Dnes je najlepšie to dieťa, ktoré zje všetko, čo do neho natlačíte a ešte ho odmeníte sladkosťou, vraví obezitológ

Sme obézny národ, lebo žijeme v obezitogénnom prostredí. Sme stvorení na prežitie vojen či hladomorov, ale teraz žijeme v energetickom nadbytku. Kým bude slanina stáť menej ako losos, nepohneme sa. Obezita spôsobuje ďalších 236 chorôb, najväčšou chybou je, že ju nepovažujeme za diagnózu. Stačí pol hodina rýchlej chôdze denne. Ak teraz investujeme do prevencie detskej obezity, o 15 rokov budeme mať zdravšiu populáciu, hovorí v rozhovore pre Štandard špecialista na vnútorné lekárstvo a prezident Ligy proti obezite Ivan Majerčák.

Stávame sa obéznym národom?

Už ním sme. Dve tretiny ekonomicky činnej dospelej populácie Slovenska má nadváhu alebo obezitu. Vzrastá aj percento detskej obezity. Ak s tým nič neurobíme, dostaneme sa do ešte horších čísel. Nie je to len problém Slovákov a Sloveniek, lebo obezita vzrastá aj v menej vyspelých štátoch. Čelíme celosvetovej pandémii obezity.

Kedy sa začal tento údaj zhoršovať?

Je to kontinuálny rast približne od konca druhej svetovej vojny.

S čím tento stúpajúci trend spájať? Čo robíme zle?

Nepoužil by som slovo „zle“. Prevažná väčšina dospelých ľudí asi nemôže robiť niečo zle. Žijeme v obezitogénnom prostredí a vplýva na to veľa faktorov. Obezita je choroba, a ak ňou trpíte, ste pacient.

Ako túto chorobu ovplyvňuje genetika?

Naša genetika sa za pol storočie výrazne nezmenila. To znamená, že sa zmenil náš životný štýl, na ktorý vplýva prostredie, v ktorom žijeme.

Aktuálny enormný nárast obezity spôsobilo skôr prostredie než zmena genetiky?

Áno. Geneticky sme sa za tisíce rokov skôr vyvinuli na prežitie v nedostatku. Sme stvorení na prežitie vojen či hladomorov. Ak sme v minulosti neulovili niekoľko mesiacov mamuta, prežili sme. Ľudstvo sa počas posledných desaťročí dostalo do prostredia energetického nadbytku.

Koľkými percentami teda prispieva genetika k vzniku obezity?

Všade sa to udáva inak, podľa toho, ktorú učebnicu otvoríte. Aj keby sme povedali, že je to pol na pol, nezáležalo by na tom. Záleží na uhle pohľadu na genetiku. Áno, na jednej strane prispieva naša genetika k vyššiemu počtu obéznych, lebo sme stvorení na prežitie v nedostatku. To znamená, že ak schudnete nejakou drastickou diétou, v záujme prežiť začne metabolizmus po skončení diéty aj z malého množstva ukladať tuk späť.

Na druhej strane si pacient s obezitou často myslí, že to zdedil, že to má rodina v génoch, ale nie je to príčinou jeho nadváhy alebo obezity. Dedíme aj jedálny lístok či spôsob stravovania. Uvediem príklad: máte jednovaječné dvojčatá a obaja ich rodičia sú diabetici. Jedno dieťa bude mať vyšší obvod pásu, druhé nie. Ten s vyšším obvodom pásu dostane takmer so stopercentnou pravdepodobnosťou cukrovku a ten, ktorý ostane štíhly, cukrovku nedostane. Genetickú výbavu majú pritom rovnakú. Hovoríme skôr o epigenetike – nakoľko to, čo máme v génoch, ovplyvňuje obezitogénne prostredie.

Vymenujte, prosím, niektoré faktory obezitogénneho prostredia.

Na to, či budete mať v dospelosti nadváhu alebo obezitu, vplýva už hmotnosť vašej mamy predtým, než vás počala, aj jej hmotnosť, keď vás počala, ďalej, ako sa stravovala počas tehotenstva, spôsob pôrodu i to, ako dlho vás dojčila. Ešte ste ani netušili, že ste na svete, a mohli ste mať dramaticky vysoké štatistické riziko, že budete v dospelosti obézna. Stačí, aby bola matka obézna, zle sa stravovala počas tehotenstva, rodila cisárskym rezom a nekojila novorodenca.

Zhruba 80 percent školopovinných detí nemá minimálny pohybový štandard, aký by mali mať. Sú za to zodpovedné deti? Alebo ich rodičia? Môže za to počet hodín telesnej výchovy? Alebo je za to zodpovedný štát, ktorý spoplatňuje športové kluby a dá vám kultúrny poukaz, ale nie športový poukaz? Takto by som mohol pokračovať dlho. Rizikové obdobia pre vznik obezity začnú ešte pred narodením a pokračujú celý život. Máme obrovskú dostupnosť potravín. Máme sa dobre.

Nemusíme už viac vstávať k pevnej linke a prepnutiu televízora, lebo máme diaľkové ovládanie a mobily. Švédsky profesor vyrátal, že sme tak stratili desiatky nachodených kilometrov ročne. Keď ste v minulosti potrebovali kúpiť viacero vecí, prešli ste kilometre po meste. Dnes idete autom do hypermarketu, vyveziete sa eskalátormi a všetko kúpite pod jednou strechou alebo vám to prinesú domov, lebo si to kúpite cez internet.

Pri pohľade na ľudí v uliciach mám často dojem, že práve chudobní ľudia sú tučnejší.

Je to dôsledok cenotvorby potravín. Chudobní ľudia si kupujú lacné nezdravé potraviny. Kým bude slanina stáť menej ako losos, nepohneme sa. Ak budeme sledovať reklamu na čipsy a alkohol a nezakážeme „reklamu na zdravú čokoládu“ pred detskými televíznymi programami, nemôžeme sa čudovať nárastu telesnej hmotnosti. Náš mozog sa proti reklamám nedokáže brániť a detský mozog už vôbec nie.

Na Slovensku čísla ukazujú, že máme približne 9,5 percenta obéznych chlapcov a 8,8 percenta obéznych dievčat. Dokopy ich je tak približne 70-tisíc. Čo z týchto čísel očakávať?

Štatistík máme pomerne veľa, spomeniem nedávny prieskum na Slovensku u 7 až 8-ročných detí. Obezitu má podľa neho 15 percent chlapcov a 11 percent dievčat, dokopy nadváhu a obezitu má v tejto vekovej kategórii 32 percent chlapcov a 26 percent dievčat. Výrazná väčšina z nich si chorobu prinesie do dospelosti. A obezita sama osebe spôsobuje ďalších 236 chorôb. Spôsobuje prevažnú väčšinu srdcovocievnych chorôb, takmer polovicu rakovín, skracuje nám život, obmedzuje nás fyzicky, mentálne aj spoločensky. Obéznemu človeku sa žije výrazne horšie. Môžeme očakávať, že budeme žiť menej kvalitný život a budeme mať viac chorých ľudí. Obezita je ťažká choroba.

Pri deťoch s nadváhou sa často mávne rukou, lebo z toho vraj vyrastú.

Najväčší problém v súvislosti s touto diagnózou je, že nie je považovaná za diagnózu. Ľudia sa na obezitu nepozerajú ako na chorobu. Pacientov máme problém presvedčiť o tom, že sú chorí. Ľudia sú presvedčení o tom, že sú len leniví, dokonca si myslia, že najlepšie vedia, čo by mali robiť, len nemajú pevnú vôľu a nedarí sa im. Obezita je diagnóza, má svoju diagnostiku aj konzervatívnu liečbu. Lieky aj injekcie sú na recept a dokonca sa obezita operuje ako aj iné diagnózy. Ak sa na obezitu nebudeme pozerať ako na chorobu, môžeme po všetkých stránkach očakávať malér. Už teraz máme chorú populáciu a bude sa to zhoršovať.

Na čo by mali rodičia dbať a čoho sa, naopak, vyvarovať, aby tomuto ochoreniu u detí predišli?

Za to je rodič zodpovedný len čiastočne. Keby bol za to zodpovedný len jeden dôvod, ktorému by sa mohol rodič vyhnúť, nemali by sme toľko obéznych detí. Faktorov, ktoré na to vplývajú je veľa a mnoho z nich nemá v rukách rodič. S detskou obezitou vie niečo urobiť štát. Štát rozhoduje o tom, čo sa budú deti učiť v školách, koľko hodín telesnej výchovy bude v rozvrhu, ako sa budú žiaci v školských jedálňach stravovať.

Rodič môže byť vzorom, môže napríklad doma zdravo variť, športovať s deťmi a neodmeňovať ich sladkosťami. Lenže dnes ja najlepšie to dieťa, ktoré zje všetko, čo doňho chcete natlačiť a ešte ho za to odmeníte sladkosťou, čím mu vytvoríte v hlave reflex ako Pavlovovmu psovi. Vychováte ho ako koňa v cirkuse, ktorý keď spraví peknú pózu, dostane kocku cukru. Závislosť od sladkého je v takom prípade daná rodičmi, ale rodičia o tom nevedia. V každej reklame sa deťom aj dospelým zavďačuje sladkosťami. Vzorec odmeňovania sladkým je spoločensky akceptovaný a prijatý. Rodič robí chybu, ak odmeňuje sladkým, ale je to jeho chyba?

Môžeme čas, ktorý trávia deti za obrazovkami, zvaliť na sociálne siete alebo je to dané tým, že rodič je od rána do večera v robote? A je to chyba rodiča, že je toľko v práci? Medzi pacientami mám deti v psychoterapii detskej obezity, ktorým nemožno ordinovať lieky. Tieto deti by išli von, ale otec chodí na týždňovky a mama príde z práce večer o 18. Je zlé, že rodičia toľko pracujú, lebo sa snažia uživiť a zabezpečiť rodinu? Zvalíme to teda na školu? Alebo čo urobíme?

Ťažko sa zrejme ide príkladom, ak má človek stihnúť všetko, čo ste povedali a vráti sa večer.

Áno. Svojho času som sa prešiel po adolescentnom psychiatrickom oddelení a 90 percent tínedžerov buď nemalo otca, alebo ten chodil na týždňovky a mama robila au-pair v Rakúsku. Kto tieto deti vychováva a kde majú rodinné krídla? Mnoho ľudí z východu Slovenska odišlo pracovať do zahraničia, ale nemožno im to vyčítať.

Čiže toto je ďalší faktor, keď si deti psychické problémy kompenzujú jedlom?

Jedlo je výborné antidepresívum. Emócie a jedlo sú u nás veľmi výrazne prepojené. Udržať dlhodobo hmotnostný úbytok dokážete len psychoterapiou. Veľké brucho je v hlave. Do značnej miery môžu deti samotu alebo smútok zajedať.

Ako sa pozeráte na zatvorené telocvične a športové krúžky počas pandémie? Je to adekvátne?

Nie som epidemiológ. Ja som kardiológ a venujem sa liečbe obezity. Aj pred pandémiou sme mali málo hodín telesnej výchovy, neváľal by som všetko na covid. Covid a obezitu spájajú dva faktory: obézni ľudia majú vyššie riziko úmrtia na covid a pandémia prispela k vzostupu hmotnosti, lebo sa ľudia menej hýbu a obmedzila sa mobilita. Surovo povedané túto pandémiu veľa obéznych ľudí neprežije. Riziko úmrtia na COVID-19 výrazne stúpa so stupňom obezity.

Ak majú dve tretiny Slovenska problém s nadváhou alebo obezitou, nemôžeme sa čudovať ťažkému priebehu súčasnej epidémie. Očkujú sa vaši pacienti? Uvedomujú si riziko, aké im hrozí?

Pracujem na Internej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice aj v kardiologickej ambulancii. Som aj psychoterapeut a z môjho pohľadu je to o komunikácii v individuálnej rovine (lekár – pacient) aj o komunikácii s národom (vláda – občania). Čím jasnejšia a zrozumiteľnejšia komunikácia, tým väčšia šanca na vysokú zaočkovanosť. Svojim pacientom očkovanie odporúčam.

Hovoríte, že obezita sa nevníma ako ochorenie. Ľudia s vyššou telesnou hmotnosťou teraz vo zvýšenej miere vyhľadávajú fitness trénerov a tí im tvoria aj jedálničky na mieru. Je správne, že sa neobracajú na lekárov?

Keď je niekto chorý, mal by ísť k lekárovi. Pacienti s obezitou ju však nepovažujú za ochorenie. Myslia si, že im pomôže zázračná diéta z časopisu alebo fitnes tréner. Biznis so zázrakmi na chudnutie je celosvetovo obrovský. Liek na liečbu obezity nemôžete vidieť v reklame, rovnako ani liek na cukrovku či vysoký tlak – zo zákona je to zakázané, lebo lieky sú na recept.

Končí obezita schudnutím? Je potom pacient vyliečený?

Obezita je celoživotné ochorenie. Schudnúť dokáže každý, ale problémom je udržať si úbytok telesnej hmotnosti. Stravou, pohybom či tabletkami dokáže človek schudnúť, ale udržať si hmotnostný úbytok vie človek psychoterapiou. Pri liečbe pacienta s obezitou vstupujeme do jeho životného štýlu, do jeho stravovacieho aj pohybového vzorca. Nový spôsob stravovania a pohybovej aktivity často súvisí s množstvom vecí, ktoré vplývajú na to, že človek je chorý.

Ak diabetik nebude držať diétu, môže si pichať inzulínu, koľko chce. Niekedy to prirovnávam aj k alkoholizmu: alkoholik, ktorý abstinuje, bude do konca života alkoholikom, akurát abstinuje. Pacient s obezitou, ktorý je spokojný so svojou hmotnosťou a má sa podstatne lepšie, sa vráti späť, ak nebude dodržiavať nastavenú liečbu, ktorá je preňho dlhodobo udržateľná. O obezitu, ako svoju chorobu, sa bude pacient starať do konca života. Neexistuje zázračná diéta ani tabletka, ktorá by nahradila pacientov prístup. Reálne je to o zmene životného štýlu.

Žijeme vo svete, ktorý je prispôsobený na sedenie a smerujeme k digitalizácii, ktorá tento trend ešte umocňuje. Naučí sa naša spoločnosť odolávať faktorom obezitogénneho prostredia?

Ak budeme chcieť, tak áno. Nepotrebujeme chodiť do fitka alebo si doma spraviť posilňovňu. Stačí pol hodina rýchlej chôdze denne. Zmeny v životnom štýle nemusia byť magické, môže to byť hocijaká forma pohybu, ktorý vás baví. Ako spoločnosť sme prestali chodiť. Digitálnou technológiou sú aj hodinky, ktoré rátajú počet krokov či iné nápomocné aplikácie. Záleží len na tom, ako chcete digitalizáciu využiť. Je to o každom človeku.

Celospoločenskú prevenciu obezity má zas v rukách štát. Ten rozhoduje o televíznej reklame, cenotvorbe potravín, bezpečných plochách na pohyb, o učive v školách. Povedzte mi ktorékoľvek ministerstvo a ja vám poviem, ako môže svojou troškou prispieť k tomu, aby sme mali zdravšiu populáciu.

A stane sa tak? Prispejú ministerstvá k prevencii obezity?

Za takmer 30 rokov mojej praxe som v tomto smere trochu skeptický. Raz sa ma na tlačovej konferencii pýtali, prečo sa národné programy prevencie obezity neimplementujú do praxe. Môj súkromný názor je, že návratnosť investícií do prevencie štvornásobne prevyšuje dĺžku volebného obdobia. Kým sa tí pri moci budú pozerať na školstvo a zdravotníctvo ako na nákladovú položku a budú mať v hlave len to, koľko nás to stojí, a nebudú sa na to pozerať ako na investíciu do budúcnosti, nepohneme s množstvom vecí. Školstvo a zdravotníctvo sú investícia do budúcnosti. Ak teraz investujeme do prevencie detskej obezity, o 15 rokov budeme mať zdravšiu populáciu. Ale nebude tomu tak o dva roky.