Ako vyzerá každodenný život v KĽDR? Šokujúce výpovede utečencov prináša kniha rozhovorov českej autorky

Knižná novinka Svedectvo o živote v KĽDR z pera českej koreanistky Niny Špitálníkovej vyšla vlani (český originál v roku 2020). Prináša príbehy siedmich utečencov z KĽDR, s ktorými urobila rozhovory v rokoch 2014 až 2020 v juhokórejskom Soule.

Oslovila ľudí rôzneho veku, ktorí zažili jednotlivých severokórejských lídrov. Niektorí boli radovými občanmi, ale autorka sa rozprávala aj s prominentmi a seniorkou, ktorá kultového lídra Kim Ir Sena aj po úteku z totalitnej vlasti zbožňuje a dáva ho na roveň Ježišovi. Dočítate sa o profesionálnom šoférovi, prevádzačovi, učiteľke aj študentke.

Strana riadi každý moment

Ako vyzerá pracovný a súkromný život v Severnej Kórei? Pre milióny obyvateľov je každodennou rutinou hlad a hodiny ťažkej práce. Pre nejaké jedlo navyše spravia čokoľvek. Mäso alebo ryba znamená v ich jedálničku sviatok.

Majú minimum voľného času a okrem štátnej propagandy takmer nulové informácie o dianí vo svete. Dočítate sa tiež o náročnej desaťročnej povinnej vojenskej službe pre mužov aj ženy či o láske a randení, ktoré tam vyzerajú úplne inak ako na Západe. Vedeli ste, že ženy v KĽDR nesmú šoférovať? V hlavnom meste dokonca ani jazdiť na bicykli.

Kórejská komunistická strana práce je skutočne všadeprítomná, napriek tomu si obyvatelia hľadajú cesty, ako si život spraviť aspoň trochu znesiteľnejším. Keď si nedajú pozor, hrozí im krutý trest. Z európskej perspektívy môže aj drobný prečin znamenať roky v pracovnom tábore či popravu celej rodiny.

Žila si bavlnke, rodičia sa obetovali

Ak si knihu plánujete prečítať, nasledujúce odseky preskočte, povieme o jednom príbehu viac.

Kým väčšina respondentov českej autorky bola v strednom a vyššom veku, Ho Jun mala podľa jej odhadu menej ako 25 rokov. Mala prominentných rodičov a milovala život v KĽDR. Nezažila biedu ako milióny jej spoluobčanov. Patrila medzi študentskú smotánku, ktorá si aj v diktatúre našla cestu k zakázaným filmom a seriálom z kapitalistickej cudziny.

Tie sa jej stali osudnými. Pri pravidelných domových prehliadkach im našli zahraničné filmy, čo je vážnejší prehrešok. Bez toho, aby jej rodičia niečo prezradili, vybavili jej oficiálnou cestou jazykový kurz v Číne. Niečo podobné si môže dovoliť len hŕstka vyvolených Severokórejčanov. Keď prišla na dohodnuté miesto v Číne, pochopila, že nešlo o kurz, ale zakamuflovaný útek.

Najprv sa na rodičov urazila. „Počas života v Severnej Kórei som nikdy netrpela hladom, nikdy som sa nestretla s násilím. Áno, moja sloboda bola nepochybne obmedzená, ale brala som to ako samozrejmosť. Okrem toho som nevedela, čo je to úplná sloboda, takže ma jej absencia netrápila,“ hovorí Ho Jun.

Neskôr si však uvedomila, že pre jej záľubu v zahraničných filmoch mali rodičia problémy. Dožičili jej útek, patriaci medzi najvážnejšie zločiny, a tak spečatili svoj osud. Rodičia a mladší brat dievčiny skončili buď v pracovnom tábore, alebo na popravisku. Ho Jun si to doteraz vyčíta, cíti vinu.

Kým na severe mala postavenie, na juhu to majú podľa nej všetci utečenci ťažké. Ho Jun dvojnásobne, pretože až po úteku si uvedomila, že kým ona si žila pohodlne, milióny jej spoluobčanov hladovali. „Hanbila som sa, ako som sa mala dobre. A hanbím sa stále.“

Klady a zápory

Medzi silné stránky knihy patria podrobné znalosti autorky o KĽDR, utečencoch a o tom, ako si zvykajú na život v demokracii. Dôležité názvy, údaje či reálie vysvetľuje v početných poznámkach pod čiarou. V jednej z nich napríklad opisuje, ako musia utečenci v Južnej Kórei absolvovať trojmesačný kurz. Učia sa tam všetko – žiť v slobode, čítať noviny či založiť si účet v banke. Poznámky pomáhajú čitateľovi pochopiť zdanlivo nepochopiteľný severokórejský svet.

Medzi nedostatky knihy patria početné pravopisné chyby. Pozornému čitateľovi neujde, že mnohé z nich zrejme majú pôvod v českom origináli a nedokonalom preklade.

Kniha je nesporne zaujímavá a svojím obsahom i spracovaním originálna. Ak vás zaujíma život v tejto ázijskej diktatúre spracovaný v zrozumiteľnej podobe, dielo Niny Špitálníkovej je dobrou voľbou.