Ondřej Štindl

Ďalšia debata sa viedla o tom, či výsledky sčítania ten úbytok veriacich skutočne potvrdzujú. Formu a čísla necháme bokom. Vojtech Pikal vyjadril pomerne rozšírené stanovisko. Predstavu, že „iracionálni“ veriaci predstavujú závažia, ktoré za sebou musí spoločnosť ťahať, svojou iracionalitou a tmárstvom zahmlievajú verejnú debatu, predstavujú pre spoločnosť ohrozenie. Pretože sa –⁠ opäť z iracionálnych dôvodov –⁠ môžu uchýliť k absurdnej agresii.

Armáde, ktorá verí v existenciu anjelov, môže preskočiť a vytiahne do boja s čertmi a tak ďalej. Pokiaľ sa počet ľudí lapených v iracionálnom blude bude zmenšovať, závažie bude úmerne tomu ľahšie a spoločnosti sa pôjde ľahšie a rýchlejšie, bude sa čoraz menej zdržovať odporom tmárstva, rozum sa bude presadzovať čím ďalej rýchlejšie a nakoniec, až v spoločnosti absolútne prevládne, nebude už človeku brániť v rozlete nič, a tak konečne a naplno rozvinie ten svoj povestný potenciál.

Značne utopická predstava, ktorá sa príliš nestretáva s realitou náboženstva zbaveného Západu. Okrem iného preto, že vychádza z predpokladu, že ten piedestál, na ktorého predkovia postavili onoho – podľa pána Pikala a mnohých a mnohých ďalších – iluzórneho Boha, zostane prázdny. V reáli sa to ale nedeje, veľké náboženstvo minulosti nestrieda všeobecný príklon k striktne racionálnemu a zároveň humanistickému uvažovaniu.

Odmietnuté náboženstvá sa vracajú v rôznych karikovaných podobách, maskované niekedy politickým spôsobom, v hnutiach a konceptoch, ktoré v jadre predkladajú nejaké náboženské črty, len atribúty božstva „vešajú“ na niekoho či niečo iné. Veľa sa toho napísalo o náboženských črtách súčasného progresivizmu. O tom, že obsahuje množstvo prvkov, ktoré akoby boli nejakou pokrútenou formou kresťanstva (napríklad prvotný hriech, pokánie).