Aký samizdat čítali Rusi

Neskoršie sa v tej istej kategórii stali lídrami čitateľských preferencií diela Alexandra Solženicyna, najmä Súostrovie GULAG a August Štrnásteho. Tento autor bol už predtým publikovaný v oficiálnej tlači a široko známy domácej aj medzinárodnej verejnosti, čo výrazne zvyšovalo záujem o jeho knihy.

Ideológia nebola jediným dôvodom brániacim vydaniu toho či onoho diela. Dôležitá bola aj morálka. Tak sa Gavriliad slávneho Alexandra Puškina nezverejňoval kvôli množstvu vulgárnych výrazov. Ale vďaka samizdatu bol obľúbeným čítaním starších školákov a študentov.

V samizdate sa množila aj náboženská literatúra – no spojená iba s aktivitami zakázaných siekt. Ruská pravoslávna cirkev mala vlastné vydavateľstvo a bola lojálnou k úradom, preto spĺňala všetky ich priania ohľadom počtu a obsahu vydaných kníh a časopisov.

Podozrivá poézia a próza

Druhá kategória samizdatu sú diela, ktoré síce nemajú politický obsah, no vytvorili ich autori nelojálni sovietskemu systému, ktorých v ZSSR nevydávali.

Keď som bol mladý chlapec, veľmi sa mi páčila kniha Dedič z Kalkaty od Roberta Štiľmarka. Je to román o pirátoch a dobrodružstvách v južných moriach odohrávajúci sa v dávnej minulosti. V predslove autora som sa dočítal, že to písal v tajge pri ohni počas ďalekej výpravy. Zdalo sa mi to veľmi romantické a umocnilo to môj dojem z diela.

Žiaľ, nebola to pravda. Autor vytvoril román v tábore, kde si odpykával trest za protisovietske výroky. Uvoľnili ho v roku 1953 a o päť rokov vyšiel Dedič z Kalkaty v štátnom vydavateľstve. Týchto päť rokov sa však distribuoval ako samizdat. Najmä pre to, že Štiľmark bol naozaj obeťou represií. Pritom žiadna politika v jeho knihe nie je prítomná.

Samozrejme, nie je to jediný prípad. Boľševici popravili Nikolaja Gumiljova ako sprisahanca v roku 1921 a od tých čias sa jeho próza a básne – absolútne nepolitické – nevydávali v ZSSR a boli dostupné len na území samizdatu.

Nebolo nutné, aby autor bojoval proti sovietskej moci, stačilo, ak po revolúcii emigroval. Alebo, hoci aj neopustil krajinu, orgány jeho tvorbu považovali za „buržoáznu“ literatúru. To automaticky vylučovalo možnosť zverejnenia jeho diel štátnymi vydavateľstvami (iné vtedy neboli) a robilo z neho vítaného hosťa samizdatu.

Keby nebolo samizdatu, celé generácie sovietskych ľudí by nepoznali tvorivé dedičstvo Konštantína Baľmonta, Zinaidy Gippiusovej, Leva Lunca, Dmitrija Merežkovského a mnohých ďalších autorov začiatku 20. storočia, hoci tí mali od politiky ďaleko. Rovnaký osud neskoršie postihol aj tvorbu viacnásobného nominanta na Nobelovu cenu Vladimíra Nabokova či laureáta tej istej ceny Josifa Brodského.

Takýto prístup sa opakoval v 70. i začiatkom 80. rokov, keď ruskí židia masovo emigrovali do Izraela. Boli medzi nimi aj spisovatelia a poeti. Úrady okamžite žiadali, aby ich diela stiahli z knižníc a kníhkupectiev, ich mená sa nespomínali ani v médiách.

Médiá a knižnice z prinútenia spĺňali príkazy orgánov, situácia s kníhkupectvami bola iná. Niektorí predajcovia pochopili, že ak ukážu v účtovníctve túto literatúru ako zničenú, no budú ju aj ďalej predávať, výťažok pôjde priamo do ich vreciek. Preto de facto predaj pokračoval. Aj keď sa úradom sčasti darilo odhaľovanie podobných prípadov, hodnotili ich ako hospodárske zločiny, nepripisujúc im ideologický význam.

Medzera v legislatíve

Tu vzniká otázka, prečo mocný represívny aparát ZSSR nemohol takmer nič urobiť proti šíreniu samizdatu. Keď hovoríme o poststalinskej dobe, orgány už dodržiavali takzvanú socialistickú zákonnosť a až na vzácne výnimky neprekračovali jej rozsah. Ale skoro všetko, čo sa týkalo literatúry a celkovo duchovnej sféry, nebolo priamo legislatívne upravené.

Musíme začať tým, že zoznam zakázaných kníh a autorov formálne neexistoval a ak áno, bol tajný. Riadny občan si nemohol byť istý, že číta „nelegálnu“ prózu alebo poéziu. A keby to nielen čítal, ale aj ponúkol známym, vždy by sa mohol ospravedlniť, že ani nevedel, že robí niečo zlé.

Vlastne žiadny zákon nebránil tomu, aby mali občania v domácich knižniciach akúkoľvek literatúru a vymieňali si ju s priateľmi. Sovietske vedenie už v druhej polovici 20. storočia zohľadňovalo svetovú verejnú mienku a snažilo sa, aby nevznikali dôvody na porovnávanie jeho domácej politiky s fašistickou. Preto nekonfiškovalo knihy, ktoré malo obyvateľstvo doma.

Hoci protisovietska propaganda sa ešte dlho považovala za trestný čin, pre takéto obvinenie by nestačilo čítanie či dokonca požičiavanie diel Pasternaka alebo Zinovieva iným osobám, nehovoriac o básnikoch zo začiatku minulého storočia. Žiadny súd by ani v týchto časoch takú kauzu jednoducho neprijal na posúdenie kvôli absencii corpus delicti.

Preto, keď sa odhaľovali podobné fakty, orgány o nich obyčajne len informovali verejné organizácie v mieste výkonu práce občana, aby ohodnotili jeho správanie. Ak išlo o členov komunistickej strany, mohlo by im to urobiť naozajstný problém. V iných prípadoch to najčastejšie bola len formalita.

Šírenie samizdatu nebolo také nebezpečné, ako si to dnes možno myslieť. Orgány viac bojovali proti autorom ako proti ich čitateľom.

Postupom času strácal samizdat čoraz viac politický význam. Ku koncu svojej existencie sa úplne zmenil na formu podnikania. V 80. rokoch vypukol v ZSSR knižný deficit – bolo ťažké kúpiť akékoľvek knihy vrátane klasiky.

V tom období už boli dostupné kopírky a podomácky vyrobené kópie sa predávali za nemalé peniaze. Už sa z toho stala obyčajná forma komerčnej špekulácie. A potom vďaka úplnej prístupnosti akejkoľvek literatúry v kníhkupectvách zmizla aj táto.

No za desaťročia jeho existencie vyrástli na území samizdatu celé generácie ľudí schopných slobodného myslenia. Splnil historickú misiu a výrazne prispel k príprave Perestrojky a následných demokratických zmien v Rusku.