Druhé číslo revue Verbum a dve poznámky po jeho prečítaní

František Mikloško recenzuje nové číslo revue Verbum. Témou, ktorej venuje pozornosť, je vzťah kresťanstva a sekularizmu.

Fotografia kríža, ilustračná snímka. Autor: Timotej Križka, Verbum/FB

Odoberám časopis Verbum a so záujmom sledujem jeho najnovšie smerovanie. Ostatné číslo 2/2021 sa mi veľmi páčilo odvahou nastupujúcej kresťanskej generácie na Slovensku hľadať a pomenovať kresťanský konzervativizmus ako svoj ideový program do budúcnosti. Zaujalo ma a obohatilo viacero článkov, nebudem ich jednotlivo spomínať, aby náhodou jeho autori hneď na začiatku svojej intelektuálnej cesty nespyšneli. Ak časopis vydrží v nastúpenej ceste, môže pri ňom vyrásť nová generácia kresťanských konzervatívcov. Samozrejme, táto sa musí rodiť povzbudením, ale aj v polemike a kritike. Krátko sa polemicky dotknem dvoch príspevkov, čo možno chápať aj ako môj príspevok k tejto téme.

Autorom, ktorí budú doňho písať o nedávnej histórii kresťanského konzervativizmu na Slovensku, odporúčam, aby si veci overovali a hodnotili ich z viacerých pohľadov. Tak napríklad v článku Michala Malatinského Prečo konzervatívci prehrávajú, ktorý sa mi ináč páčil, autor v jednej pasáži vychádza zo spomienok Antona Hykischa pri hodnotení začiatkov kresťanskej demokracie a skladaní prvej vlády po novembri 1989: „Ivan Čarnogurský a Ferko Mikloško sa spokojne usmievajú. Len mne je akosi čudne. Kresťania sa zrazu stali kultivátormi hospodárskych pastvín. Pastviny ducha, školstvo, vedu a kultúru prenechali liberálnym ,neznabohom’ z VPN?“

Skutočnosť, že ja som bol v tom čase vo VPN a nezúčastňoval som sa za kresťanských demokratov kádrových rokovaní, môžeme teraz nechať bokom. Ale minister školstva profesor Ján Pišút nebol „liberálny neznaboh“, ale slušný, kompetentný človek, s ktorým sa už navždy budú viazať základy cirkevného školstva na Slovensku. Rovnako minister kultúry Ladislav Snopko bol absolútne otvorený pre potreby cirkví, spriatelil sa s gréckokatolíckym biskupom Jánom Hirkom a veľa tejto cirkvi pomáhal. Ja neberiem Antonovi Hykischovi jeho pohľad na svet, ale jeho kniha spomienok nemôže byť jediným východiskom pri budovaní kresťansko-konzervatívneho myslenia na Slovensku.

Aj Juraj Šúst napísal veľmi pekný článok Mariánska úcta a tragickosť slovenských dejín. Chcem sa ale zastaviť pri jeho druhom obsiahlom článku Konzervativizmus ako vystúpenie zo sekulárneho matrixu, v ktorom hovorí o duchovných i politických východiskách tejto nastupujúcej generácie. Juraj Šúst vidí v kresťanskej spoločnosti, v kresťanskom pohľade na politiku i poslaní kresťanského politika „alternatívny politicko-spoločenský poriadok k súčasnej sekulárnej spoločnosti, ktorý sa snaží aj v praxi aplikovať, nakoľko to historické okolnosti umožnia“.

Je to podľa mňa sen o bájnej Atlantíde, ktorá ale nepočíta s tým, že kresťania sú tiež len hriešni ľudia, ktorí v dejinách už takéto možnosti mali, ale často ich zneužili. Je to opakujúce sa podobenstvo o pšenici a kúkoli, keď kúkoľ reprezentuje nielen realitu života, ale, ako ukazujú dejiny, aj nutnú korektúru pri budovaní utópie bezhriešnej spoločnosti na zemi. Takéto východiská kresťanskej politiky majú tendenciu zužovať politické pôsobenie len na morálno-etické problémy v spoločnosti a následne vytvárajú takto dva nezmieriteľné tábory. Redukovať kresťanskú politiku len na tieto problémy znamená vystaviť sa pokušeniu spolupracovať s nacionalistickými stranami, ktoré sa síce hlásia v týchto otázkach ku kresťanstvu, ale v iných postojoch je ich kresťanské zameranie otázne.

Z predchádzajúceho teda vyplývajú dve otázky.

Prvá, či iba kresťania sú jedinou zárukou budovania lepšej spoločnosti na Slovensku a vo svete, a druhá, či iba kresťanské prostredie vytvára predpoklady, že Slovensko i svet sa budú posúvať k lepšiemu. Tu chcem len pripomenúť z nedávnej histórie, že všetky kľúčové rozhodnutia pre ukotvenie kresťanstva i demokracie na Slovensku dosiahli kresťanskí demokrati v spolupráci so sekulárnymi stranami. A netratili pritom nič zo svojej kresťanskej identity.

Na záver spomeniem dva články, ktoré načrtávajú konkrétne riešenia. Článok Samuela Trizuljaka Inzerát, ktorý vychádza z toho, že celé číslo sa nesie v duchu inzerátu „Hľadá sa slovenský konzervativizmus“ a rozširuje tento inzerát o konkrétne oblasti, kde Slovensko potrebuje kompetentných ľudí. Východisko vidí najmä v spolupráci so súčasným maďarským, poľským a severoamerickým konzervativizmom. Druhý je článok Timoteja Križku Pokus nepovedať nič nové, ktorý načrtáva zase cestu modlitby a kontemplácie pri hľadaní týchto ciest. Oni reprezentujú takmer všetky články v časopise, ktoré rovnako hľadajú konkrétne i duchovné riešenia na tejto ceste.

Téma pôsobenia kresťanov v slovenskej spoločnosti i vo svete sa teda v ostatnom čase plodne rozbehla a to je skvelá správa. Tešíme sa na ďalšie čísla časopisu Verbum!