Za Eduardom Žitňanským

Stretol som ho na ulici pred pár mesiacmi. Ledva som ho spoznal, mal umorenú tvár. Priznal sa, že je chorý, ale nesťažoval sa. Svojský humor ho stále neopúšťal. Už neviem, čo mi vtedy povedal, ale vzďaľoval som sa od neho s pocitom smútku a pookriatia zároveň.

S Edom som sa spoznal dávnejšie. Ešte na začiatku 90. rokov mi bol šéfom v týždenníku Trend. Hoci som prišiel z tlačovej agentúry s vizitkou ekonomického novinára, bol to on, čo ma hlbšie zaúčal do tajov ekonomickej žurnalistiky. Ak sa mi v tejto oblasti potom niečo podarilo, bolo to i jeho zásluhou.

Edo z Trendu odišiel, ale objavil sa tam jeho syn Róbert. Toho som mal zas na starosti ja. Potom sa už cesty nás troch rozutekali. A dnes musím so smútkom priznať, že sa na tomto svete rozišli nadobro. Obaja už pozemskú púť skončili.

Na Edovi som si vážil jeho konzistentnosť. Od začiatku transformovania bývalej socialistickej ekonomiky na začiatku 90. rokov bol principiálnym zástancom voľného trhu. A ostal ním do konca – aj v časoch, keď už štátne regulácie ovládli takmer všetko a keď ich vyznávajú politici z celého politického spektra.

Nech sa už pri transformácii porobili akékoľvek chyby, jednoznačný príklon k trhovej ekonomike, voľnému podnikaniu, úcte k súkromnému majetku boli pre Slovensko kľúčové, i keď dnes to už berieme ako samozrejmosť. A Edo to presadzoval.

V tých prechodných časoch mali názory ekonomických novinárov rešpekt, dá sa povedať, že oni boli spolureformátori. Spomeniem len jednu epizódku týkajúcu sa terminológie, je výrečná. Vtedy sa v odborných i politických kruhoch používal pojem fiskálny. Trend s Edom tvrdohlavo používal spisovný pojem fiškálny. Napokon sa presadil, máme ho dodnes.

Edo, budeš chýbať. Pracoval si vždy s nadhľadom, poznaním minulosti. Ako jeden z mála ekonomických novinárov si chápal nenahraditeľnú rolu slobodného jednotlivca. Takým si bol aj ty sám.