S touto politikou možno určite na prvú dobrú sympatizovať. Má svoj emocionálny komponent – solidarita s demokratickou krajinou vystavenou nátlaku komunistickej veľmoci je niečo, čo ľahko zapadá do havlovského dedičstva. Zároveň nikto nemôže povedať, že to je bezhlavý idealizmus bez všetkých praktických ohľadov. Taiwan je vyspelá ekonomika a je u nás významnejším investorom ako červená Čína. Vystrčilova návšteva ostrova síce svojou pompou prekročila bežné normy, ale kvázidiplomatické vzťahy s Taiwanom udržujú takmer všetky európske krajiny. Je to priam veľmoc v globálnej produkcii čipov a nie sú to jediné jej výrobky, ktoré môžu byť strategické. Tak napríklad Litve dodal Taiwan drony na monitorovanie situácie na hranici s Bieloruskom, kde prebieha Lukašenkom zorganizovaná migračná kríza.
Pri Litve sa zastavme. Je tá vystrčilovská politika dobrá alebo zlá? Na to je skoro súdiť podľa toho, kto je za, kto je proti, kto má väčší mediálny ohlas a podobných kritérií. Všetky dôsledky sa môžu ukázať až časom. A k tomu je práve potrebné sledovať, čo sa deje v Litve.
V Litve sa v novembri otvorila taiwanská reprezentačná kancelária. Oficiálne diplomatické vzťahy má Taiwan len s hŕstkou krajín, ktorých pod tlakom Číny ubúda – najčerstvejšie „odlúpla“ Čína Nikaraguu, kde je pri moci Husákov súčasník Daniel Ortega. Ale reprezentačné kancelárie má Taiwan takmer všade, aj u nás a vo väčšine európskych krajín. Trvajú na tom, že to je v súlade s politikou jednej Číny.
Litovská kancelária síce bola otvorená bez veľkých fanfár, ale vyznačuje sa jednou drobnosťou, ktorá unikne laikovi, ale nie Pekingu. Zatiaľ čo sa všade tie kancelárie volajú tak nejako ako tá u nás – Taipeiská hospodárska a kultúrna kancelária –, tá v Litve sa volá Taiwanská reprezentačná kancelária. To nahradenie mena mesta v mene krajiny si Čína nechcela nechať páčiť.
A zďaleka nezostala len pri nejakej demarši. Ani pri tom, že sa v čínskych médiách určených globálnemu publiku objavili texty o tom, že Litva urobila chybu a že jej a podobným „americkým naháňacím psom“ treba udeliť lekciu. Ani pri diplomatickom útoku spočívajúcom v tom, že litovskí diplomati v Číne boli zo dňa na deň zbavení akreditácie, takže museli odísť a ambasáda teraz funguje „online“.
Litva zrazu zistila, že nemôže vyvážať do Číny.
Tu je potrebné vysvetlenie. Obchodná politika je jednou z výhradných právomocí Európskej únie. Vyjednávanie dohôd, stanovovanie ciel, uvaľovanie obchodných sankcií – to všetko robí a smie robiť len Brusel; clá sú príjmom Únie. Ale to je určujúce len pre nás dovnútra. Navonok stále existujú samostatné európske krajiny, ktoré sú členmi Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Keď sa niekam vyváža európsky výrobok, nedovezie sa tam ako výrobok EÚ, ale nejakej konkrétnej krajiny.
A zrazu nebolo možné prihlásiť litovské výrobky v Číne do dovozného konania a nikto nevedel prečo. A možnosti Litvy s tým niečo robiť boli obmedzené – nielen preto, že je malá, ale aj preto, že, ako sme si povedali, nástroje má v rukách Únia.
Nedá sa povedať, že by tá Litvu ignorovala. Postavila sa za ňu, komisári pre medzinárodné vzťahy a pre obchod vydali vyhlásenie, EÚ tiež informovala o situácii WTO. Lenže sa im akosi nedarí nič dosiahnuť. Ako povedala 22. decembra generálna riaditeľka pre obchod v Európskej komisii Sabine Weyandová, „snažili sme sa rokovať s čínskymi úradmi, aby sme si vyjasnili, čo sa deje a ako chcú situáciu riešiť, ale to zatiaľ neviedlo k výsledkom“.
Jasnosť ale nie je to, o čo sa Čína snaží. Tak napríklad 7. decembra čínska obchodná blokáda skončila na jeden deň, a potom sa zase všetko vrátilo. 9. decembra sa potom Číňania s európskymi náprotivkami odmietli stretnúť s tým, že sú príliš zaneprázdnení covidovou situáciou. V ten deň bolo v celej Čínskej ľudovej republike zaznamenaných 83 nových prípadov.
Obchod Litvy s Čínou nie je veľký, vývoz do Číny tvorí len 2,5 percenta jej exportu. Lenže Litva je, podobne ako väčšina európskych krajín, napríklad my, zapojená do celoeurópskych výrobných reťazcov. A to najmä, podobne ako väčšina východoeurópskych krajín, napríklad my, do reťazcov nemeckých. A Čína začala tlačiť na nemecké firmy vyvážajúce do Číny, aby nepoužívali dodávky z Litvy. Išlo napríklad o továreň koncernu Continental, ktorý u nás vlastní veľkú pneumatikáreň. Pretože Čína nerozlišuje medzi obchodom a politikou, používa oboje na posilnenie Číny.
A ako sa zachovalo Nemecko? Keby sa aspoň dalo povedať, že v porovnaní s inštitúciami EÚ nijako. Nemecko-baltská obchodná komora sa obrátila na litovskú vládu s varovaním, že pokiaľ vláda nenájde „konštruktívne riešenie“ čínsko-litovských vzťahov, zatvoria nemeckí investori svoje továrne.
Vidíte už, odkiaľ vietor fúka? Čína si zvolila jednu malú krajinu za testovací prípad, ako je možné využiť v Európskej únii ekonomický nátlak na dosiahnutie hospodárskych cieľov. A zistila, že má v Únii spojencov. Nie krajiny všeobecne považované za neoficiálne kúpené a zaplatené čínske misie ako Grécko alebo Maďarsko. Ale nemecký priemysel.
Tým testovacím prípadom sme pokojne mohli byť my. Naša prepojenosť s nemeckým priemyslom je pokiaľ možno ešte vyššia ako pri Litve. A rázštep v zahraničnopolitickom uvažovaní sa síce neventiluje často, ale pre toho, kto sa zaujíma, je jasný a občas vypláva na povrch. Nie je to žiadna deliaca línia medzi idealistami a pragmatikmi či agentmi Východu. Je to deliaca línia medzi tými, ktorí vychádzajú z toho, že Česko nikdy nesmie ísť proti nemeckým životným záujmom. Prejavuje sa napríklad v tom, ako Česko systematicky mlčí k plynovodu Nord Stream 2. Pretože sme plynovody predali Nemcom a sme naviazaní na nemecké plynovodné siete. Prejavila sa napríklad v tom, ako po Vystrčilovej návšteve Taiwanu varoval v televízii skúsený diplomat (tč. na Hrade, ale to nie je určujúce), že ho jeho nemecké kontakty informovali, že kazíme čínsku politiku kancelárky Merkelovej.
Čo urobíme, pokiaľ sa Číňania rozhodnú zamerať na české dodávky pre nemecký autopriemysel? Čo ak sa rozhodnú naznačiť vedenie VW, ktoré rozdeľuje centrálne nedostatkové čipy do jednotlivých dcér koncernu, že Škoda by mala byť posledná na rade? Keď hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí povie o nás niečo podobné ako o Litve – teda že Čína v žiadnom prípade obchodnú blokádu neorganizuje, ale „počúvam, že mnoho čínskych firiem už nepovažuje Litvu za dôveryhodného partnera. Dôvody, prečo narážajú litovské firmy na ťažkosti pri obchodnej a ekonomickej spolupráci v Číne, by Litva mala hľadať sama u seba“.
To sa nám zatiaľ ešte nestalo. Senátu slúži ku cti, že záležitosť neignoruje, a nielenže vyjadril solidaritu, ale aj uznesením vyzval vládu, aby sa za Litvu postavila na Európskej rade. Lenže to ešte nie je ten test. Celý ten front charakterizovaný minuloročným výrokom majiteľa firmy Brano Pavla Juříčka, že „máme povinnosť dodávok v automobilovom priemysle“, zatiaľ nemal dôvod sa aktivizovať a ozvať sa. Ak sa to stane, až potom budeme môcť vyhodnotiť vystrčilovskú taiwanskú politiku. Nie skôr. A nebude to jednoduché, pretože to nebude rozhodovanie medzi Čínou a dobrom. Pôjde tiež o Nemecko, a to nie sú tunajší influenceri naučení.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.