Hrozba najtvrdšieho scenáru či dôsledok nedomysleného rozširovania NATO. Čo hovoria analytici

Rozhovory USA a Ruska zatiaľ nepriniesli dohodu, a tak narastá napätie okolo Ukrajiny. Kým USA podporuje prozápadné smerovanie východoeurópskeho štátu, Rusko chce tomu zabrániť a žiada odsun vojsk z územia východných členov Severoatlantickej aliancie.

Moskva momentálne čaká na písomný návrh USA na riešenie ukrajinskej krízy. Mechanizmy príprav na možný ozbrojený konflikt sa však dali do chodu na oboch stranách. Sledujeme politické aj vojenské kroky.

Ako sme sa sem dostali

Pred debatou o aktuálnej kríze krátky pohľad do nedávnej minulosti. Každý štát má právo sledovať svoje záujmy a sám si určovať smerovanie v zahraničnej politike. Ukrajina je z geopolitického hľadiska zaujímavým územím. Je vstupnou bránou do strednej Európy, z východu je otvorená a cez západnú hranicu umožňuje ľahký vstup do Poľska. Ostatné hranice má relatívne pevné – na severe ju ohraničujú bieloruské močiare a pralesy, na západe a juhozápade Karpaty a rieka Dnester, na juhu zas Čierne more. To je kľúčové ako spojka k Stredozemnému moru a osobitne Krym ponúka unikátne prírodné hlboké prístavy na kotvenie lodí s hlbokým ponorom (preto je tamojší prístav Sevastopoľ pre Rusko taký dôležitý). Ukrajina je tiež zaujímavá obrovskými plochami ornej pôdy a ložiskami uhlia s rozvinutým kovospracujúcim priemyslom na Donbase (odtiaľ pochádzajú prívlastky obilnica a železné srdce Sovietskeho zväzu).

Jeden zo zakladateľov modernej geopolitiky Halford John Mackinder považoval východnú Európu, predovšetkým Ukrajinu, za kľúčové územie pri kontrole severovýchodnej časti Eurázie (heartland), ktorú ako celok nazýval aj „svetový ostrov“. „Kto kontroluje východnú Európu, ovláda heartland, kto ovláda heartland, ovláda svetový ostrov, kto ovláda svetový ostrov, ovláda svet,“ znie známy citát z jeho knihy Demokratické ideály a skutočnosť.

Hoci kniha vyšla pred sto rokmi a štátne hranice sa odvtedy niekoľkokrát menili, základné geografické reálie do veľkej miery platia naďalej. Prírodné bariéry i vlastnosti zostali a Ukrajina je stále geopoliticky zaujímavá.

Ukrajina a NATO

Po páde železnej opony sa NATO začalo rozrastať, na čo sa Rusko s nevôľou pozeralo. Spočiatku nechceli rozširovanie Aliancie na východ od Nemecka ani americkí stúpenci teórie realizmu, napríklad George Kennan, jeden z najrešpektovanejších amerických diplomatov z čias studenej vojny.

Neskôr prevládol pohľad liberalizmu, prehľadne to popísal profesor Stephen M. Walt pre magazín Foreign Policy. Kým vstup štátov V4, Pobaltia a Rumunska s Bulharskom nebol Rusku po vôli, Ukrajina preň bola už za červenou čiarou. USA sa zmenili z odporcu rozširovania NATO na najsilnejšieho stúpenca vstupu Ukrajiny do paktu.

Proti členstvu v NATO (aj asociačnej dohode s EÚ) sa vyjadril prorusky orientovaný ukrajinský prezident Viktor Janukovyč. Vyvolalo to Majdan, státisíce Ukrajincov reálne nesúhlasili so skorumpovanou a proruskou politikou Janukovyča, ale zároveň sa demonštranti a ich politickí predstavitelia dočkali podpory od USA. Nasledovala anexia Krymu a zástupná vojna na Donbase. Rusko si poistilo strategickú kontrolu nad krymským Sevastopoľom a paralyzovalo suseda vojnou na strategickom Donbase. Konflikt na Ukrajine sa dostal do latentnej fázy, európske a americké sankcie uvalené na Rusko sa predlžovali.

Zaujímavé je v tejto súvislosti pozrieť sa na to, ako vnímali perspektívu členstva Ukrajinci. Nálady priebežne zaznamenával ukrajinský think tank Razumkovo Centrum, ktorý sa pýtal obyvateľov, ako by hlasovali v referende o vstupe NATO. Kým v roku 2002 bola za vstup tretina, v roku 2010 už len 17 percent opýtaných. Po Majdane a anexii Krymu sa čísla otočili v decembri 2018. Za vstup do Aliancie sa vyjadrila viac ako polovica oslovených, vlani takmer 54 percent.

Ruské ultimáta a západné zbrojenie

Spiaci konflikt o Ukrajinu ožil nedávno. Rusko najskôr žiadalo garanciu, že Ukrajina nikdy nevstúpi do NATO. Neskôr prišlo s odvážnejšími požiadavkami. Chce sa vrátiť k rozloženiu síl z roku 1997 a žiada odsun „zahraničných vojakov, techniky a výzbroje“ zo všetkých štátov, ktoré neboli členmi NATO pred rokom 1997, teda celého východného krídla NATO vrátane Slovenska.

Moskva požiadavky podkladá silou – v blízkosti ukrajinských hraníc na vlastnom a bieloruskom území rozmiestnila desaťtisíce (podľa amerických zdrojov vyše 100-tisíc) vojakov, hoci popiera, že sa pripravuje na inváziu na Ukrajinu. Kyjev sa obáva, že k ruskému útoku by mohlo dôjsť koncom januára 2022.

Druhá strana reaguje. Dlhodobá americká podpora Ukrajine nabrala na intenzite a pridali sa ďalšie štáty. Cez víkend Washington dodal 90 ton vojenského vybavenia a munície, niektoré zdroje zas hovoria o intenzívnom výcviku ukrajinských vojakov pod vedením CIA. Pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litva chcú Ukrajine poslať protitankové strely a protilietadlové systémy americkej výroby. Spojené kráľovstvo avizovalo dodávky ľahkých protitankových zbraní.

Ďalšie štáty posilňujú prítomnosť v pohraničných štátoch NATO. Do Bulharska priletia španielske a holandské stíhačky. Do Rumunska, kde je už v súčasnosti tisíc vojakov USA, plánuje vyslať posily Francúzsko, hoci prezident Macron dlhodobo podporuje politiku dialógu s Ruskom. NATO posiela vojenské aj námorné posily do oblasti a vojská uvádza do pohotovosti. Podobný krok zvažuje prezident USA Joe Biden – ďalších 5-tisíc vojakov na východné krídlo NATO (vyše 8-tísic v utorok uviedol do pohotovosti). V Poľsku a na Pobaltí je momentálne zhruba 10-tisíc amerických a aliančných vojakov.

EÚ poskytne Ukrajine ďalšiu núdzovú finančnú pomoc vo výške 1,2 miliardy eur, vyhlásila najnovšie predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. V utorok mali videohovor prezident USA Joe Biden, lídri NATO, Francúzska, Talianska, Poľska a Európskej únie. Po rokovaní vydali vyhlásenie, že Spojené štáty majú s európskymi spojencami v otázke ruskej hrozby voči Ukrajine jednotný postoj.

Najopatrnejšie je Nemecko. Volí mierny tón, nechce na Ukrajinu dovážať zbrane a nabáda na „obozretnosť“ pri sankciách, aby sa príliš nedotkli nemeckého priemyslu. Namiesto zbraní pošle poľnú nemocnicu. Americký denník Wall Street Journal označil Nemecko pre postoj k ukrajinskej kríze za nespoľahlivého partnera. Berlín odklonil lietadlá s dodávkami zbraní na Ukrajinu mimo svoj vzdušný priestor a Estónsku zas bráni vo vývoze nemeckých zbraní.

Nemecko však zároveň pohrozilo, že zablokuje spustenie plynovodu Nord Stream 2. Moskvu nedávno navštívila nemecká šéfka diplomacie Annalena Baerbocková. Jej vyjadrenia prišli po škandále, ktorý vyvolal veliteľ nemeckých námorných síl Kay-Achim Schönbach, keď vyjadroval Vladimirovi Putinovi rešpekt a uznal nemennosť ruskej anexie Krymu.

K eskalácii prispieva aj to, že USA sťahuje z Ukrajiny časť diplomatov s rodinami. Spolu s Francúzskom neodporúčajú v súčasnosti svojim občanom cestovať do tohto výchoeurópskeho štátu. EÚ zatiaľ o sťahovaní diplomatov neuvažuje.

Útok z Bieloruska?

Do ukrajinskej metropoly je to najbližšie z Bieloruska. Aj vzhľadom na presuny ruských vojsk sa teda začal skloňovať scenár útoku na Ukrajinu nielen z východu, ale zo severu, z Bieloruska.

Téme sa venovala Stanislava Harkotová z Aktualít, ktorá oslovila bieloruských aj ukrajinských expertov. Z ich výpovedí vyplýva, že útok zo severu nie je pravdepodobný, aj keď nie úplne vylúčený. Viacero faktorov nasvedčuje tomu, že bieloruský prezident Alexander Lukašenko sa do útočnej vojny zapojiť nechce.

Ďalším argumentom je terén – medzi Ukrajinou a Bieloruskom sú močiare, ktoré komplikujú presuny bojovej techniky. Rusko však môže využiť bieloruské letiská a držať Ukrajincov v šachu. „Prinajmenšom samotná prítomnosť ruských jednotiek v Bielorusku odkloní časť ukrajinskej armády od východných hraníc k tým severným, čo potom uľahčí hypotetické ruské akcie na ukrajinskom východe,“ hovorí pre Aktuality bieloruský politológ z think tanku EAST Research Center Andrei Jelisejeu.

Možné scenáre

Dvaja akademici Alexander Vindman a Dominic Cruz Bustillos v článku pre časopis Foreign Affairs predkladajú tri možné scenáre. Najmiernejší je ruské uznanie nezávislosti Doneckej a Luhanskej samozvanej republiky. Druhou možnosťou je menšia vojenská operácia a obsadenie menších častí územia, napríklad pobrežia južne od Donbasu, čím by vznikol súvislý ruský pás až po Krym. Treťou je krátka, ale intenzívna invázia z rôznych smerov naraz. Spočívala by v slede útokov na vojenské ciele a infraštruktúru či prípadné útoky na citlivé miesta vrátane Kyjeva.

Podľa dvojice autorov je najpravdepodobnejší tretí, najtvrdší scenár. Cieľom Ruska je podľa nich paralyzovať ukrajinskú vládu, armádu a infraštruktúru.

A aké sú možné riešenia? Stephen M. Walt vo vyššie citovanom článku pre magazín Foreign Policy považuje z hľadiska Ukrajiny aktuálnu situáciu za veľmi komplikovanú. Dobré riešenie nevidí, len viac či menej zlé. „Ak chcú USA a NATO diplomatické riešenie, budú musieť poskytnú reálne ústupky a nemusia dosiahnuť to, čo chcú. Ani mne sa táto situácia nepáči, ale je to daň za nedomyslené rozširovanie NATO za rozumné hranice.“

Navrhuje, aby Ukrajina vyhlásila neutralitu a sľúbila, že nevstúpi do žiadnej vojenskej aliancie. Zachovala by si otvorenú ekonomiku a do istej miery politickú nezávislosť. „Ak tento krok urobí Kyjev, USA a štáty NATO nebudú môcť byť obviňovaní z ustupovania ruskému vydieraniu. Pre Ukrajinu ani zďaleka nie je ideálny stav byť v susedstve Ruska neutrálnym štátom, ale vzhľadom na lokalitu je to najlepší výsledok, aký môže Ukrajina očakávať,“ uzatvára Walt.

Takmer nikto si momentálne netrúfa s istotou predpovedať, ako sa napokon ukrajinská kríza vyvinie. Pri zvyšovaní napätia a hromadení zbraní však potenciál na rozpútanie ozbrojeného konfliktu nevyhnutne stúpa.