Stretol som ho na ulici pred pár mesiacmi. Ledva som ho spoznal, mal umorenú tvár. Priznal sa, že je chorý, ale nesťažoval sa. Svojský humor ho stále neopúšťal. Už neviem, čo mi vtedy povedal, ale vzďaľoval som sa od neho s pocitom smútku a pookriatia zároveň.
S Edom som sa spoznal dávnejšie. Ešte na začiatku 90. rokov mi bol šéfom v týždenníku Trend. Hoci som prišiel z tlačovej agentúry s vizitkou ekonomického novinára, bol to on, čo ma hlbšie zaúčal do tajov ekonomickej žurnalistiky. Ak sa mi v tejto oblasti potom niečo podarilo, bolo to i jeho zásluhou.
Edo z Trendu odišiel, ale objavil sa tam jeho syn Róbert. Toho som mal zas na starosti ja. Potom sa už cesty nás troch rozutekali. A dnes musím so smútkom priznať, že sa na tomto svete rozišli nadobro. Obaja už pozemskú púť skončili.
Na Edovi som si vážil jeho konzistentnosť. Od začiatku transformovania bývalej socialistickej ekonomiky na začiatku 90. rokov bol principiálnym zástancom voľného trhu. A ostal ním do konca – aj v časoch, keď už štátne regulácie ovládli takmer všetko a keď ich vyznávajú politici z celého politického spektra.
