Psychiater: Marihuana spraví s deťmi za päť rokov to, čo alkohol za pätnásť

Rozširovali ste časom kapacity resocializačného zariadenia?

Skôr zákonom pribudla možnosť starať sa aj o adolescentov vo veku od 15 do 18 rokov. Je to na dobrovoľnej báze alebo formou výchovného opatrenia. Získali sme akreditáciu, takže máme na jeden rok zafinancovaný počet miest a môžeme sa sústrediť len na prácu s klientami.

Ako sa pandémia podpísala na závislostiach a dopyte po resocializačných zariadeniach?

Minulý rok bolo klientov menej. Myslím si, že výsledky pandémie zistíme najskôr počas tohto roka. Štatisticky síce zistíme, že vzrástla spotreba nejakého produktu, ale závislosti sa neukážu hneď. Keď pominie pandémia a situácia sa uvoľní, objavia sa ľudia, ktorí to nezvládali, a budú potrebovať pomoc.

Aké sú vaše odhady v tomto smere?

Pôjde o nárast, ale netrúfam si odhadnúť aký veľký. Mnohí ľudia stratili počas lockdownu zamestnanie, ale obchody a donáškové služby fungovali. Zásoby alkoholu sa dali urobiť. Pred rokom sme mali problém obsadiť ženské miesta. Teraz sú plné a záujemkyne musíme odmietať, lebo ich nemáme kde prijať. Mali by sme byť na to pripravení.

Problémy nevytvára terajšia situácia, ale postoj ľudí k nej. To, ako jej čelíme, ako ju zvládame, čo hovoríme. Adolescenti vidia, ako sa správajú dospelí. Vidia veľa ľahostajnosti, agresie, nulovú úctu k autoritám, bezhraničnosť. Ako môže mať rodič, ktorý zhadzuje pred deťmi odbornú autoritu, svoju vlastnú autoritu? Na toto sa zabúda. Pandémia nevytvorila problémy, tie vytvoril náš postoj k nej. Naša zodpovednosť, vyjadrovanie, rešpekt, dodržiavanie hraníc.

Čiže problém vzniká už pri rodičoch?

Áno, to predtým nebývalo. Máme „internetových“ premúdrelých rodičov, ktorí nám po troch mesiacoch diktujú, ako máme ich deti liečiť. Dovtedy nezvládli výchovu ani dieťa, ale dnešní ľudia nie sú schopní pozrieť sa do zrkadla a uznať si, v čom je ich podiel. Hneď hľadajú vinníka a útočia na tých, čo majú vraj zodpovednosť za vzniknutý problém. Každý sa vzdáva viny. Ľudia si neuvedomujú svoje kompetencie. Veľa adolescentov sa stráca bez pomoci, lebo je nedostatok pedopsychiatrov. Nárast bude nielen v závislostiach. Obrovským spôsobom podľa mňa vzrastú depresívne poruchy a úzkostné stavy. Príčinou je správanie sa dospelých pred deťmi.

Čiže pandémia z nás vyplavila na povrch nedostatok pokory, zodpovednosti...

...pandémia to odhalila. Vždy to v nás bolo, len sme to v rýchlom tempe života dokázali skrývať a pomenovať iného vinníka. Teraz sa ukázalo, že nám chýba pokora a na vine sme my. Samozrejme, boli aj ľudia, ktorým pandémia ukázala, že ich spôsob života je neudržateľný a dá sa žiť aj inak. Ale vo všeobecnosti je medzi ľuďmi veľmi veľa agresie, nadávania a obviňovania. Nikto neberie zodpovednosť za to, ako sa vyjadrí, ale deti to vidia a počujú. Vštepí sa to do nich a prevezmú tento vzorec správania.

To vidíme aj u politikov.

Ryba smrdí od hlavy. Rozprával som sa o tom s jedným historikom. Štúrovci a uvedomelí národovci zakladali abstinenčné spolky, lebo videli, že alkohol spôsobuje obrovskú škodu na národe. V 20. storočí sme tu zas mali prohibičné hnutia. Vtedajší politici možno tiež nežili príkladným životom, ale aspoň verbálne podporili tieto hnutia a nabádali ľudí, aby nepili. Toto teraz nevidieť, dnes sa len povie, aké sú škody a čo ich spôsobilo. Chýba politická podpora v oblasti duševného zdravia aj závislostí.

Nedávno mi v jednom rozhovore psychiater povedal, že 90 percent tínedžerov na košickom adolescentnom psychiatrickom oddelení buď nemalo otca, alebo ten chodil na týždňovky a mama robila au-pair v Rakúsku. Priblížte osudy detí, ktoré sú u vás.

Občas je to tak, že otec je telom v Rakúsku a mama je tam hlavou. Rodičia nebývajú duchom prítomní. Rozumiem tomu, že niektorých rodičov núti finančná situácia ísť do zahraničia, ale keď som sa s nimi spätne rozprával o tom, aké škody spôsobil ich odchod z domu na duševnom zdraví ich detí, rozmýšľali by teraz inak.

Aké sú najčastejšie chyby, ktoré rodičia robia?

Nejednotná výchova, málo spoločných programov a dokopy stráveného času. Deti nemajú žiadne hranice, dostanú, čo chcú, učia sa byť manipulatívne a kupujú si pozornosť a lásku.

A najväčšia chyba?

Rodičia chcú mať pocit a potvrdenie, že sú najlepší rodičia. Rodičia nechcú mať pocit, že deťom dávajú to, čo tie deti potrebujú, ale chcú mať pocit, že sú skvelí. Hľadajú svoje vlastné potreby, ale nevidia potreby detí.

Čiže im vyjdú vo všetkom v ústrety?

Relatívne. Ale často dochádza k výčitkám typu: čo všetko pre teba robím a ty si to nevážiš, hoci to robím z lásky k tebe. Inokedy podmieňujú svoj lásku a manipulujú deti. Hovoria, že najlepšie vedia, čo je pre dieťa najlepšie a keď ich bude počúvať, bude vzornou dcérou alebo synom a budú ich milovať.

To je zvláštne. Svojho času som v knihe Umenie milovať od Ericha Fromma čítala, že materinská láska je nepodmienená.

Áno, rodičovská láska by mala byť nepodmienená, ale dnes to už často neplatí. Rodičovská láska znamená dávať bez toho, aby sme mali očakávania. Máme deti učiť, aby nám dali svojím správaním najavo, že nás majú radi.

Uveďte príklad, prosím.

(dlho ticho) Napríklad budem vášnivý turista a dieťa budem brávať so sebou do hôr. Ale keď dieťa dospeje do veku, keď si chce určiť svoje vlastné záujmy, treba ho v tom podporovať. Treba však dbať na to, aby dieťa len nestriedalo krúžky.

Čiže trochu kontroly musí nad deťmi ostať?

Áno, deti potrebujú hranice a pevnú ruku. Preto zdôrazňujem, že je správne, aby rodič podporil dieťa v jeho voľbe, ak je šikovné a darí sa mu. Ale netreba ho podporiť vo chvíľkových rozmaroch. S deťmi sa treba rozprávať pokojne bez zvyšovania hlasu a usmerňovať ich rozhovormi.

Takýmito rozhovormi a správnymi príkazmi si rodič buduje autoritu?

Jednoznačne, ale najmä si buduje dôveru. Približne v 14. roku sú deti pod vplyvom rôznych vecí, ale ak budú dôverovať rodičom, tí ich ustrážia.

Deti ale dospejú do štádia, keď sa nechcú s rodičmi rozprávať.

Vtedy je dôležité povedať im napríklad toto: „Prišiel som za tebou, ale vidím, že nemáš náladu. Idem teraz robiť toto a toto, keď budeš mať chuť, príď za mnou a porozprávame sa.“ Na deti netreba tlačiť a nútiť ich do výpovede, lebo niekedy sa im nedá rozprávať. Dajte im ponuku, že tam pre ne ste a chcete ich počúvať, buďte trpezliví a vytrvalí.

Spomenuli ste, že približne v 14. roku vplývajú na deti...

...u niektorých aj v 12. roku. Štrnásty rok života som spomenul, lebo býva prelomový. Deti majú nejakú skúsenosť od rodičov alebo niekoho iného, utekajú z domu a žijú iným životným štýlom.

Je týchto negatívnych vplyvov v dnešnom svete viac?

Jednoznačne áno. Preto je dôležité mať k deťom nepodmienenú lásku, aby vedeli, že v každej situácii môžu prísť za rodičom a môžu sa poradiť. Dieťa nemusí byť také, ako sa na pohľad javí. Môže vo svojom vnútri spracúvať rôzne informácie či byť pod vplyvom partie. Veľa detí sa hľadá a nemá prístav, kde sa môže v búrke skryť a hľadať oporu.

Poznám aj rodičov, ktorí z môjho pohľadu neurobili chybu a aj tak to zle dopadlo.

Nehovorím, že to vyjde vždy. Môže sa stať, že dieťa skĺzne na zlú cestu aj napriek snahe rodičov, ale existujú perfektné základy na to, aby sa to napravilo. Mrzí ma, že nám táto situácia nedovolila viac pracovať s rodičmi. Bude to s nimi ťažká práca, lebo si často idú svoje a vidia len seba. Či už je to z vlastného pocitu viny, alebo obviňovania niekoho iného. Nechápu, že my im dieťa nevezmeme a o tri mesiace im neodovzdáme jedinca, ktorého si vysnívali. Je to dlhá práca, dieťa musí zmeniť návyky, životný štýl...

Deti si zasa myslia, že ich chceme pretvoriť na obraz rodiča, a tak sme medzi dvomi mlynskými kameňmi. Nemôžeme počúvať rodičov a tvoriť dieťa na ich obraz. Rodičia sa musia naučiť spoznávať dieťa, musia si uvedomiť, že dieťa vníma veci inak, má iné správanie, než si oni myslia. Rodičia sa musia naučiť prijať situáciu a neobviňovať dieťa ani mu nerobiť výčitky. Ak viem prijať situáciu, viem ju aj zhodnotiť a v poslednom kroku aj zmeniť. Keď situáciu zmením, musím ju upevňovať, aby bola trvalá. Toto sú základné atribúty.

Ako reagujú adolescenti po pobyte v resocializačnom zariadení? Uvedomujú si, že celý život ostanú závislými a musia zmeniť životný štýl?

Vysvetľujeme im, že pobytom u nás sa to nekončí. Hovoríme im, že sme pre nich maják a nabádame ich, aby sa vrátili včas, keď cítia, že sa niečo mení. Ak zrecidivujú, je už neskoro. Motivujeme ich, aby si prišli „dobiť baterky“, ak nezvládajú odolávať. Žijeme v protiabstinenčnom prostredí, deti to majú veľmi ťažké.

Priblížte prvky tohto prostredia.

Chvalabohu, pribúda mnoho silných ľudí, ktorí sa rozhodnú, že nebudú piť, ale cítia sa ako čierne ovce. Kto s nami nepije, je proti nám a nepatrí do partie. Kto neuznáva „trávu“, je spiatočník a dostáva kadejaké nálepky. Nastupuje agresivita namiesto rozhovorov a systému prijatia. Česť výnimkám, ktorí abstinujúceho podporujú. Nechcem nikomu krivdiť, ale takých je málo.

Zhrozím sa, keď mi niektorý rodič povie, že mu zdravotnícky pracovník povedal, že jeho dieťa ešte nie je závislé a nemá sa tým trápiť. Zabúdame, akú máme moc. Moc slova. Ak zdravotník povie, že dieťa ešte nie je závislé, rodič tomu verí a prestane byť pozorný. Pritom máme prípady, pri ktorých sa závislosť vyvinula. Nemusíme byť prehnane opatrný, ale ak má adolescent problémy v škole, túla sa, fajčí a popíja, nemôžeme povedať, že nemá problém.

Čiže hranicou je, keď človek nie je schopný plniť si povinnosti?

Vtedy sa to začína. Tam vzniká závislosť.

Pristavme sa pri marihuane. V parlamente je poslanecký návrh, ktorý znižuje niektoré tresty za držanie menšieho množstva marihuany. Čo si o tom myslíte?

Je pre mňa zarážajúce, že sa zaoberáme znižovaním trestov a sme azda jediný štát, ktorý nemá alternatívne tresty. Človeka, ktorý párkrát niečo spraví pod vplyvom alkoholu, strčíme do basy, ale nedáme mu možnosť napraviť svoju závislosť.

Tento návrh obsahuje aj možnosť udeliť iný trest, napríklad ochranné liečenie, ak dobrovoľne súhlasí dotknutý.

Ja som človek, ktorý pomáha závislým. Výšku trestov musia určiť zákonodarcovia. Myslím si však, že je neprimerané udeľovať v tomto prípade vysoké tresty. Ale som v pomykove z toho, čo robiť. Niektorí budú naschvál provokovať a fajčiť pred policajtami. Treba myslieť najmä na prevenciu, aby bolo závislých čo najmenej.

Podľa vás vyššie tresty neodradia ľudí od užívania drog?

Neodradia ich, o tom som presvedčený. Treba sa zamerať na prevenciu a výchovu. Začať musíme už v materských školách.

V škôlkach by ste deťom hovorili o drogách?

Nie, o sladkostiach. Tam sa to začína. Sú škôlky, kde deti, ktoré majú narodeniny, donesú ostatným ovocie a nie cukríky. Neoslavujte s deťmi s detským šampanským. To „detské“ sa vytratí a ostane iba šampanské.

Vy si myslíte, že jedna forma závislosti, ktorá vznikne v detstve, dokáže povzbudiť vznik iných závislostí v dospelosti?

Určite áno, lebo človek si zamieňa závislosť za závislosť. Alkoholici začnú piť veľa kávy a veľa fajčia, prípadne prejdú na marihuanu. Platí to aj opačne – mnohí, ktorí fajčili marihuanu, prejdú na alkohol. To je ďalší problém – vymení sa závislosť za závislosť, ale závislé správanie ostane. Mnohí ma považujú za konzervatívca, keď poviem, že človek, ktorý si dlho ničil život alkoholom, by si ho nemal začať ničiť nikotínom. Nikotín nie je pre život dôležitý a je silno návykový.

Spomenuli ste konzervativizmus, trochu to znie ako kresťanský návod na život. Triezvosť, zdržanlivosť, autority...

Vychádza to z kresťanstva, treba to rešpektovať a čerpať z toho. Nejde o preferovanie náboženstva, ide o preferovanie dvojtisícročnej múdrosti, ktorá učí, ako kvalitne žiť.

Prispieva strata viery k tomu, že sa dnešné rodiny strácajú a odcudzujú?

Jednoznačne áno, je to veľmi vážna vec. Závislosť nie je len bio-psycho-sociálny problém, ale aj spirituálny. Často odporúčam ľuďom, aby si po hroznom dni našli čas, pokojné a tiché miesto, kde si môžu sadnúť, meditovať a premýšľať. Mnohí však majú problém, že si také miesto nevedia nájsť a ja im odporúčam napríklad kostol. Nemusia sa prežehnávať a kľačať, ale nech vstrebávajú ticho a dôstojnosť, ktoré z tohto miesta plynú. Viera možno neochráni pred závislosťou, ale mnohým pomôže postaviť sa na nohy. Len ich upozorňujem, aby sa z nich nestali fanatici. Ja verím skromne a pokorne.

Máme v zariadení aj kaplnku a chodia k nám na dobrovoľné rozhovory kňazi. Mnohí rodičia sa čudujú, že ich deti doma nechceli chodiť do kostola a teraz navštevujú kaplnku. Prečo vtedy nechodili? Lebo rodičia narobili krik a rozkázali, že v nedeľu sa musí ísť do kostola. Tunajšie deti sú ako špongie, ktoré sajú duchovno, spiritualitu a duchovný spôsob života. Hovorím im, že každý by mal mať vnútri kaplnku, kde sa zavrie a sám so sebou porozpráva. Pomôže mu to nájsť miesto v tejto spoločnosti. Ak si človek nájde čas na rozhovor so sebou, nájde si čas aj na rozhovory s najbližšími.

V dnešnej uponáhľanej dobe, kde človek denne pracuje mnoho hodín, je to ťažké.

Nie je to ťažké. Niekedy stačia dve minúty pekného úprimného rozhovoru s najbližšími. Nie je to o dĺžke rozhovoru, ale o tom, či blízky vidí môj úsmev, pohľad, pochvalu. Z môjho pohľadu je tiež dobrý vzťah, ak sa s niekým cítim komfortne v tichosti. Niekedy treba byť každý pre seba ticho, ale vedieť, že sme spolu.

Pristavím sa ešte pri marihuane, je to teraz veľká téma. Môžeme marihuanu zaradiť medzi „mäkké“ drogy?

Myslím si, že už nie. Vyťahujú sa prípady ľudí, ktorí pijú alebo húlia celý život, a nemajú problém, lebo sú tak nastavení. Ale ja sa pozerám na prípady detí, ktorým marihuana ovplyvnila vývoj. Deti nevieme ochrániť ani pred cigaretami a alkoholom, nebudeme ich teda vedieť ochrániť ani pred marihuanou. Jej dlhodobé užívanie ukazuje a bude ukazovať škody.

Viacero výskumov, o ktorých sme v Štandarde písali, odhalilo negatívne zmeny v kognitívnych schopnostiach.

Jednoznačne, to vidíme aj u nás v praxi. Po polroku v zariadení nie sú tieto deti schopné zapamätať si veci, majú problém s učením. Personálu vysvetľujem, aby sa na nich nehnevali, lebo nie sú nedôslední naschvál, ale preto, že majú výpadky pamäte.

Dajú sa tieto zmeny retrospektívne zvrátiť?

Áno, sčasti sú tieto zmeny vratné, ale vyžaduje si to abstinenciu a prácu s daným človekom.

Je občasný joint rizikom?

Ako pre koho. Keby som vedel určiť, komu to uškodí, zaslúžil by som si Nobelovu cenu. Vstupuje do toho veľa faktorov, ale odporúčal by som neskúšať, či to vyjde, alebo nie.

Ani alkohol nie je pre každého, no predsa je legálny a spoločensky akceptovaný.

Mám skúsenosť, že čo alkohol narobí v priebehu 15 – 20 rokov, marihuana zvládne s deťmi za 5 – 10 rokov. Nechcel by som obísť problém, že mnohí liečia svoje úzkosti a depresie marihuanou. To sú tí najväčší „bojovníci“, ktorí sa nechcú podrobiť psychiatrickej liečbe a liekom a myslia si, že zvládnu fungovať na tejto droge. Ľudia majú pocit, že sú skvelí, lebo marihuana navodí tento pocit, ale dôležitý je názor okolia. Často sú to nefungujúci ľudia.

Protistrana bude prezentovať príklady ľudí, ktorí húlia 15 rokov a sú úspešní, hoci nevieme, či aj v osobnom živote. My zasa budeme ukazovať príklad tých, ktorých to zomlelo za päť rokov. Keď sa začiatkom 20. storočia začali užívať opiáty, každý ich bral ako liek, ale vymklo sa to spod kontroly. Nie som proti, ale som v tomto smere veľmi opatrný. Nechcem popierať vedecké výskumy o tom, kde môže marihuana pomáhať, ale potrebujeme jasné pravidlá. Určité percento ľudí to totiž bude zneužívať a vytvorí si závislosť.

Čo si myslíte o tom, keď predsedníčka mimoparlamentného Progresívneho Slovenska Irena Bihariová povie, že marihuanu už dnes fajčí každý a húlenie tu má silnú tradíciu?

Myslím si, že sa nemala takto vyjadriť. Z môjho pohľadu by takéto slová politici nemali hovoriť. To je ako keď sa povie, že dnes už pije každý. Dnešní mediálne známi ľudia si neuvedomujú silu svojho slova, svoju zodpovednosť a to, akú majú moc. Skôr by mali vravieť, ako predchádzať týmto stavom a pomáhať ľuďom, ktorí drogám úplne prepadli. Slová ako „dnes húli každý“ búrajú všetky hranice. Keď to počuje 14-ročný chalan s predpokladmi stať sa závislým, ťažko budeme my odborníci niečo robiť.

Dodám, že ide o politickú stranu, ktorá komunikuje s voličmi najmä prostredníctvom sociálnych sietí, kde je mladé publikum.

Veď práve. Ľudia pri moci by sa mali zamýšľať nad tým, čo hovoria, komu to hovoria a prečo to hovoria. Ak dospelí nemajú hranice a zodpovednosť, ako ich môžu mať deti? Každý môže mať svoj názor, ale je zodpovedný za to, čo povie a musí si za tým stáť.

Uvedomujú si podľa vás takíto politici, čo hovoria?

To je otázka na nich. (smutný úsmev) Ja to hodnotím len z pozície toho, do akej miery niekto túži po moci a vie s ňou narábať a či si uvedomuje, ako slovami ovplyvňuje životy iných ľudí.

Strana PS spustila dokonca petíciu za dekriminalizáciu marihuany. Čo si myslíte o tom?

Základ je vysvetliť, čo to je dekriminalizácia. Zatiaľ som túto definíciu nepočul. Zaujímajú ma však všetky riziká okolo. Pri každom takomto uvoľnení treba spomenúť aj to, čo budeme robiť s tými slabými, ktorí to nezvládnu. Budeme im vedieť pomôcť alebo ich budeme odsudzovať, lebo je to „odpad spoločnosti“?

A sme podľa vás pripravení na nával tých slabých, čo to nezvládnu?

Detské psychiatrie nemajú lôžka pre deti s psychiatrickými diagnózami, nieto ešte pri poruchách správania a rozvíjajúcej sa závislosti.

Tu by nám odporcovia vytkli, že opomíname pozitívne účinky drog. Napríklad LSD vraj dokáže rozšíriť vedomie človeka, ten sa o sebe viac dozvie a uvedomí si súvislosti, ktoré predtým nevidel.

Prvé skúsenosti s LSD siahajú do 50. rokov. Používali ho starí psychiatri, s ktorými som sa rozprával a na názor ktorých dám. Povedali mi, že by do toho nikdy nešli a ak áno, vyžaduje si to veľmi prísne kritériá, pozorné sledovania a odborníkov, ktorí sú pripravení na rôzne vedľajšie účinky a prípadné komplikácie. Halucinogény majú za jasných prísnych pravidiel využitie v liečbe.

Niektorí však hovoria, že nejaká forma rizika, ktoré na seba človek berie, by mala byť povolená. Žijeme v demokracii.

A čo ak ten človek dostane flashback [objavenie sa príznakov užitia niekoľko dní, mesiacov po jej požití, pozn. red.] počas šoférovania a spôsobí trebárs autonehodu? Nebude vinný? (ticho) Kto zoberie zodpovednosť za to, čo LSD s tým človekom urobí? Nevedel by som odôvodniť, prečo je takýto názor veľmi dobrý. Áno, zameriavam sa na pomoc, vidím, čo drogy robia s ľuďmi, ale mojou zodpovednosťou je, aby som žiadal podmienky pre tých, čo to nezvládnu. Hurá systémy a moderné veci sa na nás rútia, ale nemôžeme sa nechať všetci prevalcovať. Potom sa bude hovoriť, aby si narkomani a alkoholici platili liečbu, lebo sú za to sami zodpovední. Ale zodpovední sú za to všetci tí, čo umožňujú, aby sa drogy mohli legálne používať a brať.

Čo by ste povedali človeku, ktorý by chcel experimentovať s drogami, aby si rozšíril obzory a dozvedel sa o sebe niečo viac?

Že sa to dá iným spôsobom. Nech človek hľadá bez toho, aby musel umelo meniť svoje vedomie. Je obrovské riziko rozširovať svoje obzory cez látku, o ktorej nevieme, ako bude na nás pôsobiť a aké v nás zanechá stopy. Chýba nám trpezlivosť a vytrvalosť. Hovoril som to na príklade rodičov, ktorí šesť rokov nezvládali výchovu dieťaťa a za tri mesiace by z nich chceli mať anjelov a keď to nejde, sme na vine my. Ľudia nie sú zvyknutí s pokorou prijímať, že všetko má svoj čas. Na prijatie potrebuje človek vytrvalosť, skromnosť a podmienky.

Aký by bol váš odkaz mládeži, ako predísť skĺznutiu na cestu závislosti?

Odkázal by som im, nech hľadajú krásu a život v niečom inom ako v drogách. Nech nehľadajú rýchle riešenie a únik v ľahších cestách a nech sa vyvarujú ľahostajnosti. Nech nie sú ľahostajní voči problémom, kamarátom ani voči sebe, ale nech hľadajú riešenia bez umelej zmeny svojho vedomia.