Dobrovoľník z covidového oddelenia: Krik malej skupiny ľudí často zasahuje celú spoločnosť

V posledných mesiacoch sme mohli sledovať vysoké pracovné vyťaženie i následnú vyčerpanosť slovenských zdravotníkov. Niektorí ľudia sa však rozhodli, že nestačí nad situáciou len krútiť hlavou. Adam Lukáč strávil na covidovom oddelení jednej z bratislavských nemocníc niekoľko týždňov ako dobrovoľník. Pre Štandard porozprával, ako tento čas zmenil jeho nazeranie na súčasnú dobu.

Adam Lukáč. Foto: Martin Ondruš photography

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa prihlásili ako dobrovoľník na covidové oddelenie?

Už dlhšiu dobu som uvažoval o tom, akým spôsobom by som mohol pomôcť, pretože veľa správ o našich zdravotníkoch hovorilo o ich vyčerpanosti. Nemal som však príležitosť a až neskôr som sa cez priateľov dozvedel o platforme Pomôžem zdravotníkom. K dobrovoľníctvu v nemocnici som sa dostal práve cez ňu. Uvedomoval som si, že sa okolo nás deje niečo, čo nie je normálne ani bežné, a že zdravotníci sú tí, ktorí to dostávajú „vyžrať“. Nemôžu za túto situáciu, no zároveň sú tí, na ktorých to najviac dopadá. Mal som jednoducho túžbu pomôcť, možno by som to nazval až morálnou povinnosťou.

Zasiahol koronavírus nejako silnejšie aj vás, vašu rodinu či blízke okolie? Bol to dôvod, prečo ste chceli pomôcť?

Nijako výrazne. Samozrejme, že všetci poznáme ľudí, ktorých vírus silno zasiahol a majú nešťastné príbehy, mnohí ochoreli, ale sám som našťastie takúto skúsenosť nemal.

Študovali ste niekedy nejaký zdravotnícky smer? Bolo to pri tejto práci potrebné?

Nikdy som neštudoval zdravotnícky smer. Najbližšie k tomu možno malo štúdium psychológie, o ktoré som sa uchádzal, ale to je úplne iná oblasť. Profesijne sa venujem produkcii, kreatíve a manažmentu podujatí a tiež grafickým a fotografickým projektom. Časť dobrovoľníkov, s ktorými som absolvoval školenie, boli medici a bola to veľká výhoda. Ale to, že niektorí sme nemali zdravotnícke vzdelanie, neprekážalo. Stále boli oblasti, kde nás mohli zamestnať.

Na covidovom oddelení ste dokonca strávili aj Štedrý deň.

Na začiatku som sa dal k dispozícii a povedal som si, že do toho idem, že chcem pomôcť. Nechcel som byť oportunista a odrazu povedať, že teraz sa mi to nehodí alebo že sa mi nechce. Bol som pripravený stráviť tam aj Štedrý večer, nielen deň, ak to bude potrebné. Vtedy som už však nebol potrebný.

Keď som sa večer vrátil domov, videl som do okien budovy oproti. Paradoxne, tiež to boli okná nemocnice, okná covidového oddelenia, kde len pár metrov odo mňa boli zdravotníci v ochranných oblekoch, v situáciách, ktoré mi boli už známe. Tento obraz vo mne vzbudil trpký pocit uistenia, že áno, má zmysel pomôcť aj tým málom, ktorým pomôcť môžem. A, samozrejme, pocítil som ešte väčšiu vďačnosť voči zdravotníkom, ktorí aj tento večer „venovali“ tým, ktorým to bolo treba.

Čo bolo vašou úlohou na oddelení?

Bol som zaradený na interné oddelenie, ale služby som mal aj na covidovom oddelení, podľa toho, kde bola aktuálne potrebná pomoc. Musel som sa najskôr zoznámiť s prostredím, aby som sa v nemocnici vedel ľahko orientovať. Ráno od pol siedmej som pomáhal ošetrovateľom a zdravotným sestrám s ich prácou. Prebaľovali sme pacientov, umývali ich, kŕmili, sprevádzali sme ich na vyšetrenia. Pomáhali sme s praktickým chodom nemocnice. Možno to boli veľmi jednoduché činnosti, ako napríklad roznos raňajok alebo výmena kyslíkových bômb, no vďaka tomu sa napríklad zdravotníci na covidovom oddelení nemuseli vyzliekať z ochranných odevov, prípadne sme sa do tých oblekov obliekli my a šetrili sme tak ich čas a sily. Oni boli možno v tej chvíli potrebnejší na inom mieste.

Boli aj chvíle keď som dlhší čas nemal čo robiť a nebol som potrebný a to bolo pre mňa ťažké, čo ma trochu vovádzalo do pokory. No potom odrazu prišli chvíle, keď sa náhle nestíhalo a bolo dobre, že som bol oddýchnutý. Netrávil som celé dni na covidovom oddelení, ale keď bolo treba, išiel som.

Záber z covidového oddelenia. Foto: Adam Lukáč

Aké boli vaše očakávania pred tým, ako ste nastúpili do nemocnice?

Spomínam si na jedného starčeka, ktorý nevládal ani komunikovať. Polievku som mu podával injekčnou striekačkou, po každých troch hltoch sa musel nadýchať. Bol to zaujímavý kontrast, pretože bolo skoro ráno a vonku akurát vychádzalo slnko. Bol nádherný deň, no vedľa mňa bol človek, ktorý bojoval so svojím dychom. To boli momenty, ktoré som si, keď som sa do nemocnice hlásil, nevedel predstaviť. Nevedel som si predstaviť ani to, že budem niekoho umývať či prebaľovať, no v danom momente som nad tým neuvažoval, jednoducho to bolo treba urobiť. Človek by si možno myslel, že to bude emočne náročné. Na mňa to akosi nedoliehalo, Jednoducho som vedel, že som teraz tu a práve toto je spôsob, ako môžem danému človeku pomôcť. Obdivoval som odstup, no zároveň empatiu, ktorú zdravotnícky personál okolo mňa mal a učil som sa to od nich.

A čo som si myslel? Predstavoval som si, že budem celé dni navlečený v ochrannom skafandri a zveličene povedané, že všetko zachránim. (Smiech.)

Neprekážalo vám, že ste pracoval bez nároku na odmenu?

Jeden zamestnanec sa ma opýtal, či som tam dobrovoľne, zadarmo. Povedal som, že áno. Vtedy skonštatoval, že len psychicky chorý človek pôjde takúto prácu robiť zadarmo (smiech). V tomto svete to môže byť niekedy pravda, no pre mňa to bolo praktické evanjelium, niečo, o čom podľa mňa kresťanská viera je.

Nemali ste strach ísť na covidové oddelenie? Riziko nákazy bolo značné.

Chvíľu som nad tým premýšľal, ale asi ani nie. Ako dobrovoľníci sme si nastavovali isté hranice. Niektorí moji spoludobrovoľníci jednoducho povedali, že isté činnosti robiť nechcú alebo že na covidové oddelenie nepôjdu, a to je úplne v poriadku. Ja som si tieto hranice nenastavil, povedal som si, že pôjdem, kam bude treba. Po zaškolení nás následne rozdeľovanli do nemocníc na konkrétne pozície. Mohli sme pomáhať s administratívou, ísť do takzvanej bielej zóny (normálne fungujúca nemocnica) alebo do takzvanej červenej zóny (covidová časť nemocnice). Ale treba povedať, že systém v nemocnici je dobre nastavený, nemal som dôvod báť sa o seba. Paradoxne, na covidovom oddelení som sa cítil bezpečnejšie než mimo neho, lebo som mal na sebe toľko ochranných vrstiev a prostriedkov.

Zmenil sa nejako váš pohľad na prácu zdravotníkov po tom, čo ste mali možnosť vidieť ich činnosť z blízka?

Samozrejme. Najmä som si uvedomil, že zdravotníctvo z veľkej časti stojí na ľuďoch, ktorých vôbec nie je vidieť. Nechcem porovnávať prácu lekárov a sestričiek, ošetrovateľov či sanitárov, to sa ani nedá, je to jeden veľký mechanizmus. No uvedomil som si, že práve tento často „neviditeľný“ personál je motorom celej nemocnice. Oni sú to „lôžko“, na ktorom je uložený pacient, aby k nemu mohol pristúpiť lekár. Tiež som pochopil, že ich únava je z veľkej časti možno viac psychická než fyzická a pramení z toho, že ošetrujú pacientov, ktorí hospitalizovaní vôbec nemuseli byť. Na tom mieste som nechcel a neposudzoval, či je niekto zaočkovaný alebo nie, to mi neprináležalo. Bolo jednoducho treba pomôcť, a preto som tam predsa išiel. Rozmýšľal som nad tým, len keď som sledoval únavu zdravotníckeho personálu. Prvá vlna bola iná, no teraz, keď máme prostriedok, ktorý by zabránil hospitalizácii takmer štyroch pätín pacientov, ktorí sú na oddelení, je to pre nich skutočne frustrujúce.

K čomu ste ešte dospeli?

Človek sa začne zamýšľať aj nad tým, či niektoré naše rozhodnutia niečo spraviť alebo nespraviť nie sú (extrémne) egoistické a či to rozhodnutie je len o nás alebo aj o spomínaných unavených zdravotníkoch, ktorí naň v konečnom dôsledku doplácajú, a o ľuďoch, ktorí by možno potrebovali lôžka a zdravotnú starostlivosť.

V čom ste videl svoj prínos?

Už keď som sa do dobrovoľníctva hlásil, uvedomoval som si, že nemám zdravotnícku kvalifikáciu, a bol som si vedomý, že nebudem môcť pomáhať s odbornou činnosťou. Ale pomoc, ktorá bola potrebná, nebola len v tejto praktickej rovine. Verím tomu, že to bola aj morálna pomoc. Personál a tiež pacienti si uvedomovali, že sú tu iní ľudia, dobrovoľníci, ktorí sa o nich prišli postarať zadarmo, bez ohľadu na odmenu. Nebolo to tlieskanie z balkónov, ale skutočná podpora.

Spomínam si na jeden z rozhovorov, ktorý som mal na covidovom oddelení s pacientom. Nerozumel, čo tam robím, no z jeho pohľadu sa dalo čítať, že je jednoducho vďačný. Bolo pre mňa dôležité, aby moja pomoc nebola len o výmene plachty či kyslíkovej bomby. Ale aj o tom, že som tam v niekom vzbudil aspoň trochu nádeje, či už v pacientovi, alebo v pracovníkovi nemocnice, tak to je to podstatné.

Aké dojmy vo vás táto práca zanechala? Čo vo vás ostalo najhlbšie?

V môj posledný deň v nemocnici sa ma jeden mladý ošetrovateľ opýtal, s čím odchádzam. Najsilnejšie momenty, ktoré vo mne ostali, boli v kontakte s pacientmi. Či už to kŕmenie, sprchovanie... ten fyzický akt pomoci, ktorému sa často vyhýbame. Presne tie momenty, ktoré sa nám na prvý pohľad môžu zdať ako niečo nepríjemné. Všetka česť ošetrovateľom, sanitárom a sestričkám, pre ktorých je to bežná súčasť dňa. Naučil som sa, že možno niečo stratím zo svojho ega, no to musí stratiť aj ten pacient, takže sme na tom vlastne boli vzájomne rovnako. Zneli vo mne najmä slová z Matúšovho evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Tomu ošetrovateľovi som povedal, že odchádzam pokornejší.

Krik malej skupiny ľudí často zasahuje celú spoločnosť, i keď nemajú pravdu. Po tomto celom je pre mňa v celej spoločenskej diskusii a hádkach relevantný hlas ľudí, ktorí trávia čas v nemocnici, zdravotníkov, ktorí sa starajú sa o ľudí postihnutých covidom. Oni sú smerodajní v tom, čo si o tejto situácii myslieť.