Nástup koronakrízy znamenal koniec akýchkoľvek snáh o redukciu dlhov vzniknutých po globálnej ekonomickej kríze v roku 2008. Ešte v prvom kvartáli roku 2020, teda pred príchodom prvej vlny pandémie koronavírusu, dosahovalo priemerné zadlženie štátov eurozóny 86 percent hrubého domáceho produktu (ich ročných výkonov). O rok neskôr to už bolo 100 percent HDP (dlh predstavoval ich celý ročný výkon).
Rozbuškou môže byť Taliansko
Veľkou bolesťou eurozóny je už od jej vzniku to, že to nie je homogénny celok. Naopak, ide o spleteninu krajín s rôznou ekonomikou silou a, bohužiaľ, aj s rozdielnym prístupom k otázke dlhov. Dlhovými hriešnikmi sú tradične a historicky krajiny ako Taliansko, Grécko, Španielsko alebo Portugalsko. Tie ešte pred koronakrízou nevyužili posledné roky na to, aby znížili svoje napučané zadlženie, ktoré vzniklo po roku 2008. V eurozóne môže byť veľkou rozbuškou budúcej finančnej krízy Taliansko. Jeho dlh počas posledných kvartálov vyskočil až k hladine 160 percent HDP.
Eurozóna sa vôbec nepoučila z toho, že príchod globálnej ekonomickej krízy pred viac ako dekádou sa pretransformoval do nadväzujúcej dlhovej krízy. Po koronakríze si eurozóna bude koledovať o to isté.
Tento bezprecedentný nárast dlhu je umožnený iba tým, že zadlžovanie sa je výhodné. Ako je ale možné, že krajiny typu Talianska si požičiavajú čoraz výhodnejšie, keď vládny dlh tejto krajiny skokovo rastie? To je skutočne paradoxné. Predstavte si, že banka vám požičia tým ochotnejšie a lacnejšie, čím väčší objem hypoték a spotrebiteľských úverov budete mať. To je nezmysel. Lenže tu to má vysvetlenie: Taliansko (a ďalšie krajiny južného krídla eurozóny) drží nad vodou podporná politika Európskej centrálnej banky.
Rozdiely počas kríz
Keď pôjdeme po histórii masívnej podpory od centrálnych bánk, dôjdeme k zaujímavým zisteniam. Všeobecne by malo platiť, že centrálne banky uvoľňujú svoju menovú politiku (znižujú úrokové sadzby, poskytujú lacnejšie úvery či oslabujú domácu menu) v čase, keď prichádza kríza. Naopak, v čase ekonomického oživenia robia opačné kroky, aby zabránili prehriatiu ekonomiky. Malo by to fungovať ako pumpovanie – hore a potom zase dole.
Prístup centrálnych bánk bol počas koronakrízy úplne rozdielny oproti nástupu globálnej ekonomickej krízy v roku 2008. Aj vtedy dostali ekonomiky silný jednorazový zásah a vymýšľali sa programy na podporu hospodárstiev. Rozdiel bol však v tom, že vtedy ekonomiky pálila mierne vyššia inflácia a inštitúcie sa báli vzplanutia inflačného požiaru. Aj preto bola reakcia centrálnych bánk spočiatku vlažná. Naopak, pred rokom 2020 mali USA alebo eurozóna za sebou niekoľko rokov pomerne mierne inflácie. Keď prišlo koronavírusové vypnutie ekonomík, nemali centrálne banky zábrany v spustení razantnej vlny podporných balíčkov.
Skrátka ECB trvalo dlhšiu dobu, než v predchádzajúcich rokoch znížila svoje sadzby k nule. Tam ale sadzby ustrnuli. Dlhodobou stagnáciou úrokových sadzieb pri nule Európska centrálna banka rezignovala na základný nástroj svojej menovej politiky. Jednoducho sa dobrovoľne a neprezieravo pripravila o možnosť ovplyvňovať ekonomiku. A teraz tieto nízke úrokové sadzby vedú k enormnému rastu dlhu.
Nerozhodnosť ECB
Európska centrálna banka vlastne nemôže inak. Svojou nerozhodnosťou a dlhodobým ponechaním úrokových sadzieb pri nule po roku 2008 vytvorila najmä juhoeurópske štáty závislé na jej lacnom financovaní. Tie tak nemajú najmenšie zábrany sa čoraz viac zadlžovať, keď im Európska centrálna banka bude ďalej kryť chrbát. V podstate teda sledujeme monetizáciu dlhu. Problém je obojsmerný: nízke úroky umožňujú zadlžovanie, predlžovanie núti ECB držať úroky nízko, aby predlžené krajiny nezbankrotovali. Vzniká teda špirála, z ktorej nevedie cesta.
Má to dohru v tom, že popandemické oživenie dopytu v kombinácii s paralyzovanou ponukou a ešte v kombinácii s masívnou podporou od centrálnych bánk a štátov viedlo k celosvetovému zvýšeniu tempa inflácie. V eurozóne tempo inflácie vyskočilo až k úrovni 5 percent, v jednotlivých konkrétnych štátoch je ale oveľa vyššia. Dostalo sa tak na najvyššiu hodnotu od zavedenia spoločnej európskej meny pred dvadsiatimi rokmi.
Dôsledkom spomínanej politiky centrálnych bánk je, že planéta je predlžená. Tu môžete namietať, že verejný dlh sa šíri dvoma kanálmi: cez centrálne banky a vlády. A je to vlastne pravda. Ale centrálne banky sú príčina a vlády sú dôsledok. Vlády by sa totiž nemohli zadlžiť, jednoducho by sa to technicky nedalo uskutočniť, keby centrálne banky neudržiavali také bizarne nízke úrokové sadzby a keby centrálne banky prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania nevykupovali v mnohých krajinách vládny dlh, čím ho demonetizovali.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.