Slovenský biskup v Azerbajdžane: Slováci pomohli obnoviť v tejto krajine cirkev

Biskup Vladimír Fekete je jediný katolícky biskup v Azerbajdžane a vo Vatikáne bol na niekoľkodňovej návšteve, ktorú absolvoval ako súčasť medzináboženskej delegácie z Azerbajdžanu. Tá sa konala pri príležitosti 30. výročia nadviazania diplomatických vzťahov medzi Svätou stolicou a touto ázijskou krajinou. V delegácii bol aj islamský šejk a zástupca pravoslávia. Židovský rabín sa pre chorobu nezúčastnil, vysvetlili na tlačovej konferencii pre novinárov.

Stretli sa nielen s pápežom, ale aj s inými kardinálmi a členmi Rímskej kúrie. Hovorili o obnove pamiatok na území Náhorného Karabachu aj o úlohe náboženstva a medzináboženského dialógu. Azerbajdžanský veľvyslanec pôsobiaci vo Francúzsku potvrdil, že v najbližších mesiacoch vznikne ambasáda pri Svätej stolici.

Vladimír Fekete je takzvaný (apoštolský) prefekt v Azerbajdžane, teda predstavený katolíckej cirkvi v krajine, kde pôsobí už mnoho rokov. V roku 2018 tohto slovenského saleziána vysvätili za biskupa. S redaktorom Štandardu sa porozprával ihneď po tlačovej konferencii v Ríme.

Ako hodnotíte audienciu u pápeža Františka a vo Vatikáne?

V prvom rade všetci účastníci návštevy veľmi ocenili, že to nebola len formalita, ale priateľské a osobné stretnutie so Svätým Otcom ako s duchovným predstaviteľom celého sveta, nielen katolíkov. Bolo vidieť, že sa teší, keď sa dozvedel, že jeho myšlienka bratstva sa v Azerbajdžane chápe. Azerbajdžanský šejk Allahčukur Pašazadé, ktorý predsedal medzináboženskej delegácii vo Vatikáne, má na tom tiež zásluhu. Nikdy nedáva poznať nadradenosť, naopak, vždy sa snaží podeliť o výhodu, ktorú získa, aj s ostatnými komunitami v krajine, aby to neostalo len pre väčšinu moslimov. Cítil som priateľskú, pozitívnu a príjemnú atmosféru.

Pre svet je veľkou témou konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom, písali sme o nej aj v Štandarde. Má pápež záujem vypočuť si arménsku aj azerbajdžanskú stranu?

So Svätým Otcom sme sa o Arménsku nerozprávali. Ale v rozhovore so štátnym sekretárom Svätej stolice kardinálom Pietrom Parolinom sme hovorili o tom, že Svätá stolica má dobré vzťahy s Arménskom i Azerbajdžanom. Do mediálneho sveta možno viac prenikajú správy z Arménska, ktoré niekedy nie celkom pravdivo informujú o krokoch zo strany Azerbajdžanu, a tak svetová verejnosť asi nemá kompletné informácie. Aby mier opäť nenahradilli nepriateľské akcie, možno hovoriť o role pre Svätú stolicu.

Teraz je otázka rekonštrukcie zdevastovaných pamiatok na území Náhorného Karabachu. Objavila sa myšlienka, že by bolo dobré, aby prišiel vatikánsky odborník alebo aby sa vytvorila komisia, ktorá by mohla veľmi pomôcť tomu, aby sa predišlo napätiu či komplikáciám. Lebo napríklad na niektoré kostoly si robí nárok arménska i ruská pravoslávna cirkev. Svätá stolica je autoritou pre obe krajiny, a tak by jej rola bola pozitívna.

Ako cirkev v Azerbajdžane reagovala na minuloročný ozbrojený konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom?

Bol to 30 rokov zamrznutý konflikt s občasným prestrelkami, ale keď prišlo minulý rok k otvorenej vojenskej situácii, začali sme každodenné modlitby za skoré ukončenie vojny, lebo každý deň zomierali stovky nevinných chlapcov na oboch stranách. Je škoda, že sa konflikt nedal vyriešiť diplomaticky. Po 44 dňoch, aj keď s veľkými obeťami, sa skončil. Táto 44-dňová vojna sa netýkala priamo Náhorného Karabachu. Išlo o osem okresov, ktoré ho obkľučujú. Arménsko ich zabralo v roku 1993 a teraz ich vrátilo Azerbajdžanu. Za prítomnosti vojsk mierotvorcov teraz umožňujú, aby mal Náhorný Karabach kontakt s Arménskom a o tom sa rozhodne v budúcnosti.

Ďakovali sme Bohu, že aj keď konflikt priniesol obete, nenatiahol sa na dlhé roky.

Pápež František navštívil Azerbajdžan v roku 2016. Čo sa odvtedy zmenilo?

Návšteva Svätého Otca priniesla novinky. Onedlho potom vysvätili nášho miestneho diakona za kňaza a teraz je sekretárom v diecéze a farárom v Baku. Ja som sa stal prvý katolícky biskup v Azerbajdžane, o chvíľu to budú štyri roky. Neskôr nás zastihla pandémia a veľa sa toho nedalo spraviť. Návšteva potvrdila, že naša malá katolícka komunita má svoje miesto v krajine. Nie je tu apoštolský nuncius [veľvyslanec Svätej stolice, pozn. red.], a tak trochu ho nahrádzam na oficiálnych podujatiach.

Aká je vaša komunita Slovákov v Azerbajdžane, koľko vás je?

Do mojej vysviacky v roku 2018 sme boli šiesti saleziáni, z toho piati Slováci a jeden Ind. Potom som začal organizovať aj kňazov v diecéze. Prvá úloha bola osamostatniť sa od saleziánskej komunity a teraz bývam v sídle diecézy so spomínaným Indom a je tu aj kňaz Jozef Pajerský z Bratislavskej arcidiecézy, ktorého nám veľkodušne požičal arcibiskup Stanislav Zvolenský. Bohužiaľ, po troch rokoch sa musí vrátiť domov a teraz klopem na viaceré dvere, aby som mohol mať ďalšieho alebo aj dvoch kňazov, aby sa doplnila naša pastorácia.

Aktuálne tu máme štyroch kňazov a dvoch saleziánskych rehoľných bratov, potom štyri sestry saleziánky a ďalšie Misionárky lásky Matky Terezy. Nedávno sa stala Slovenka ich matkou predstavenou. Keď u nás bol pred rokom na návšteve minister zahraničných vecí Ivan Korčok, povedal, že tu máme slovenskú duchovnú komunitu. Vtedy nás bolo trinásť Slovákov zapojených do cirkevnej služby v krajine a tento počet je asi rovnaký aj teraz, ale z hlavy neviem to povedať presne.

Aká je úloha Slovákov v tejto krajine?

Obnovujeme evanjelizáciu. V roku 2000 Svätá Stolica zverila pastoračnú starostlivosť o katolíkov našim saleziánom, teda od začiatku je to misia pre slovenskú cirkev. Postupne sme začali privolávať aj ľudí z iných národov, lebo sami nemôžeme robiť všetko, a tak sú tu aj iné národnosti. Teraz je dôležitá obnova po pandémii, lebo rok aj tri mesiace boli všetky náboženské zhromaždenia v mešitách i kostoloch zakázané, až v júni pred rokom sa otvorili kostoly.

Maximálne môže na omše prichádzať 50 osôb. Predtým sme mali štyri omše v nedeľu, teraz máme dvanásť, aby sme ľudí mohli postupne prijímať a oživovať vo viere. Je to proces, lebo ešte stále máme proticovidové obmedzenia, ale môžeme pôsobiť v pokoji.

Slovenská cirkev je zapísaná v dejinách obnovenia katolíckej cirkvi po dlhej 70-ročnej ateizácii – pomohla objaviť katolícke korene. S pokorou a horlivosťou sa snažíme odpovedať na konkrétne, reálne potreby ľudí a tohto národa, aby sme mu mohli slúžiť a pozdvihnúť ho.