Pôvodne ste podnikali v Bratislave v stavebníctve. Napokon ste ale zakotvili na družstve pri Zlatých Moravciach. Ako k tomu došlo?
Robil som síce v stavebníctve, ale v útlom detstve som trávil prázdniny na miestnom poľnohospodárskom družstve Agro Hosťovce pri Zlatých Moravciach, odkiaľ pochádzam. Môj otec tam pracoval a ako malý chlapec som bol veľmi rád, keď ma vzal so sebou. Trávil som svoj voľný čas s kombajnistami a páčilo sa mi to povolanie, keď pestujete a staráte sa o krajinu. Vytvoril som si k tomu vzťah, mal som to v krvi.
Neskôr, keď už som podnikal, prišiel čas, keď sa vedenie podniku Agro Hosťovce dostalo do finančných problémov a ja som im pomáhal s financiami a s bankami. Oslovili ma, či by som vstúpil do podniku, a v roku 2002 som to skúpil a stal som sa 70-percentným majiteľom. Spoločnosť síce mala finančné problémy, ale zo svojich príjmov v stavebníctve som dokázal do poľnohospodárskeho družstva vložiť potrebné investície, nakúpili sa stroje a podnik sme skonsolidovali.
Kedy prišla myšlienka založiť inovatívny skleník?
Museli sme sa pozerať dopredu, keďže venovať sa iba jednoduchému pestovaniu už dnes nie je zaujímavé. Ak produktom, ktoré pestujete, nedáte pridanú hodnotu, je to z ruky do úst. Je to veľmi zlá východisková pozícia. Máme aj živočíšnu výrobu s trhovou produkciou mlieka. Tá doslova požiera peniaze, ktoré zarobíme v pestovaní plodín. Hľadal som nové cesty a desať rokov som sa točil okolo otázky, ako viesť živočíšnu výrobu tak, aby to malo zmysel. Problém som identifikoval v slabej efektivite, čo ale nie je problém prezamestnanosti. Máme staré nevhodné maštale, drahé vstupy, napríklad podstielame slamou, čo je príliš nákladné, veľké presuny krmovinovej základne, pretože Farmu dojníc máme v Chyzerovciach a krmoviny na stredisku v Hosťovciach. Tie presuny sú drahé.
Krmivom myslíte kukuricu?
Kravy sú zvieratá, ktoré čerpajú energiu predovšetkým z objemového krmiva, teda takzvanej siláže, senáže a z jadrového krmiva z kukurice alebo pšenice, ale ide najmä o kukuricu. V siláži ide o celú bylinu kukurice, rozsekanú na malé kúsky, kde sa ale kukuričné zrno musí podrviť, lebo ak prejde tráviacim traktom celé a neprasknuté, krava ho energeticky nevyužije. Siláž sa po takomto spracovaní dostane do silážnych žľabov, kde sa prekryje fóliou a pod ňou, bez prítomnosti vzduchu, prebehne biologický proces, pri ktorom vznikajú látky, ktoré toto krmivo konzervujú a umožňujú ho tak skladovať po celý rok.
Ako ste hľadali možnosti lepšej efektivity?
Zistili sme, že máme nevyhovujúce maštale. Je nutné ich prerobiť, aby sme mali automatické vyhŕňanie odpadov a aby bola vzdušná. Na Slovensku máme staré socialistické maštale, ktoré sa stavali v 50. až 70. rokoch, sú nízke a nevhodné pre moderný chov. Kravy nemajú dostatok priestoru v kubických metroch. V tom čase ešte nebol výskum tak ďaleko, vtedy sa myslelo, že krave by nemalo byť zima. Ale dnes už vieme, že krave nevadí teplota -20 stupňov Celzia v zime, ale prekáža jej +30 stupňov v lete. No staré maštale sa stavali tak, že kravy tam síce nemajú v zime veľký chlad, čo im však až tak nevadí, no v lete majú teplo a my to nevieme dostatočne regulovať. To musíme prerobiť. Lepšie povedané, musíme staré maštale zbúrať a postaviť nové.
Zároveň sme chceli využiť aj biologický odpad z kráv v bioplynovej stanici, ktorý obsahuje metán a ten vieme spaľovať v kogeneračnej stanici, teda v zariadení, ktoré spaľuje bioplyn a vyrába elektrinu, ktorú vieme predať na trhu. Ale čo s teplom, ktoré z toho vznikne? Hľadal som využitie. Buď vám ho bude odoberať tepláreň, čo je okolo 25 eur za megawatthodinu (MWh). Druhá možnosť využitia tepla bol skleník. Rozhodol som sa pre druhú možnosť. To je ten moment, keď som sa začal zaujímať o možnosti využitia skleníkov v poľnohospodárskom podniku. Chodil som po Európe, po Belgicku, po Holandsku, aby som sa zorientoval v procesoch a v problematike.
Vy ste dnes väčšinový majiteľ?
V podniku sme traja rovnocenní partneri, ale čo sa týka výšky podielu som majoritný majiteľ, vlastním 70 percent. Ale rovnocenní sme v tom zmysle, že väčšinou pri rozhodovaní hľadáme konsenzus.
Skleník ste založili ako samostatný projekt nezávislý od poľnohospodárskeho podniku?
Ekonomicky áno, pod značkou Slnečné záhrady Sľažany. Ale je to vlastne dcérska spoločnosť družstva Agro Hosťovce. Rozbehli sme biznis so skleníkovým hospodárstvom a museli sme ho „uvariť z ingrediencií“, ktoré v tom čase umožňovala legislatíva. Tá sa ale po zrealizovaní a spustení projektu zmenila a nám to likvidačne zasiahlo do podnikania.
Postavili sme totiž vlastnú elektráreň, ktorou sme sa stali takzvaným ostrovným systémom, keď nie sme pripojení do energetickej distribučnej sústavy. My nakupujeme plyn a z neho si vyrábame elektrinu. Naša elektráreň má výkon 5 MWh. Zároveň v tomto procese vyrábame teplo, ktoré využívame v skleníkoch pri výrobe paradajok a uhoriek. Preto sa to volá vysokoúčinná kombinovaná výroba elektriny a tepla. Len takýmto spôsobom je takéto podnikanie rentabilné, keď si vyrábame vlastnú elektrinu. Na ostrovné spoločnosti sa neuplatňovala tarifa na prevádzku systému, ktorá tvorí dosť veľkú časť ceny elektriny.
To sú vlastne peniaze na obnoviteľné zdroje.
Z veľkej časti áno. Problém, ktorý vytvorila Ficova vláda, bol v tom, že Jozef Brhel [označovaný za oligarchu, ktorý stojí za stranou Smer, pozn. red.] postavil fotovoltické elektrárne a predával elektrinu za desaťnásobné výkupné ceny elektriny. Cena elektriny bola povedzme 50 až 60 eur za jednu megawatthodinu. Elektrina z fotovoltiky, na ktorú dostali dotácie len vybrané firmy, mala garantovanú výkupnú cenu 400 eur, čo je úplná absurdita.
To bolo treba zaplatiť, a to v tarife za prevádzku systému.
Samozrejme, a aby získali tie peniaze na rozdávanie vyvoleným, začali vymáhať túto tarifu aj od ostrovných prevádzok. Regulačný úrad pod vedením Ľubomíra Jahnátka prijal v marci 2020, teda po zrealizovaní a spustení nášho projektu, novelu vyhlášky, ktorá stanovila, že tarifu za prevádzku systému budú platiť aj výrobcovia, ktorí si vyrábajú elektrinu a sami ju aj spotrebovávajú. Pre nás to znamenalo 600- až 800-tisíc eur ročne navyše. Za takýchto okolností sa náš podnik stal nerentabilným.
Vy ste do podnikania išli s tým, že to ekonomicky vychádzalo len s vlastnou elektrárňou?
Áno, pri nákupe elektriny do tohto typu podnikania by to bolo absolútne nerentabilné. Cena plynu, za ktorý si vyrábame elektrinu a teplo z vlastnej elektrárne, je 1,5 milióna eur ročne. To je o 900-tisíc eur menej, ako keby sme si elektrinu a teplo kupovali z distribučnej siete. A práve na tom je postavený ten biznis plán. Ale nám z tej výhody väčšinu jednoducho zobrali, a to uprostred hry. Tým to stratilo opodstatnenie takejto výroby.
Mali ste ale garantované, že sa pravidlá nebudú meniť? Mali ste tie podmienky zaistené?
Nie, len ťažko môžete rátať s tým, ako sa do budúcna zmení legislatíva. Štát reguluje aj dane, môžu sa zmeniť. To je v poriadku, ale to vám vezmú na výstupe, keď platíte daň zo zisku. Firma funguje, lebo na vstupe má náklady pokryté. Ale nám tie podmienky zmenili na vstupe, čím urobili podnik nerentabilným. Regulačné usmernenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) pritom predtým dokonca vyzývalo firmy s vysokou spotrebou energie, aby si postavili vlastné kogeneračné elektrárne, a motivovalo ich práve tým, že nebudú platiť danú tarifu a cenu za distribúciu elektriny.
Je to logické, že neplatíte distribúciu a tarifu za prevádzku systému, keďže si vyrábate energiu sami pre seba.
Presne na tejto logike to bolo postavené. V tom bol ten benefit.
Koľko stála vaša elektráreň?
Zhruba štyri milióny eur.
Bola to vlastne investícia do toho, že budete mať o takmer milión eur ročne nižšie náklady.
Áno. Do nášho podniku sme ale investovali celkovo 20 miliónov eur a celá táto investícia je dnes ohrozená.
Tou novelou vyhlášky ste sa však dostali do situácie, že ste za elektrinu platili takmer rovnako, ako keby ste si elektráreň nepostavili a odberali zo siete?
Presne tak. Ale neplatili sme napríklad za systémové služby a ani distribučné poplatky, ale z väčšej časti to bolo rovnaké. Išlo o súčasť projektu, ktorý bol takýmto spôsobom rentabilný. Treba ale povedať, že vďaka ministrovi Richardovi Sulíkovi a novému predsedovi Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Andrejovi Jurisovi, ktorí hneď chápali, že toto je veľká krivda voči nám a vyvinuli veľké úsilie na zvrátenie tohto stavu, od prvého decembra minulého roka túto novelu ÚRSO po pätnástich mesiacoch zrušil. A už tarifu platiť nemusíme, ale za tých pätnásť mesiacov, čo to bolo v platnosti, nás štát v podstate obral o pol milióna eur. A bolo to práve v tých časoch, ktoré boli pre nás obzvlášť ničivé.
My sme totiž štartovali projekt rovno do lockdownu, ktorý nás poškodil sám osebe. Štát nám nepomohol jediným eurom, keďže pomoc bola len pre tých, ktorým klesli tržby o 30 percent oproti minulému roku. Ale my sme predtým predsa neexistovali. Nemali sme teda nárok na podporu. Firmu sme spúšťali v septembri 2019.
Koľko trvala príprava projektu?
Proces bol síce náročný, ale mimoriadne rýchly. Začali sme ho pripravovať v máji 2018 a v auguste 2019 sme už sadili.
Koľko máte zamestnancov?
Kmeňových vyše 80 a brigádnikov okolo 30 až 40.
Aké máte tržby pri plných kapacitách odberov vašich produktov?
Očakávané tržby boli v období plánovania investície vyše sedem miliónov eur, samozrejme, že pri štandardných cenách v tom období, aby firma správne fungovala. Tento stav by sme dosiahli, ak by nebol lockdown. Náklady sú nastavené na päť miliónov eur a úver z banky máme splácať vo výške 1,6 milióna eur ročne. Lenže počas lockdownu sme mali vplyvom veľkého výpadku zamestnancov, teda tým, že matky s malými deťmi museli zostať doma, pretože školy boli zatvorené, poškodené rastliny, takže sme prišli o vyše 30 percent tržieb.
Lockdown vás nepoškodil na odbyte, ale na výpadku úrody?
Áno, mali sme mesačné straty na produkcii 150- až 200-tisíc eur.
Paradajky a uhorky teda hnili, lebo ich nemal kto oberať?
Nie celkom. Tá rastlina si vyžaduje istý spôsob manažmentu. Liana uhorky narastie za týždeň takmer 90 centimetrov. Rastie nahor a pri raste stonky sa musí šnúrkou neustále obtáčať a vytvárať jej tým oporu. Ďalšia procedúra je odlistovanie a reagovanie na choroby a škodcov. Musíte sa o rastlinu priebežne starať, je v tom veľa kontinuálnych operácií. Keď sme mali výpadok zamestnancov, nedokázali sme to.
Kvôli poškodeniu rastlín ste mali stratu dva milióny eur na tržbách, ale odbery vám neklesli?
Naopak, predať by sme vedeli všetko. Hoci cenové hladiny obchodných reťazcov sú pre nás častokrát mimoriadne kruté. Tlačia nás do cien, ktoré sú pre nás stratové. Niektoré reťazce sa voči nám správajú férovejšie, niektoré menej férovo. V Česku sa reťazce nesprávajú voči českým producentom potravín až tak agresívne, vlastných dodávateľov si výrazne viac vážia. Jeden český reťazec dá za kilogram uhorky českému pestovateľovi v priemere 1,5 eura. Rovnaký reťazec na Slovensku nám dá v priemere 90 centov za kilo, to je obrovský rozdiel. Česi sú mentálne v tomto úplne inde. Ale pre korektnosť uvádzam, že aj na Slovensku je reťazec, ktorý sa k nám správa ako k partnerovi, a nie ako k lokajovi.
Česi majú dostatok dodávateľov? Nemôžete dodávať tam?
Dodávame aj do Česka. Pri cenách ide najmä o to, že v našich zemepisných šírkach je produkcia takýchto potravín omnoho náročnejšia ako v Španielsku, Holandsku alebo na severe Afriky. To sa nedá porovnať. Oni nepotrebujú skleník, majú len „fóliák“. Vedia robiť produkciu za rádovo nižšie náklady. Nemusia riešiť ani energetiku, slnko je zadarmo. Jediné ich obmedzenie je v tom, že nevedia pestovať v lete, keďže je tam príliš teplo. V lete ale vedia pestovať prakticky vo všetkých okolitých krajinách, navyše podpora pestovateľov v okolitých krajinách je na neporovnateľne vyššej úrovni.
Pre slovenskú politickú scénu nie sme na okraji záujmu, ale sme úplne mimo nej. Exminister Ján Mičovský mal plné ústa podpory slovenským producentom potravín a prezentoval to aj nám pri jeho návšteve u nás na skleníku v lete roku 2020. No ani prstom nepohol, zostalo len pri rečiach. Keď sa ho pýtal jeden poslanec, ako by sa nám dalo pomôcť, odpovedal: „Kamióny tam prichádzajú, kamióny odtiaľ odchádzajú – tam je všetko v poriadku.“ Toto bol minister pôdohospodárstva – úplná hanba.
Prichádza omikron a kvôli ohromnej infekčnosti sa nielen medicínska, ale aj podnikateľská sféra obávajú, že im bude kvôli karanténam vypadávať množstvo zamestnancov. Neobávate sa toho, že to môže byť ešte horšie – nie kvôli lockdownu, ale kvôli karanténam?
To je veštenie z krištáľovej gule. My sme nemali výpadky zamestnancov z dôvodu zatvorenia podniku pre lockdown. Výpadky zamestnancov sme mali preto, že boli zatvorené školy a mamy s malými deťmi museli zostať doma. To ale nikoho nezaujímalo. Menšia časť výpadkov boli reálne prípady ľudí nakazených koronou. A či sa neobávame? Samozrejme, že áno, pretože nám to môže zasadiť smrteľnú ranu.
Máte medzi zamestnancami vysoký podiel mladých žien?
Áno.
Najväčší problém ste teda mali s OČR-kami?
Najmä. Ale boli aj špekulanti a potom reálne prípady choroby.
Koľko ľudí vám vypadlo?
Na dva až tri mesiace sme prišli o 30 percent zamestnancov. Vtedy sme sa neskutočne trápili. Omikronu sa bojíme, ale lockdown nebude. Omikron je síce infekčnejší, ale, zdá sa, že aj menej vážny a rýchlo prehrmí. Ak by šlo len o pár týždňov, nemusí to byť až taký problém. Pozrite sa ale na všetky ostatné krajiny, oproti ktorým robíme excesy v opatreniach. Ale aj tak tu bol neskutočný nával korony. Čo z toho vyplýva? Môžete robiť čokoľvek, ale aj tak vás vírus neminie. Hospodárstvo sa nedá vypnúť, to by sa celé zrútilo. Máme veľký rešpekt a obavy. Spravíme proti tomu všetko, ale s mnohými vecami nezmôžete nič.
Nedajú sa výpadky zamestnancov krátkodobo vykryť?
Zamestnanci sa dajú nájsť, ale problém je v špecializácii. Ide o ručnú prácu, ktorú si musíte nacvičiť. Nedá sa to rýchlo. Človek, ktorý nikdy nerobil v skleníku, sa na 80 percent výkonu dostane po troch mesiacoch. A na sto percent za pol roka. To sa nedá krátkodobo nahradiť. Ani dvaja noví zamestnanci nedokážu urobiť výkon jedného zaučeného.
Skleník vás stál dvadsať miliónov eur, akým podielom sa na tom podieľal bankový úver?
Banka nám požičala 12,6 milióna eur. Vzhľadom na problémy s koronou a následne preto, že nás vlastne okradol štát na tarife za elektrinu, sme ale vo veľmi zlej kondícii.
Čo to znamená?
Nie sme schopní splácať záväzky voči banke, ktorá nás preradila na oddelenie work-out, čo sú vlastne vymáhači. Sme teda v kategórii problémových spoločností. Vtedy musí banka reštrukturalizovať úver alebo si dať vypracovať nezávislý audit, či to spoločnosť vôbec vie rozchodiť. Od augusta do konca novembra sme mali u nás audítorov z KPMG. Pozreli sa na naše čísla a jasne videli, že do problémov sme sa dostali pre objektívny výpadok tržieb a kvôli štátnej krádeži. Ak by sa nám to stalo v inom období, banka by nás už dávno predala.
Skonštatovali audítori z KPMG, že ste inak životaschopný podnik?
Áno, akurát s tým, že pre tieto problémy nedokážeme naplniť pôvodné zmluvné podmienky, podľa ktorých sme mali úver splatiť počas prvých ôsmich rokov. Tak to bolo nastavené na pôvodne plánované tržby. Aj cena elektriny vystrelila veľmi vysoko. A navyše nás štát v tejto ťažkej situácii ešte zaťažil nákladom pol milióna eur navyše, ktoré nám jednoducho zobral na základe likvidačného a nespravodlivého uplatňovania tarify. To bola katastrofa.
Čo s tým chcete robiť?
Ideme žalovať štát, teda ÚRSO za bezdôvodné obohatenie. Oni tú vyhlášku, samozrejme, majú právo vydať, ale nemala by sa predsa týkať projektov, ktoré boli schválené k nejakému termínu a mali svoj biznis nastavený podľa aktuálnych podmienok. Tí noví by sa zariadili, ale takýmto spôsobom štát likviduje trh. Táto krajina by predsa mala chrániť podnikateľské investície, ktoré vytvárajú pracovné miesta. Ale oni to urobili presne naopak. Tento štát je katastrofou pre podnikanie.
Takže by ste potrebovali predĺžiť lehotu splatnosti úveru. Inak zrejme nebudete mať nejaký problém.
Áno, ale tomu už je banka dnes naklonená. Ich podmienkou bolo, že KPMG preukáže, že sme životaschopný podnik. V januári k tomu budú mať úverový výbor a veríme, že odsúhlasia reštrukturalizáciu na jeden rok. Ak za ten čas preukážeme, že plníme nastavené čísla, predĺžia nám dobu splatnosti na pätnásť rokov.
Takže sa stále dokážete zachrániť.
Azda áno, ale súčasná situácia je veľmi rozkolísaná. Veľmi nás zasahuje aj vývoj cien na trhu. Za minulý rok šla brutálne hore obalová technika, ale aj ceny palív, katastrofálne sa zvýšili ceny elektriny, no pre nás najmä plynu, na päťnásobok. Všetko išlo hore, ale výkupné ceny za naše potraviny, ktoré dostávame od reťazcov, medziročne ešte poklesli. Abnormalita. Celé zle. V tejto krajine sa nedá podnikať, pokiaľ nie ste vo vybranej skupine.
Foto: Matúš Zajac