoj. Netreba si azda ani pripomínať srdečné a veľmi učené vystúpenia Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

A predsa aj tentoraz sa diskusia skončila zle. O kresťanskej duši Európy sa už nehovorí. A keď sa o tom hovorilo, táto duša bola postupne skrytá, marginalizovaná, cenzurovaná a dokonca potláčaná. Koľko zbytočných diskusií o „židovsko-kresťanských koreňoch Európy“ v preambule ústavy! Koľko rétoriky! Koľko pokrytectva tých, ktorí predstierali, že oceňujú tieto korene a v skutočnosti v ne vôbec neverili!

Pozrime sa realite do tváre. Dnes sa v Európe nachádzame v dobe odpadnutia od kresťanstva, zatajovania a rušenia našich dejín, búrania našich symbolov. Hovorí sa, že ide o inklúziu, o rovnakú dôstojnosť, o prijímanie iných. Nech. Avšak faktom ostáva, že ide o veľmi vážne popretie našej identity. A obávam sa ešte horšieho: je to aj otázka strachu.

Keďže naša pamäť je často slabá, oplatí sa spomenúť niektoré nedávne fakty, na ktoré by sa nemalo rýchlo zabudnúť, pretože ide o veľmi vážne varovania.

Európa sa vyhla zmienke o svojich židovsko-kresťanských koreňoch vo svojej ústave neskôr zaniknutej, neskôr vzkriesenej, neskôr stratenej v právnickej márnici akéhosi traktátu.

Európa odsúdila talianskeho politika Rocca Buttiglioneho, lebo tvrdil, že homosexuálne manželstvo je v rozpore s jeho kresťanským presvedčením.

Európa presadzuje legislatívu, ktorá porušuje kresťanské princípy v hlavných etických otázkach. Podporuje potraty, eugeniku, eutanáziu, manipuláciu s embryami, homosexuálne manželstvo, genderovú identitu a už toleruje polygamiu.

Európa nebránila pápeža Benedikta XVI., ktorého napadli, pretože v jednej zo svojich prednášok tvrdil, že kresťanstvo je náboženstvom slova a nie meča, a požiadal islam, aby sa vyslovil podobným spôsobom.

Európa zabránila tomu istému pápežovi vystúpiť na univerzite Sapienza v Ríme potom, čo ho sama pozvala.

Európa svoje kresťanské symboly skrýva, na svojich základných školách už neučí hovoriť „Veselé Vianoce“ či „Veselá Veľká noc“, pretože vraví, že nechce uraziť deti neveriacich či iných veriacich.

Európa poskytuje moslimom vo svojich štátoch maximálnu slobodu vierovyznania a kultu, ale toleruje, že v ich štátoch je táto sloboda pošliapaná až po mučenícku smrť kresťanov v Afrike, Ázii, Turecku, Indii, všade.

Európa chráni pod štítom slobody prejavu rúhavé umelecké diela voči kresťanstvu, ale tú istú slobodu pozastavuje, pokiaľ ide o satirickú neúctu voči islamu.

Európa slabo reaguje na islamský fundamentalizmus a terorizmus, pretože sa považuje za vinnú za vývoz kresťanskej civilizácie.

A tak ďalej, zakaždým s ujmou pre našu náboženskú tradíciu. Niet divu, že seriózni učenci teraz hovoria o „Európe bez Boha“ a že údaje dokazujú, že Európa patrí medzi najviac sekularizované oblasti Západu.

Kladiem si otázky: Môže sa v takej pustej zemi zrodiť európske vlastenectvo? Môžeme sa vybaviť európskou identitou, ak sme proti základnému – náboženskému – zdroju európskej identity? Ak nás niekto terorizuje a obviňuje, že sme „židia a kresťania“, stále môžeme odpovedať: áno, sme a chceme takými zostať? Ak musíme viesť dialóg s ostatnými, môžeme to urobiť, ak ostatní deklarujú svoju identitu a my sa hanbíme za tú našu?

Donedávna som si myslel, že tieto otázky treba adresovať politickému svetu, stranám, inštitúciám. Už je to istý čas, že som nútený adresovať ich katolíckemu svetu a v prvom rade jeho magistériu – od biskupov až po pápeža. 

Naše kostoly sa vyľudňujú, niektoré sa zatvárajú, iné padajú, iné sa menia na nové budovy. Naša tradičná výchova sa vytráca. Náš pocit spolupatričnosti mizne. Biskupi pochodujú s dúhovou vlajkou. Na ich perách sa výraz „spása“ pomaly nahrádza výrazom „spravodlivosť“ a výraz „spravodlivosť“ sa čoraz viac chápe v zmysle „sociálna spravodlivosť“, akoby spravodlivosť kresťanského Boha mala čo do činenia s výplatou, pričom výrazy „prozelytizmus“ alebo „evanjelizácia“ sú považované za nesprávne a zakázané. Touto cestou sa kresťanstvo sekularizuje, stáva sa humanizmom, ekologizmom, pacifizmom, demokraciou, ľudskými právami. So sémantickým posunom, ktorý nie je ľahké pochopiť, pápež nazýva „klerikalizmus“ to, čo by mala byť pevnosť doktríny a súdržnosť správania. V toľkom zmätku sa dokonca môže stať, že sme svedkami toho, ako sa vzdáva úcta pohanstvu, ako sme videli na panamazonskej biskupskej synode alebo pri vstupe Matky Zeme do Svätého Petra.

Tu sa zastavím. Aby som to zhrnul v rýchlej syntéze, odpovedám na otázky, ktoré som si postupne kládol. Európa, kde si? Dnes si nejasnou zemou. Európa, kto si? Dnes si subjektom, ktorý sa vytráca. Európa, si tu? Dnes často neodpovedáš na volanie.

BIO autora tohto dôležitého textu.

Marcello Pera (1943) je taliansky filozof a politik. V rokoch 2001 až 2006 bol predsedom talianskeho senátu.

Študoval filozofiu na Univerzite v Pise, pričom sa sústredil na diela Karla Poppera a jeho teóriu otvorenej spoločnosti a obhajoval tieto princípy počas ťažkých sedemdesiatych rokov, takzvaných „rokov olova”.

Jeho akademická kariéra sa začala v roku 1976 na Univerzite v Pise. Potom pokračoval v medzinárodnom výskume: Univerzita v Pittsburghu, 1984; lingvistika a filozofia na MIT v Massachusetts (USA), 1990;  v Centre pre filozofiu prírodných vied (Center for the Philosophy of Natural Sciences) na škole London School of Economics, 1995 – 1996. V rokoch 1989 až 1992 vyučoval teoretickú filozofiu na Univerzite v Catanii. V roku 1992 sa stal riadnym profesorom filozofie na Univerzite v Pise. Marcello Pera písal do novín Corriere della Sera, Il Messaggero a La Stampa a do spravodajských časopisov L’Espresso a Panorama.

Pera sa stal popredným odporcom postmodernizmu a kultúrneho relativizmu a v tejto téme rezonuje s náboženskými mysliteľmi.

Ako ateista je Pera spoluautorom knihy s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom s názvom Senza radici (Bez koreňov) a je autorom úvodu ku knihe pôvodne nazvanej L’Europa di Benedetto nella crisi delle culture (Benediktova Európa v kríze kultúr ) alebo v skratke Benediktova Európa, ktorú napísal Ratzinger krátko predtým, ako sa stal pápežom. Bola nanovo vydaná ako Christianity and the Crisis of Cultures (Kresťanstvo a kríza kultúr).

Perova kniha Perché dobbiamo dirci cristiani (Prečo sa musíme nazývať kresťanmi) z roku 2008 má predhovor od pápeža Benedikta XVI.

Pera je kritikom politických postojov pápeža Františka, zvlášť jeho reakcie na európsku migračnú krízu.

Text zverejnila organizácia s názvom L’Osservatorio Internazionale Cardinale Van Thuân, ktorá šíri Sociálnu náuku cirkvi vo svete. Preložil Bohumil Petrík.

Ďalšie články