Jednou z hlavných štvrtkových správ je nepochybne dovolenka ministra zdravotníctva Vladimíra Lengvarského. Vládneho politika odtotografoval bulvár v skorých ranných hodinách na bratislavskom letisku spolu s jeho manželkou.
Podľa medializovaných správ mala dvojica namierené do exotického Ománu. Známej cestovke Bubo za zájazd pravdepodobne zaplatila takmer 3 300 eur na hlavu.
Do arabskej destinácie sa šéf rezortu vybral len niekoľko hodín pred zasadnutím vlády, ktoré odštartovalo online formou napoludnie.
„...čo by minister Lengvarský mohol pri troche dobrej vôle stihnúť. Stačí, keď si zoberie notebook a urobí si pohodlie na lehátku pod palmou. Obyčajným Slovákom môže naordinovať ďalšie obmedzujúce opatrenia zabraňujúce šíreniu koronavírusu a potom sa konečne ponorí do morských vĺn,“ písala uštipačne Pluska.
Lengvarský na rokovaní vlády napokon ani nebol, zastupoval ho totiž štátny tajomník.
Samotný odchod ministra kdesi ďaleko za humno a takto podaný naratív zákonite vyvolal cunami negatívnej odozvy.
Je však kritika opodstatnená alebo ide len o závisťou motivovanú búrku v pohári vody? Skúsme si situáciu rozmeniť na drobné. Odpoveď príde potom.
De iure, teda po právnej stránke, šéf rezortu žiadne nariadenie, vyhlášku, pravidlo, zákon, reštrikciu či paragraf neporušil. V závislosti od cieľovej krajiny môže vycestovať kto chce, kam chce. Teda, nie tak celkom. Vo väčšine prípadov na to treba vakcínu, občas prekonanie ochorenia, niekde stačí negatívny PCR či antigénový test a napríklad takých Mexičanov nezaujíma nič. Teda okrem toho, aby ste sa nestali obeťou drogového kartelu, lebo to prináša negatívnu publicitu, ale to je na inú tému.
Tu by sme kauzu mohli uzavrieť, no také jednoduché to byť nemôže. Lengvarského lážo-plážo uprostred pandémie totiž tlačí do popredia niekoľko veľkých ALE.
V prvom rade, vládny kabinet vyhlásil koncom novembra núdzový stav, ktorý je dodnes v platnosti. Je to krajný režim, v ktorom možno obmedziť základné práva a slobody človeka, a ktorého existencia predpokladá ohrozenie základných funkcií štátu. Na tejto jeho podstate nemení nič ani to, že si z neho politická vrchnosť robí dobrý deň a ohýba ho miestami do grotesknej podoby.
Po druhé. Ešte zhruba pred mesiacom (sic!) sa hovorilo o tom, že Slovensko dosiahlo bod humanitárnej krízy. Sám Lengvarský v súčasnosti prognózuje, že o ďalší mesiac bude pre zmenu vrcholiť omikronová vlna, ktorá vraj môže ohroziť chod krajiny. Buď teda svojim slovám neverí, alebo obmedzenie kontaktov, ktoré tak dôrazne na Slovensku presadzuje, neuplatňuje na cestovanie do cudziny. Spomínate si ešte, ako členovia krízového štábu hodnotili lietanie Slovákov k moru počas minulej vlny? Dnes to už neplatí?
Mimochodom, viete, ako by sme mali na omikron reagovať podľa šéfa strany, ktorá Lengvarského nominovala do funkcie? Podľa Igora Matoviča nás omikron prinúti k tomu, že sa zabarikádujeme doma a budeme čakať, aby sa nám nič nestalo. Nieže Omán, ale ani do vedľajšej obce sa nedostaneme.
Po tretie. Hoci týmto správaním Lengvarský žiadne opatrenia neporušil, svojím príkladom ukazuje, že dôležitejší ako systém sú jeho diery. O čom je reč? Napríklad o tom, že síce môžete pendlovať kdesi do Salalahu (zrejme ministrova cieľová stanica) vzdialeného tisíce kilometrov ďaleko, ale beda vám, ak by vás chytili bez rúška v obchode či v kostole, v momente by ste boli "dezoláti".
Čerešnička na záver: Hoci slovenský turistický ruch kričí o pomoc a z vlády sa to za ostatný rok hemžilo odporúčaniami dovolenkovať na Slovensku, prečo nepotešiť chudákov ománskych šejkov, všakže?
Zdá sa vám to ako dostatočný výpočet dôvodov na oželenie takejto dovolenky? Mne áno.
Sú skrátka veci, ktoré sú síce formálne vzaté v poriadku, ale de facto nad nimi ostáva rozum stáť. Táto je dozaista jednou z nich.