Biskup, Ondřejíček a nové náboženstvo nezdržanlivosti

Biskup Jozef Haľko sa na sociálnej sieti kriticky vyjadril k lesbickému bozku v seriáli Priznanie vysielanom na RTVS. Redaktor SME Rado Ondřejíček na sociálnej sieti nazval všetkých ľudí, ktorí majú v tejto veci taký istý názor ako biskup, „hnusnými k…, ktorých treba urážať“. Čiže nazval tak, samozrejme, aj samotného biskupa. Táto aj niektoré následné udalosti nútia k zamysleniu.

Posun a únava

Treba skonštatovať, že incident opäť posunul situáciu vo verejnom priestore k ďalšiemu úpadku. Oproti Ondřejíčkovi bol i taký Ján Slota takmer decentný pán. Dosiahlo sa nové, nižšie dno.

Incident sa stal len pár týždňov po verbálnom útoku redaktorov SME Tkačenka a Ondřejíčka, tiež na sociálnej sieti, na speváčku Simu Magušinovú (predtým Martausovú). Počkal som s týmto komentárom asi desať dní a konštatujem, že v prípade Magušinovej boli vtedy kritické reakcie na oboch hulvátov intenzívnejšie. Teraz sa konzervatívne médiá v podstate obmedzili na správy o udalosti a ďalej sa tým nezaoberali. Nastala únava. Ondřejíček alias Cynická obluda dokázal, že SME, v ktorom svoje cynizmy publikuje, stojí za ním.

Príchod únavy v spoločnosti, ktorá už nemá síl, aby sa znova rozhorčila, je tým momentom, keď klesá civilizačná úroveň. V Amerike sa toto všetko stalo už veľmi dávno, bolo to badateľné už v 90. rokoch. Už si nepamätám, ktorý americký komentátor to vtedy bol, čo poznamenal, že nová generácia mládeže už vlastne nebude poznať normálne, slušné prostredie a nebude vedieť, že také čosi kedysi existovalo.

Po dvoch desaťročiach niečo podobné možno povedať o Slovensku. Po dlhodobom dávkovaní sa vulgárnosť prejavu vo verejnom priestore postupne presadila aj u nás.

Po kresťanských politikoch je na rade biskup

Posun nastal i v tom, kto je terčom liberálnych médií v takýchto incidentoch. Kedysi to boli skôr konzervatívni kresťanskí politici. Biskupi boli ťažších útokov ušetrení.

Dnes sa už relevantní, konzistentne konzervatívne a kresťansky sa správajúci politici už v politike viac-menej nevyskytujú, takže ako terče prichádzajú konzervatívni kňazi. A teraz prvýkrát na takejto vulgárnej brutálnej úrovni biskup. Je to znamenie.

Jozefovi Haľkovi patrí naša solidarita a podpora.

Koľkých ľudí dourážal Ondřejíček?

Tiež si treba všimnúť, koľkým ľuďom vlastne Ondřejíček vulgárne priamo vynadal. Ten istý názor, ako mal biskup Haľko, majú zrejme milióny ľudí. Takže ich všetkých treba podľa Ondřejíčka urážať, koľko sa do nich zmestí.

Paralelne s Ondřejíčkovým útokom zaútočili i Denník N a SME. Haľkov názor označila Jana Shemesh v Denníku N za nevkusný.

Je to zvláštne. Z hľadiska katolíckeho, katolícky biskup Haľko, tak ako mu to prislúcha, vyjadril postoj, ktorý obsahovo korešponduje s Katechizmom katolíckej cirkvi. Televízia je verejnoprávna, ľudia ju platia, tak na ňu môžu vysloviť svoj názor. V poriadku, pani Shemesh považuje našu katolícku náuku v niektorých veciach za nevkusnú. Katolíkov je síce podľa sčítania ľudu stále 60 percent, ale keď to pani Shemesh považovala za potrebné vyjadriť, berieme to na vedomie.

Lenže problém je aj vtedy, keď sa na to pozrieme z hľadiska hodnôt tolerancie, ku ktorým sa hlási pani Shemesh. Otázka, koľko sexu na obrazovke je vkusné, je otázka globálna a rieši sa desaťročia. Ľudia majú niečo, čo sa volá stud, a majú rôznu mieru citlivosti. Nie je to čosi, za čo by sa mali hanbiť. To všetci ľudia, ktorí sú citlivejší, dostanú od pani Shemesh nálepku „nevkusný“ len preto, že si dovolia sa vyjadriť k tomu, čo nimi platená verejnoprávna televízia vysiela? Za to, že cítia stud? Kde je tá tolerancia? Od pani Shemesh to nie je pekné.

Ani sa nezháčia

Pani Shemesh písala svoj komentár v čase, keď nemusela vedieť o Ondřejíčkovom statuse. Ale za to o ňom musela vedieť Zuzana Kepplová z denníka SME, ktorý platí aj Ondřejíčka. Preto je pozoruhodné, že pár dní po Ondřejíčkovom hulvátstve považovala Zuzana Kepplová za vhodné opäť si zobrať na mušku Haľka. Nie kolegu Ondřejíčka. To je tiež rozdiel oproti útoku na Martausovú. Vtedy ešte bolo nepredstaviteľné, že by sa niekto hneď po Ondřejíčkovom a Tkačenkovom výčine hneď navážal do Martausovej.

Ale teraz Kepplová nemala problém ísť hneď proti Haľkovi. To je riadny posun za pár týždňov. Do biskupa krátko zabŕdla, potom rýchlo zamierila inde. Reformovala kresťanstvo. Naznačuje, že požiadavky LGBT hnutia sú v súlade s učením Ježiša Krista (ktorého nazýva pánom z Nazaretu). Sú ľudia, ktorí zreformujú dvetisícročné učenie jedným komentárom.  

No a potom nasledovala obvyklá megalož. Kto s Kepplovou nesúhlasí, upiera osobám s homosexuálnym sklonom dôstojnú pozíciu a Kepplová ho vyučuje, že tieto osoby tú dôstojnosť napriek tomu majú.

Všetci dobre vieme, že všetci ľudia majú svoju dôstojnosť. Homosexuáli žijú medzi nami, niektorých poznáme osobne, s niektorými sa priatelíme. Sú slobodní a žijú podľa svojho uváženia.  

Najväčší paradox je v Kepplovej výtke, že tí, čo nesúhlasia s požiadavkami LGBT hnutia, často o homosexuáloch nič nevedia ani nechcú vedieť. Rád by som sa zmienil o osobách s homosexuálnymi sklonmi, ktorí sa tomuto sklonmu nepodvoľujú a podľa neho nežijú. Lebo si myslia, že keby podľa toho sklonu žili, uškodilo by im to. Že by im to naozaj uškodilo. Možno o týchto homosexuáloch zase pani Kepplová nič nevie a možno ani nechce vedieť. A títo sú na našej strane. Niektorí preto, že sú tiež kresťania.

Tak či onak, Zuzana Kepplová v závere hovorí, že pri našom nesúhlase s ňou vytrvalo používame „Nazaretského učenie, čo je vyslovene paradoxné. Ak nechceme rovno povedať, že odporné”. Takže to nechce povedať, ale povie to. Náš nesúhlas je vraj odporný.

Tak je nás tu podľa Shemesh a Kepplovej pár miliónov s nevkusnými, keď už nechceme priamo povedať, že odpornými názormi. Ondřejíčka radšej necitujem ani vybodkovanými slovami.

Pokúsme sa nájsť nejaký jednotiaci princíp, ktorý charakterizuje správanie aktérov, o ktorých hovoríme.

Evanjelium nezdržanlivosti

Spor Ondřejíčka, Kepplovej a Shemesh na strane jednej a biskupa Haľka a kresťanstva na strane druhej je v najvšeobecnejšej rovine sporom o to, čo je človek a jeho údel. Kresťanstvo hovorí o bytosti stvorenej na Boží obraz, ktorá je však padlou bytosťou s niektorými sklonmi, ktoré jej škodia. Cestou k osobnostnému rastu je zdržanlivosť, čiže vzdorovanie týmto sklonom. A, samozrejme, človek je vnútorne slobodný v rozhodovaní, či bude zdržanlivý alebo nezdržanlivý.

Kresťania, samozrejme, nie sú všetci šampiónmi v zdržanlivosti. Sklon k nezdržanlivosti zvedie kadekoho. Zdržanlivosť nezriedka znamená bolesť. Ale striedanie osobných pádov a opätovného upriamenia sa na ideál prináša pozitívne výsledky.

Obávam sa, že na modernom liberalizme vidíme občas skrývané, ale badateľné presvedčenie, že k osobnostnému rastu človek dospeje práve tak, že je – naopak – nezdržanlivým. Že človek si svoj sklon zracionalizuje ako prejav jeho osobnej slobody. Niečo na spôsob slávnej pasáže dnes už emeritného liberálneho sudcu amerického Najvyššieho súdu Anthony Kennedyho, ktorý vo verdikte v jednom súdnom spore napísal: „V srdci slobody je právo definovať si vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru, tajomstva ľudského života.“

Komentátor David Brooks pri príležitosti Kennedyho odchodu z Najvyššieho súd v roku 2018 jeho slávnu vetu skritizoval: „Starí filozofi si uvedomovali, že prvým ohrozením slobody sú naše vlastné túžby. … Ľudia môžu byť ujarmení vlastnou sebeckosťou, márnivosťou a chtivosťou.“

Áno, podľa liberalizmu autonómia ľudského „ja“ má byť tak neobmedzená, že nestrpí tradíciu, zvyky a kultúrne normy. Lenže ako má fungovať spolu milión takto neobmedzene autonómnych bytostí tak, aby nevytvorili spoločné pozemské peklíčko?  

Kepplová, Shemesh a Ondřejíček nepochybne veria v správnosť svojej vízie spravodlivosti a dobra. Dáva im to pocit, že pri jej presadzovaní sa nemusia obmedzovať. Rado Ondřejíček si pri vyjadrovaní sa o miliónoch svojich spoluobčanov teda naozaj žiadnu zdržanlivosť neukladá. Jemu nestačí, keď povie, že sa mýlia, nestačí, keby povedal, že sú to bigoti, musí rovno povedať, že sú to, no, už to netreba opakovať. Veď už sa nemá ani kam posunúť.

U všetkých troch je vidieť samozrejmé presvedčenie, že ľudia s homosexuálnym sklonom podľa tohto sklonu aj majú žiť. Za najproblematickejšiu časť komentára Jany Shemesh považujem miesto, kde opatrne naznačuje, že lesbická scéna môže mladým ľuďom s homosexuálnym sklonom pomôcť. Ale ako som už spomenul, sú to samotní niektorí homosexuáli, ktorí dávajú prednosť zdržanlivosti alebo sa o to aspoň pokúšajú. Lebo si nechcú uškodiť. Definujú si zmysel života inak, ako to vidí LGBT ideológia. Veta Jany Shemesh nie je ďaleko od odporúčania, aby mladí ľudia podliehali hlasu svojej homosexuality. Ale tá cesta nie vždy končí dobre.

Zuzana Kepplová zase necíti žiadnu zdržanlivosť zoči-voči dvetisícročnému náboženskému systému. Pokojne si z neho vydedukuje pravý opak toho, čo ten systém naozaj hovorí. Ako keď luskneš prstom.

Akú zdržanlivosť by vlastne uvítali?

Jeden typ zdržanlivosti by Ondřejíček, Shemesh a Kepplová predsa len uvítali. A to tú našu zdržanlivosť pri oponovaní ich názorom. Proste aby sme boli ticho. Lebo ak sa ozveme, tak sa v súvislosti s nami hneď objavia prívlastky „nevkusný“, „odporný“, o Ondřejíčkovi ani nehovoriac.

Kto pozná históriu, vie, že podobnou nezdržanlivou suverénnosťou sa vyznačovali mladí komunistickí intelektuáli v prvej polovici 20. storočia. Otázku konca starého sveta mali vyjasnenú, malo k nemu dôjsť v blízkej budúcnosti: „Zbúrame sveta starý základ…“ Na konzervatívcov pozerali s útrpnosťou a na ich likvidáciu sa pozerali tak, že sa jedná o krátkodobú, nepríjemnú nevyhnutnosť, ktorá sa vybaví a už bude navždy pokoj. Lenže pokoj nenastal a mnohých komunistov zomlel samotný komunizmus. A my sme tu stále.

Zatiaľ nemajú väčšinu

Keď sa tak pozerám na tieto nezdržanlivé typy ľudí, ako sa vyjadrujú k miliónom spoluobčanov, jedna vec mi vŕta v hlave. Ich názory sú zatiaľ v menšine. Ukazujú to prieskumy. Kresťanov sú stále takmer dve tretiny.

Ako by sa k nám správali, keby mali väčšinu?