Tlačová agentúra Bloomberg priniesla v utorok 28. decembra 2021 správu, ktorá medzi riadkami hovorí oveľa viac, než koľko z nej vyplýva na prvý pohľad. Správa hovorí, že počet nových prípadov COVID-19 za jediný deň, teda za pondelok 27. decembra 2021, dosiahol po celom svete nový rekord 1,44 milióna prípadov. Oproti minulému mesiacu sa počet prípadov zdvihol takmer o 50 percent, počet úmrtí ale zostal rovnaký.
Pokiaľ sa počet odhalených pozitívnych ľudí zvýši o päťdesiat percent, ale počet úmrtí nerastie, musí to znamenať, že výrazne klesá letalita choroby. Nové a nové mutácie majú menšiu a menšiu smrtnosť. Strach z choroby by preto mal veľmi pomaly, ale iste, opadať. To sa však nedeje. Opatrenia trvajú, výnimočné stavy vo svete naďalej platia, intenzita testovania zdravých jedincov a vyhľadávanie „pozitívnych“ medzi nimi neslabne, hoci to zjavne úmrtiam nebráni. Civilizácia je ďalej paralyzovaná. Síce menej než na začiatku pandémie, ale keď sa oddnes za desať rokov pozrieme naspäť, zrejme konštatujeme, že paralýza je väčšia, než by to zodpovedalo miere rizika.
Ako by sa postup civilizácie vpred zadrhol. Doposiaľ nie sme s HDP ani na predpandemickej úrovni a budeme radi, keď sa na ňu vrátime počas roku 2022. V posledných rokoch sme si nemohli nevšimnúť zvláštny jav: objavuje sa okolo nás čoraz viac ľudí, ktorí sa narodili v meste, vyštudovali v meste, potom sa z nich stali buď mestské kancelárske krysy, alebo úspešní manažéri pracujúci v meste, alebo úspešní biznismeni zo samého centra mesta – a potom zrazu cvak, niečo u nich preradilo na inú rýchlosť, hodili mesto za hlavu, odsťahovali sa na vidiek a začali sa vlastnými rukami vŕtať v hline.
Mnohí z nich vymenili oblek a kravatu za farmárske topánky. Ľudia, ktorí nikdy v minulosti neprejavovali najmenší záujem o vidiecky život, sa na veľký biznis vykašľali, vzdialili sa mestským davom a usadili sa na starom statku či na samote pri kraji lesa. Ale nespravili to ako demonštráciu spoločenského statusu – nie preto, aby ukázali „ja si môžem dovoliť dochádzať do veľkomesta zo svojej samoty“. Ale skrátka preto, že zrazu došli k názoru, že sa im páči obhospodarovať sad, jazdiť traktorom alebo mať okolo seba svorku psov.
Je to zvláštne, ale čím rýchlejšie sa náš svet mení, tým viac akoby ďalší a ďalší ľudia prahli po nejakej kotve, ktorá by ich spojila s minulosťou. Čím viac technológií uľahčujúcich život máme, tým viac si ho dobrovoľne a zámerne sami komplikujeme, hľadáme si činnosti, pri ktorých sa fyzicky nadrieme. Akoby ľudský mozog nestíhal sledovať všetky tie zmeny. Dáva nám na vedomie, že nejaká miera nepohodlia je potrebná a žiaduca pre zdravý psychický i fyzický vývoj.
Svaly, ktoré zaháľajú, časom atrofujú, ochabujú. Ľudská imunita, ktorá je vystavená príliš veľkej čistote, sa obracia proti svojmu vlastnému telu a vymýšľa si autoimunitné choroby. Mozog, ktorý nepremýšľa, nemusí riešiť otázky, ako si zohnať jedlo, ako sa ubrániť nepriateľovi, ako prežiť – zakrpatie. A človek, ktorý nepozná nepohodlie, narodil sa v blahobyte a nikdy sa o seba nemusel starať, pretože všetku starostlivosť mu zaisťoval štát sa svojím sociálnym systémom, si vymýšľa hlúposti a prestáva byť schopný rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Vymýšľa si zbytočné alebo aspoň prehnané fóbie.
Taká spoločnosť si potom namiesto riešenia skutočných problémov vymýšľa zbytočné náuky a zbytočné „vedné“ odbory. Namiesto vytvárania nových hodnôt premýšľa, ako ešte viac všetko zregulovať. Namiesto starania sa o svoj vlastný život vymýšľa, ako ešte viac zasahovať do života iným bytostiam, ktoré o to nestoja. Namiesto toho, aby takáto spoločnosť zamerala svoje sily na odstraňovanie konfliktov, vymýšľa si, ako si do budúcnosti problémy prirobiť a založiť pôdu pre vzplanutie konfliktov nových.
Znamená to, že pokrok a technológie sú vlastne metlou ľudstva? Že snáď ľudstvo zo všetkého toho pokroku a blahobytu zdegeneruje a samo seba zničí...? Nemyslím si. Znamená to iba a len toľko, že dejiny idú stále vpred v akejsi špirále. Keď si ľudstvo vymýšľa už príliš veľa pestiev, dostane po nose a vráti sa vo vývoji o nejaký ten rok či desaťročie späť, len s vyššou úrovňou znalostí ako vtedy. Pokrok či technológie nie sú hrozbou; sú katalyzátorom dejinných zmien.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.