Puškinova pomsta

Kto je vinník?

Ako to bolo naozaj? Lermontov to zblízka videl inak a vinil toho strelca nie menej ako cárske obklopenie. Sústredil sa na sociálny aspekt, ale strelca a dobu videl v súčinnosti:

„…Jak chladnokrevný, klidný zcela

a otrlý byl jeho vrah

a žilka se v něm nezachvěla,

když po pistoli ruku vztáh…“

Mali by sme si ale niečo povedať aj o samotnom strelcovi. Azda neurazím kultúru, ak sa ho zastanem. Georges d’Antes (v ruskej tradícii Dantes) nebol ani žoldnier, ani žiadny chladnokrvný killer. Jeho súčasníci ho opisovali ako veľmi príjemného človeka, ktorého mal každý rád. Najmä však ženy, čo aj spôsobilo celú tragédiu. Oženil sa so sestrou Puškinovej manželky a bol mu švagrom, čiže členom rodiny.

Dráma sa odohrala výlučne kvôli (zbytočnej) žiarlivosti a pýche básnika, ktorý sám súboj inicioval. Nemohol vystáť klebety, ktoré sa šírili v spoločnosti a nenašiel iný spôsob, ako ich zastaviť. Rozhodol sa tak vedený vtedajšími predstavami o vznešenej cti. Je ťažké ho z niečoho viniť, ale svoj osud si vybral sám.

Mikuláš I., hoci nebol veľmi sympatickou osobnosťou, sa na organizácii duelu nijakým spôsobom nepodieľal. Nič neriadil ani ho nesledoval spoza krovín. Puškin sám tesne pred smrťou napísal cárovi list, kde sa ospravedlňoval za duel – a ten okamžite odpovedal najpriateľskejším tónom. Akákoľvek zodpovednosť cára je teda veľmi prehnaná.

Treba tiež vedieť, že súboje boli v Rusku prísne zakázané. Keby Puškin prežil, čakal by ho veľmi ťažký trest. D’Antesa cár nariadil hneď vyhnať z krajiny, pretože ako cudzinec nepodliehal kompetencii miestnej justície. Čakala ho skvelá kariéra vo Francúzsku (kde duel nebol trestným činom), preslávil sa ako diplomat a senátor a zanechal svoju stopu v európskych dejinách. Zjavne mal aj iné talenty okrem schopnosti presne strieľať.

Naše všetko

Boľševická revolúcia roku 1917 odmietla ušľachtilú a buržoáznu literatúru. Legenda o Puškinovi však už bola natoľko rozšírená, že sa boľševici neodvážili oponovať. Rozhodli sa ju preto integrovať do svojej ideológie.                        

„Puškin je naše všetko,“ povedal v roku 1859 Apollon Grigoriev, ruský spisovateľ a originálny mysliteľ. Videl v Puškinovi stelesnenie všetkého, čo je v ruskom ľude originálne, čo odlišuje jeho vedomie a spôsob života od iných národov.

Je to zvláštne, ale sovietske vedenie si túto myšlienku úplne prispôsobilo. Básnik sa stal takmer oficiálnou osobou, jeho kult získal takmer nábožensky význam. Úrady dokonca považovali kritický postoj k jeho osobnosti a tvorbe za poburovanie voči základom režimu. Ešte aj na Slovensku sa Puškinove básne a úryvky spájali s povinnou ruštinou na školách.

Lenže náš básnik zďaleka nemal proletársky pôvod, preto sa straníci snažili nájsť nejaké ospravedlnenie k jeho výnimočnému postaveniu a hľadali to v umení „socialistického realizmu“. Transformovali Lermontova a zobrazovali Puškina ako bojovníka proti cárskemu režimu a speváka slobody. Na „tvora trasúceho sa“ všetci radšej zabudli.

Veď ak ho zabila vtedajšia vysoká spoločnosť, patrí k utláčaným, „poníženým a urazeným“ (podľa Dostojevského), čo znamená, že je vhodný pre sovietsku literatúru. Pre istotu bolo treba to ešte viac celé zdôrazniť, „priblížiť“ Puškina k novej dobe. Zrejme tak nejako pochopil svoju misiu Bagrickij.

Poézia alebo propaganda?

Bagrickij bol v podstate propagandista – tvoril texty na boľševické plagáty. Bol si istý, že v jeho dobe je najlepším využitím poetického talentu komunistická agitácia. 

Podobnú prácu nadšene vykonával aj Vladimír Majakovskij, starší čitatelia si spomenú, veď to bol jeden z najúžasnejších básnikov začiatku 20. storočia, mladší si ho azda spoja s Robom Grigorovom, ktorý na jeho počesť naspieval pieseň Pocta Majakovskému. Bol to on, kto sa v jednom zo svojich textov obrátil na Puškina so slovami: „Po stáročia sa postavíme skôr blízko.“ Úplne sa mu to nepodarilo.

Majakovskij svoju misiu opísal zvolaním: „Život očisťoval od špiny a chorôb drapľavým jazykom plagátu.“ Ani on, ani Bagrickij to nerobili z donútenia, len z úprimného presvedčenia až viery v komunistickú ideu.

Aj niektoré veľké poetické diela Bagrického vyzerajú ako agitačné materiály. Napríklad Smrť pionierky, čo je príbeh dievčaťa, ktoré z ideologických dôvodov odmietlo nosiť kríž na prsiach, vytrvalo až na kraj smrti. Je to skrátka príliš angažované.

Neskoršie sa Bagrickij na sovietsku realitu pozeral inak. V jeho básňach sa objavili náznaky pochybnosti, dokonca aj fronda, ako to vidíme v jeho slávnych Pašerákoch.

Začiatkom 30. rokov občania Sovietskeho zväzu dostali pasy (predtým nebol vo vnútri krajiny zavedený doklad totožnosti). Majakovskij napísal supervlasteneckú báseň o sovietskom pase, dokonca sa neudržal a porovnal ho s neoceniteľným nákladom, ktorý majú muži v nohaviciach. Bagrickij si do pasu napísal národnosť Českoslovák, ukazoval to priateľom a sám sa tomu smial.

Vtedy mal ešte odkaz na Československu negatívny nádych, všetci si pamätali na boje československých jednotiek proti Červenej armáde na Urale a Sibíri. Bagrickij tak protestoval proti byrokracii a, aj keď zo žartu, sa postavil na stranu nepriateľa.

Predtým, v roku 1924, keď písal o Puškinovi, mu to nenapadlo. Úspešne splnil funkciu propagandistu.  

Sovietska pomsta

Osud Puškina ale Bagrického naozaj inšpiroval. Svoju úvahu uzavrel: poeta, zabitý cárskym režimom, mal by byť pomstený.       

Idea pomsty je prítomná už u Lermontova, keď sa vyhrážal Božím súdom vinníkom:

„Přijde však boží soud i na zrádce a kata.

Ten hrozný soudce, který všechno ví,

neskloní hlavu před hromadou zlata

a před zločinci, jakými jste vy.“ 

V sovietskych časoch už Boží súd nebol presvedčivý argument. Všetci pamätníci Puškinovej smrti dávno zomreli, žiadna pomsta sa nekonala. Bol to Bagrickij, kto si dosť neočakávane privlastnil misiu pomstiteľa:

„Pomstil som Puškina pri Perekope,

som Puškina preniesol cez Ural,

s ním spolu som sa flákal v zákopoch,

pokrytý všami, bosý, hladoval.“

Bagrickij svoju účasť v bratovražednej občianskej vojne v rokoch 1917 – 1922 v Rusku (bol dobrovoľníkom v Červenej armáde) interpretoval ako potrestanie vrahov veľkého básnika. A Puškina zobrazil ako neviditeľného, ale mocného súdruha v zbrani, spolubojovníka proti odporcom boľševikov a sovietskej vlády. K Puškinovej legende tým pridal triedny obsah, básnik sa musel v hrobe obracať.

Boľševik alebo otrokár?

Obávam sa, že takéto výroky by Puškina urazili. Neverím, že by podporil pomstu, ktorá si vyžiadala dva milióny obetí. Bagrickij by mohol byť nemilo prekvapený, na koho strane by bol hypoteticky stál Puškin v triednej konfrontácii vo vtedajšom Rusku.

Nezabúdajme, že to bol aristokrat, zemepán a vlastník viac ako tisícky (!) nevoľníkov, ktorých v prípade potreby predával a dával ako vklad na žiadosť o pôžičku. Nikdy ho nenapadlo, že by im daroval slobodu. Práve naopak, verejne zdôvodňoval výhody nevoľníctva. A využíval tieto výhody vo svoj prospech. Od peňazí, ktorými financoval svoje potreby, až po služby otrokýň – konkubín.

Dalo by sa povedať, že Puškin bol človekom svojej doby, nebyť jednej okolnosti. V tých istých časoch totiž náš krajan Michal Baluďanský, ktorý – ako sme nedávno písali – úspešne pôsobil v Rusku, napísal pre cára celé pojednanie o potrebe oslobodenia roľníkov. Navyše, starší priateľ, Puškinov učiteľ a básnik Vasilij Žukovskij vnucoval túto myšlienku svojmu ďalšiemu študentovi – budúcemu imperátorovi Alexandrovi II. Osloboditeľovi. Takže je zrejmé, že pokročilí ľudia aj osvietenejší Rusi tej epochy chápali skutočný boj za slobodu.  

Nezabúdajme ani na to, ako hrdina Puškinovej novely Kapitánova dcéra, s ktorým autor zjavne sympatizoval, s hnevom odmietol ponuku vodcu odbojných roľníkov, aby sa pripojil do jeho „armády“. Tam aj nazval ruskú vzburu nezmyselnou (!) a nemilosrdnou. Ak si spomenieme aj na povestného „trasúceho sa tvora“, musí nám byť jasné, že Bagrickij veľmi zavádzal, keď ho radil medzi boľševikov.  

„Čas rýchlo plynie, sprava neposlušné,

sú stále v srdci pálivé slová…

…Jar znova kvitne – a pomstený Puškin 

 naďalej o slobode nám spieva.“

Takže pomstu Bagrického nemožno nazvať úspešnou. Skôr naopak: spravil Puškinovi „medvediu službu“, vymyslel si a pridal k jeho beztak kontroverznej reputácii pochybné spojenie s krvavou vojnou.

V skutočnosti náš básnik sám vykonal skutočnú pomstu všetkým svojim neprajníkom – je ňou jeho posmrtná sláva, ktorá sa zachovala už takmer dvesto rokov.

Berte to trochu ako môj žart, veď Puškin je naozaj mimoriadny básnik a Rusi majú dôvod, aby boli na neho hrdí. Ale jeho idealizácia a prehnané uctievanie, ako aj snahy o jeho použitie pre nejaký vyšší spoločenský cieľ ničím nezlepšujú jeho povesť a tvorbu. Puškina totiž treba najmä čítať.