Generál Macko: Dohoda s USA neznamená vznik základní na Slovensku. Je to štandardná zmluva, akú má aj Maďarsko

Ako vnímate túto dohodu? Kritici namietajú, že pôsobí jednostranne výhodne pre USA.

Diskusia okolo tejto dohody je poznačená absolútnou neznalosťou základnej bezpečnostnej abecedy, a to aj u niektorých ľudí, ktorí sa označujú za expertov. Časť stanovísk je účelová pre politický názor ľudí, ktorí by radi videli Slovensko niekde inde ako v Európe a v západnom civilizačnom okruhu. Je to ich legitímne právo, len potom už nejde o objektívne hodnotenie, ale čisto politický postoj. Dohoda o obrannej spolupráci je z hľadiska medzinárodného zmluvného práva a zvyklostí typickou statusovou zmluvou. Definuje status ozbrojených síl zmluvných strán počas tranzitu, pobytu, výcviku alebo spoločného operačného pôsobenia.

Ozbrojené sily, ale aj napríklad polícia či polovojenské zložky ako karabinieri nie sú bežní občania. Ide o vysoko organizované a hierarchické celky, kde platí okrem iného princíp subordinácie. Nie sú to bežní občania alebo turisti. Naše orgány s nimi primárne komunikujú prostredníctvom ich veliteľov, a nie s jednotlivcami. Vnímanie princípu subordinácie je nevyhnutné pre pochopenie akejkoľvek statusovej zmluvy. Platí to pre všetky ozbrojené zložky, dokonca aj u nás doma. 

Môžete bližšie vysvetliť, čo sú to statusové zmluvy?

Statusové zmluvy sa používajú univerzálne, teda platia v rámci NATO, EÚ, ale aj v misiách OSN. Na príslušníka ozbrojených síl sa treba pozerať ako na súčasť vyššieho organizovaného celku, ktorý pôsobí na medzinárodno-právnom základe. Tieto zmluvy nastavujú základné postavenie ozbrojených síl, administratívne a logistické procedúry, ako aj imunitu príslušníkov ozbrojených síl. Vojak pri tranzite, pobyte, cvičení alebo operačnom pôsobení v cudzej krajine nie je jedinec, ktorý koná na základe osobného uváženia, ale plní rozkazy. Preto orgány zmluvných strán primárne konajú s inštitúciou, a nie s individuálnymi vojakmi. Slovenskí vojaci napríklad podliehajú našim zákonom a predpisom aj počas cvičenia a nasadenia v zahraničí. V prípade spoločného nasadenia odovzdávame medzinárodnému veliteľovi len obmedzené právomoci a ten našej jednotke aj v boji velí cez nášho veliteľa.

Treba si uvedomiť, že Slovensko pristúpilo ku Zmluve o NATO a v súvislosti s tým má s členskými krajinami NATO uzavretú dohodu NATO SOFA (uverejnenú v zbierke zákonov pod číslom 566/2004 Z. z.). Dohoda o obrannej spolupráci s USA ide mierne nad rámec NATO SOFA, respektíve upravuje detaily a ničím sa nevymyká z rámca tohto typu dohôd. My sme súčasťou systému kolektívnej obrany. V prípade vojny je naše územie súčasťou spoločného operačného priestoru a časť našich ozbrojených síl by sa začlenila do spoločných síl pod medzinárodným velením, a to aj na našom území. V žiadnom prípade dohoda NATO SOFA ani DCA (dohoda o obrannej spolupráci s USA) nezakladajú právo vstupu a pobytu na našom území, ani zmluvu o zriadení trvalej vojenskej prítomnosti. Zmluva len upravuje pravidlá pôsobenia, administratívne a logistické pravidlá. Zmluva s USA je skutočne štandardnou zmluvou tohto typu a nie je jednostranne výhodná pre USA.

Je skutočne táto zmluva veľmi podobná tým, aké uzavreli s USA napríklad Maďarsko a Poľsko, ako to deklaruje slovenské ministerstvo obrany a zahraničných vecí?  

Áno, je. Naša slovenská zmluva je takmer identická so zmluvou, ktorú uzavrelo s USA napríklad Maďarsko.

Na základe článku 3 dohody „sú ozbrojené sily USA oprávnené operačne riadiť dohodnuté zariadenia a priestory na účely prístupu a používania ozbrojenými silami USA, dodávateľmi USA, závislými osobami a inými podľa vzájomnej dohody“. Má Slovenská republika podobne postavenú zmluvu s nejakým iným štátom?

Ako som už uviedol, ide o štandardnú statusovú zmluvu. Rovnaké podmienky platia aj v prípade NATO SOFA, ktorú má SR uzatvorenú so všetkými členskými krajinami NATO v rámci Dohody NATO SOFA. Podobne je to aj v prípade Európskej únie. Ak hostiteľská krajina určí ozbrojeným silám nejaký tábor alebo priestory, tak za disciplínu, ich prevádzku a chod bežne zodpovedá velenie príslušných zahraničných ozbrojených síl. Platí tu už spomínaný princíp vojenskej subordinácie. Ani v tejto zmluve to nie je nič výnimočné.

Uvediem vám príklad z vlastnej praxe. V roku 2006 som bol v rámci veľkého spojeneckého cvičenia Steadfast Jaguar 2006 veliteľom všetkých spojeneckých vojsk v Kapverdskej republike. Zodpovedal som okrem iného za prijatie, rozmiestnenie a činnosť všetkých spojeneckých vojsk. V rámci toho som mal plné operačné velenie nielen nad jednotkami a zoskupeniami NATO, ale aj nad operačnými základňami, poľnými tábormi a dohodnutými sektormi letísk a prístavov. Domáce orgány dokonca nijako nezasahovali do činnosti v prístavoch a na letiskách alebo pri organizovaní konvojov a presunov po ostrovoch.

Obstarávanie bolo podľa pravidiel NATO, a nie hostiteľskej krajiny v duchu: naše platby, naše pravidlá. Mal som domácich styčných dôstojníkov a s nimi sme koordinovali všetku činnosť. A to sme s Kapverdskou republikou nemali ani uzavretú štandardnú medzištátnu dohodu, ale len dohodu nižšieho typu medzi velením NATO a miestnou vládou (Letter of Intent). Jej súčasťou bola práve dohoda SOFA. Moje vtedajšie právomoci boli aj napriek tomu podstatne vyššie ako tie, čo vyplývajú z DCA.

V článku 4 je uvedené: „Rozmiestnený materiál ozbrojených síl USA a zariadenia alebo ich časti určené na skladovanie takéhoto rozmiestneného materiálu budú využité výlučne na použitie ozbrojenými silami USA. Ozbrojené sily USA budú mať výlučnú kontrolu nad prístupom k takémuto rozmiestnenému materiálu, jeho používaním a nakladaním s ním a budú mať neobmedzené právo kedykoľvek takýto rozmiestnený materiál vyviezť z územia Slovenskej republiky.“ Nie je to de facto vznik vojenských základní USA na území SR?

Absolútne nie. Ak to niekto tvrdí, je demagóg. Slovenská republika má pod plnou kontrolou, koho a čo sem pustí. Ten jazyk dohody je jasný a vzťahuje sa na to, čo sem v rámci dohodnutých procedúr a súhlasu spojenci dovezú. Ale toto predsa obdobne platí aj v rámci dohody NATO SOFA.

Platí to recipročne aj pre naše vojská v zahraničí. Nikto im nemôže zobrať ich vybavenie. Ak si by si naši vojaci na základe súhlasu vybudovali napríklad v Pobaltí v určených priestoroch poľný tábor, hostiteľská krajina im ho nemôže len tak zobrať. Naopak, ani naši vojaci sa nemôžu len tak usadiť hocikde a postaviť si tam hocičo. Opäť ide o pravidlá regulujúce postup, ale nie zakladajúce právo na zriadenie nejakej základne. Na to by musela byť úplne separátna zmluva a súhlas NR SR. Veď aj o umiestnení styčného tímu NATO (NFIU) rozhodla Národná rada SR, a to ide len o administratívnu jednotku, a nie vojenskú základňu.

Na základe článku 11 dohody by sa lietadlá, plavidlá a vozidlá by mohli voľne pohybovať po území SR a nepodliehali by prehliadke bez súhlasu USA. Nepovažujete to za neprimerane široké právomoci pre cudziu armádu na slovenskom území?

Už som to popísal vyššie, dokonca aj na vlastnom prípade z Kapverdskej republiky. Zmluvné strany majú štandardné notifikačné a koordinačné povinnosti. Takže vieme kto, s čím a ako sem prichádza aj čo tu robí. Toto ustanovenie hovorí o nezasahovaní do vnútornej činnosti zahraničných jednotiek akceptovaných našimi ústavnými orgánmi. Obdobné a ešte podrobnejšie ustanovenia platia aj v prípade NATO SOFA. Obdobné právomoci majú aj naše vojská pri cvičnom alebo operačnom pôsobení mimo územia SR.

V článku 12 čítame: „Ozbrojené sily USA oznámia slovenským orgánom každý prípad podľa odseku 1 tohto článku, s výnimkou trestných činov, za ktoré možno uložiť pokutu alebo trest odňatia slobody na menej ako (3) tri roky.“ Je to bežná súčasť medzinárodných obranných zmlúv?

Zopakujem, že primárne naše orgány nepôsobia smerom k jednotlivým vojakom, ale k inštitúcii, ktorej sú členmi. Je to bežná súčasť zmlúv o statuse ozbrojených síl, nielen USA, ale aj NATO či OSN. Vojaci ani pri pobyte mimo územia svojho štátu nie sú vyňatí z „domácich“ predpisov a zákonov a súčasne musia rešpektovať predpisy prijímajúcej krajiny.

Vojaci štandardne podliehajú disciplinárnej a trestnej právomoci vlastných národných orgánov a orgánov velenia. Zároveň podliehajú stanoveným spôsobom trestnej právomoci prijímacieho štátu. V tejto súvislosti chcem poukázať na podstatne podrobnejšie ustanovenia článku VII. Dohody NATO SOFA, ktorá u nás platí už od roku 2004. Dokonca aj právne postavenie nášho vlastného príslušníka našich ozbrojených síl sa aj na území SR líši od bežného civila a je upravené v priestupkovom zákone a v Trestnom poriadku.

Ako vnímate, že Slovensko sa v článku 12 vzdáva prednostného práva na výkon trestnej právomoci, kľúčové bude stanovisko orgánu USA a podľa článku 13 dáva armáde USA právomoc navštevovať väzňov mimo návštevných hodín s možnosťou širokých asistenčných právomocí?

Súvisí to s odpoveďou na predchádzajúcu otázku. V týchto prípadoch nielen v zmluve s USA, ale aj v NATO SOFA je zakomponované to, že vojaci sú stále príslušníkmi ozbrojených síl vysielajúceho štátu. Vysielajúci aj prijímajúci štát majú trestnú právomoc nad trestnými skutkami spáchanými príslušníkmi ozbrojených síl vysielajúceho štátu na území prijímacieho štátu. NATO SOFA ide ešte ďalej a okrem spoločnej trestnej právomoci definuje aj výlučnú trestnú právomoc pre prípady, keď sa sčasti líši trestné právo vysielajúceho a prijímajúceho štátu. Napríklad to, čo je trestné v USA, nemusí byť trestným činom na Slovensku, a naopak.   

Považujete sa primerané, že podľa zmluvy by mohla vojenská polícia USA zasahovať nielen vo vojenských zariadeniach, ale aj v ich okolí?

Je to úplný štandard. Presne to isté platí aj v rámci NATO SOFA a platí to aj pre našu vojenskú políciu. Vysielajúce krajiny plne zodpovedajú za disciplínu svojich vojakov v určených priestoroch (táboroch), ale aj počas všetkej služobnej činnosti svojich vojakov na území prijímajúceho štátu. Vojenská polícia alebo jej obdoba môžu túto právomoc a zároveň povinnosť vykonávať primerane aj mimo vojenské objekty v civilnom priestore. Vo vzťahu k vojakom táto právomoc nie je nijako dotknutá. Vo vzťahu v civilnému sektoru je len primeraná a obmedzená na nevyhnutnú mieru, podobne ako je to v prípade našej vojenskej polície. Právomoci vojenskej polície vysielajúceho štátu sú výlučne obmedzené na vojská vysielajúceho štátu a koordináciu a orgánmi prijímacej (hostiteľskej) krajiny. Napríklad aj na Cypre v rámci misie OSN majú príslušníci medzinárodnej vojenskej polície (IMP) právomoci nad všetkými príslušníkmi misie UNFICYP, a to aj mimo táborov.

Nepovažujete za príliš široký článok 21, konkrétne: „Ozbrojené sily USA môžu na území Slovenskej republiky na vzájomne dohodnutých miestach zriadiť vojenské služobné predajne, predajne potravín a iné predajne, otvoriť stravovacie zariadenia, spoločenské a vzdelávacie centrá a služobné rekreačné priestory.“

Je to úplný štandard. Každá krajina má svoj systém sociálneho zabezpečenia a logistickej starostlivosti o príslušníkov ozbrojených síl. Keď som bol v Nemecku, bežne som chodil nakupovať do amerických obchodov v rámci základne, kde sa dokonca platilo dolármi. Niečo podobné som mal aj na medzinárodnom veliteľstve v Poľsku.

Ozbrojené sily USA, ich partneri a dodávatelia by boli podľa zmluvy oslobodení od daní, ciel a poplatkov. Je to bežná súčasť obranných dohôd?

Je to základ v rámci NATO. Kolektívna obrana nie je zárobková činnosť.  Slovensko je v tomto ohľade skôr výnimkou. Mnohé ozbrojené sily členských krajín nakupujú tovary a služby bez DPH aj pre seba. Pohonné hmoty si napríklad členské štáty navzájom poskytujú bez spotrebných daní a DPH. Na Slovensku sme museli kvôli tomu pred rokmi meniť zákony.

Pavel Macko je generálporučík ozbrojených síl vo výslužbe s 35-ročnou praxou. Sedem rokov slúžil ako generál vo vysokej riadiacej pozícii v rámci spojeneckých veliteľstiev, riadil medzinárodné cvičenia a spojenecké operácie v Afganistane, velil medzinárodným vojenským zoskupeniam a spojeneckému veliteľstvu NATO. Na Slovensku okrem iného riadil spracovanie národných a spojeneckých operačných plánov pre obranu SR. Neskôr vstúpil do politiky, najprv do strany Spolu, potom založil vlastnú stranu Občianski demokrati Slovenska.