Slovensko balí lásku do škatule od topánok

Na začiatku myšlienky potešiť osamelých seniorov na Slovensku vianočnými darčekmi stáli len dve mladé ženy – Janka Galatová a Silvia Slobodová. O príbehu „lásky v krabici od topánok“ sme sa porozprávali s pani Janou Galatovou. 

Ako sa to celé začalo? 

V čase, keď mi táto myšlienka zišla na um, som ani netušila, že sa projekt takto rozrastie. Raz večer, keď som sa vracala z práce v Rakúsku, som videla jedno dievčatko, ako nesie do kostola škatuľku plnú hračiek. Hľadala som, o čo ide. Našla som si, že ide o medzinárodnú zbierku na podporu detí z rôznych krajín, ktorá vystupuje pod niekoľkými názvami. Tá škatuľka vyzerala krásne!

V tej dobe som veľa času trávila pri svojej mame v nemocničných priestoroch, kde sa ako pacient zdržiavala dlhé mesiace. V jej izbe sa vystriedali viacerí starší ľudia, prevažne zo zariadení pre seniorov, bez návštev a s prázdnymi stolíkmi. Vždy ma ten pohľad veľmi zabolel. A práve to ma nakoplo vytvoriť niečo pre nich, pre našich starkých. Vtedy sa mi vynorila spomienka so škatuľkou a celé sa to spojilo. Vymyslela som si koncept, čo by v škatuľkách malo ideálne byť, oslovila som niekoľko ľudí, aby takéto škatuľky pripravili pre jeden konkrétny domov pre seniorov. Nejako sa začať musí. 

Váš prvý cieľ bol teda jednoznačný. Naplniť 30 škatúľ. Podarilo sa? Koľko škatúľ sa podarilo naplniť doteraz? A koľko v tomto roku?

Prvý rok to nebolo 30, ale 787 škatuliek, minulý rok 22 064 škatuliek a tento rok je to neuveriteľné, ale je to ešte viac. Koľko presne, to prezradíme na našej stránke na Štedrý deň, tak ako každý rok. 

O čom to podľa vás vypovedá? To, že ľudia majú záujem sa zapájať do podobných zbierok a projektov. Sú na Slovensku ešte dobrí ľudia?

Na Slovensku sú úžasní ľudia! Veľmi dobrosrdeční a citliví. Tento rok sa to len potvrdilo. Sme im nesmierne vďační. Ľudia ukázali, že vedia pomôcť, a že chcú pomáhať, ak v tej pomoci vidia nejaký výsledok a niečo, čo do toho sami vložili. Tie tisíce škatúľ sú rovnaké a predsa všetky úplne rozdielne, pretože každá je jedinečná tak ako jej tvorca. Takisto potom vidia tie prenádherné fotografie starkých ako sa tešia, to je ich motivácia. 

Spomínate si na nejaký konkrétny príbeh osoby, ku ktorej doputovala jedna zo škatúľ od topánok, ktorý vám utkvel v pamäti?

Minulý rok dostala babička škatuľku od niekoho, kto mal rovnaké krstné meno aj priezvisko. Alebo si pamätám deduška, ktorý sa od radosti rozplakal, že dostal papuče, ktoré sa mu ráno roztrhali. A boli mu ako uliate! Akýsi vianočný zázrak zariadil, že práve on dostal škatuľu s jedinými papučami v nich. Potom sme spolu spievali Tichú noc. No pre mňa sú najkrajšie odkazy, ktoré dostanú niektorí ľudia od starkých nazad poštou. Jedna babička písala, že už nikoho nemá a teraz má krásne a šťastné Vianoce a najviac sa tešila novému peru a krížovkám. 

Autorkou prvotnej myšlienky ste vy, ale v projekte je veľmi dôležitá aj vaša priateľka Silvia Slobodová, o ktorej hovoríte, že je vaším „druhým krídlom“. Bola však pre vás len cudzím človekom, ako sa teda spojili vaše sily?

Áno bola, ale už sú to tri roky, čo tomu tak nie je. Je to moja blízka priateľka. Tento projekt nás spojil natoľko, že spolu zdieľame aj súkromné veci počas roka. Dovolím si tvrdiť, že jedna bez druhej by sme tento projekt takto ďaleko nedotiahli. A takisto bez ostatných našich kontaktných osôb, ktoré sú našou neoddeliteľnou súčasťou. Tento rok ich bolo 202.  

Silvia ma pred tromi rokmi oslovila, pretože ju myšlienka veľmi nadchla. Rovnako ako ja žije hmotne veľmi naplnený život a predstava, že niekoho dokáže potešiť sprchový gél alebo keksíky, tak samozrejmé veci, ju dojala a chcela pomôcť. 

Bola tu možnosť, že pandémia tento rok zbierku zastaví? Napadlo vám, že tento rok to jednoducho necháte tak? 

Áno, táto možnosť tu bola. Tento rok sa nesie v znamení obavy z koronavírusu, pretože cieľom našej zbierky sú práve tí najzraniteľnejší, naši starkí. Boli dve možnosti: tento rok zbierku nerobiť alebo pozmeniť jej fungovanie tak, aby bolo bezpečné a potešiť ich práve v týchto neľahkých časoch, kedy to najviac potrebujú. 

Mnoho domovov nás kontaktovalo ešte vopred a poprosili, aby sme to tento rok nezavrhli, pretože starkí sú izolovaní a deprimovaní a chceli by ich aspoň takto potešiť. A tak sme povinne všetkým, ktorí sa chcú zúčastniť, dali mimoriadne hygienické pokyny a poistili to ešte tým, že každá škatuľka prešla dvakrát karanténou. Prvýkrát u kontaktnej osoby, ktorá ju skontrolovala až po 3-5 dňoch od prevzatia (v záujme ich ochrany) a druhýkrát zapečatené škatuľky ležali v karanténe po dobu 7-10 dní už v zariadeniach. Až následne sa dostali do rúk starkým. Naše kontaktné osoby tento rok škatuľky len priviezli k vstupným dverám zariadení a nijak nevstupovali do zariadení, aby sa eliminovalo akékoľvek riziko. 

Za normálnych okolností sa odovzdávanie darčekov koná so sprievodným programom pre starkých. Ako to vyzeralo tento rok?

Áno, za normálnych okolností to patrilo k najkrajšej časti nášho projektu. Účasť detí tomu dávala tú správnu iskru. Tento rok to vzhľadom na epidemiologickú situáciu nie je možné. Je nám to ľúto, pretože aj pre nás to bola tá najväčšia odmena na konci. Zdravie je však na prvom mieste a tento rok to inak nejde. Preto sme vyzvali čo najviac ľudí vložiť do škatuľky list napísaný od srdca alebo pozdrav. Je možné aj priložiť obálku s vypísanou adresou a nalepenou známkou. Niektorí starkí zvyknú odpísať, i keď nie všetci. Škatuľky sme priniesli len ku dverám zariadenia a poprosili o krátke video alebo milé fotky, aby sme sa spoločne potešili aspoň na diaľku. 

Kolko lasky sa zmesti do krabice od topanok from Borys on Vimeo.

Čo je pre vás najväčšou odmenou za túto službu?

Jednoznačne ich úsmev a radosť v očiach, keď aj oni dostanú svoj darček.

Čo najviac chýba starým rodičom v domovoch a čo by sme pre nich mohli my, obyčajní a „hrozne zaneprázdnení“ ľudia zahltený vlastným životom, urobiť?

Najviac im chýba to, čo im do škatule, žiaľ, nevieme zabaliť. A to blízkosť, pozornosť a láska. Preto sa im snažíme sprostredkovať aspoň trochu lásky touto formou. Minulý rok mali úspech rodinné fotky s deťmi, s milým pozdravom na druhej strane, malý plyšový macko do ruky či pekný hrnček. Keďže mnoho seniorov po zaplatení poplatkov za ubytovanie dostáva k dispozícii len veľmi málo peňazí na drobné nákupy, veľmi sa tešia novým papučiam, ponožkám, sprchovým gélom, krémom na ruky a krížovkám. Niečomu „novému“, čo si často nemôžu kúpiť. 

Momentálne sú návštevy v domovoch zakázané, ale ak to raz bude opäť možné, ponúknite domovu svoju pomoc, spýtajte sa ich, čo aktuálne najviac potrebujú. Mnoho starkých by sa len rado s niekým porozprávalo alebo šlo poprechádzať na dvor. Vezmite so sebou deti, zahrajte si s nimi pexeso alebo ich len chvíľku počúvajte. Takisto by sme mali byť všímaví k svojmu okoliu. Aj v susedstve môžu žiť seniori na pokraji chudoby alebo osamelí bez rodín. Verím, že u každého z nás sa nájde niečo, čím im môžeme jeseň života spríjemniť alebo dokonca existenčne pomôcť. 

Ako by ste chceli, aby projekt pokračoval? Začal sa spontánne a nepripravene a zrejme predbehol všetky vaše očakávania. Akú máte predstavu do budúcna?

Máme veľmi veľa plánov a zmien pripravených do budúcna. Už teraz na nich pracujeme, ale viditeľné budú až o rok. V budúcnosti by sme chceli, aby sa projekt riadil s našou minimálnou asistenciou, len tým, že bude nastavený systém, koncept, a ľudia už budú presne vedieť čo robiť, koho osloviť, kde hľadať, pokiaľ budú mať chuť pomáhať. My tomu radi poskytneme všetko, čo k tomu budú potrebovať. Zmeny sa budú týkať predovšetkým škôl a firiem.

Počas projektu prichádzali momenty, kedy sme mali chvíľkovo pocit, že nám to prerástlo cez hlavu, ale nikdy to netrvalo dlhšie ako hodinu, kým sme sa spolu neporadili a nevymysleli, ako to vyriešiť a ako sa tomu ďalej vyhnúť. 

Tak teda koľko lásky za zmestí do tej škatule od topánok?

Viac ako sme v najtajnejších predstavách dúfali…  Ďakujeme!