Speváčka Jana Zubajová: Pre inšpiráciu nemusíte ďaleko cestovať, stačí sa odmlčať a ponoriť sa do vlastnej duše

Na crowdfundingovom portáli Startlab ste pri ohlásení albumu zaznamenala raketový štart a množstvo ľudí finančne podporilo vydanie CD-čka už v prvý deň. Ako ste to dokázali?

To doteraz nechápem a stále spracúvam. Išli sme do kampane s malou dušičkou. Neboli sme si istí, či sa cieľová suma vôbec vyzbiera. O to viac nás dojalo, keď sme videli, že sa tak stalo ani nie po 24 hodinách od jej spustenia. Zrazu som si uvedomila, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí za mnou stoja a túžia počuť moje piesne. Je to pre mňa osobne krásna skúsenosť, po ktorej som si začala viac veriť.

Poznáme vás ako worship líderku, ale na novom CD-čku avizujete „piesne”. V čom je to iné, ako spievať chvály?

Pravdupovediac, nikdy som tieto dve veci nerozlišovala. Každé umelecké dielo môže byť oslavou Stvoriteľa. Verím, že Boh prehovára k človeku aj cez chválu, aj cez obyčajnú pieseň. Ale po tých rokoch môjho pôsobenia na „worshipovej scéne” som pochopila, že ľudia, ktorí prídu na chvály, majú isté očakávania: prišli sa modliť, a nie počúvať autorské piesne nejakej dievčiny. Preto som si to aj ja potrebovala ujasniť.

Chvály sú modlitba spoločenstva. Ak skladám chválovú pieseň, vždy si pripomínam, že by mala byť univerzálna, aby zjednotila dušu človeka s Bohom, ale aj spoločenstvo veriacich ako také. Chvála by mala vždy smerovať hore, upriamovať pohľady ľudí na Stvoriteľa. Pieseň je osobnejšia, viac zjavuje srdce človeka, ktorý ju zložil. Autor má viac priestoru odkryť vlastné emócie a myšlienky.

Na akých miestach sa vám hrá najlepšie? V čom je iné stáť na pódiu na Godzone turné pred 5-tisíc ľudmi, v prievidzskom kostole, na byte s priateľmi či napríklad na festivale Pohoda?

Paradoxne, niekedy je pre mňa jednoduchšie spievať pred väčším množstvom ľudí ako napríklad pred piatimi ľuďmi u mňa doma v obývačke. Ale vždy si túžim zachovať ten istý postoj, či už spievam doma sama s rozladeným ukulele alebo pred tisícmi ľudí niekde na veľkom pódiu. Som to stále ja, to isté dievča, s tým istým srdcom.

Je nejaké miesto, kde nehrávate a chceli by ste. Možno práve s piesňami z nového albumu?

Hoci väčšinou hrám a spievam v chrámoch a na kresťanských podujatiach, s projektom Konverzie sme už absolvovali turné v slovenských kaviarňach a bolo to veľmi obohacujúce. Niečo podobné by sme si určite chceli zopakovať. Mojím snom je spievať pred ľuďmi napríklad niekde vonku, v lese alebo pri rieke. Zapojiť do mojich piesní aj prírodu a jej atmosféru. To by mohlo byť krásne.

Hovorí sa, že autori zvyčajne dávajú do piesní seba. Vy spievate Bohu, ale aj o Bohu. Aké to je napísať pieseň o ňom? Čo vás inšpiruje?

Raz som kdesi čítala, že hoci by si tvoju báseň malo prečítať tisíce ľudí, píšeš ju vždy pre jedného konkrétneho človeka. A v tom je niečo krásne intímne. Napísať pieseň o Bohu je ako napísať pieseň o milovanej osobe. Tvorba piesne je pre mňa osobne veľmi naplňujúca činnosť. Je to, akoby som písmenám a notám vdýchla život. Pripodobňujem sa tak Otcovi, ktorý je Stvoriteľ, neustále dávajúci sa, uvádzajúci veci do pohybu. Verím, že aj pieseň, ak je inšpirovaná Ním, dokáže dať veci do pohybu: v spoločnosti, v duchovnej realite, v srdciach ľudí. Nie je to fascinujúce?

V poslednom čase ma veľmi inšpiruje samota. Nachádzam krásu v tichu, ktoré vo mne nastane, keď sa na dlhší čas vzdialim od ľudí. Svet je neuveriteľným zdrojom inšpirácie, ale duša človeka je predsa väčšia než svet, nikdy neprídeme na jej koniec. Postupom času zisťujem, že na to, aby človek získal inšpiráciu, nemusí cestovať na najvzdialenejšie miesta na zemi. Stačí sa odmlčať a ponoriť do vlastnej duše. Tam sa stretne s Bohom, ktorý je krajší a majestátnejší než všetky divy sveta dohromady.

Popíšte nám to, ako vznikajú vaše piesne? Ako pri nich spolupracujete s vaším manželom Lukášom.

Väčšinou zložím text s melódiou a akordami a prídem s takýmto “demom” za Lukášom. Spýtam sa ho na názor, často nemusí povedať ani slovo. Stačí, keď sa pozriem na výraz jeho tváre a viem, či pieseň má potenciál alebo nie. Čiže mojou prácou je zložiť pieseň. To, akú podobu bude mať, je už viac na Lukášovi. Samozrejme, že sa o tom rozprávame, vždy mu poviem o svojej predstave. Ale stále tvrdím, že tú najväčšiu prácu má na pleciach on. Zložiť pieseň je jednoduché. Ťažšie je spracovať ju a dostať ju k ľuďom v čo najkvalitnejšej podobe. Vyžaduje si to veľa času, kreativity a aj prostriedkov. Pri písaní textov veľmi rada spolupracujem s Táňou Krkoškovou, ktorá mi svoj názor vyjadrí bez zbytočných okolkov.

Musím povedať, že k hudbe a k tvorbe pristupujem stále veľmi pocitovo. Veľakrát k sebe zoradím akordy, pretože sa mi páči ich sled, ale nie vždy rozumiem tomu, aký je medzi nimi vzťah. V tom sa s Lukášom možno líšime. On k hudbe pristupuje ako k dokonale usporiadanému systému, ktorý je potrebné skúmať, spoznávať ho. Už na základnej umeleckej škole sme sa učili, že ak chceš porušovať pravidlá hudby, musíš ich najprv dobre poznať. Ak človek rozumie hudbe do najmenších detailov, dokáže objavovať neskutočné množstvo možností, ako prekračovať hranice jej pomyselných pravidiel, ako nachádzať nové melódie, nové svety. Je to objavovanie na celý život. To je niečo, čo Lukášovi závidím. Ja sa cítim stále ako dieťa, som na začiatku. Keď skladám pieseň, väčšinu času vlastne netuším, čo robím.

Je iné spolupracovať, tvoriť a koncertovať s Lukášom, odkedy ste manželia? Poznáte sa lepšie a viete sa viac doplniť? Alebo, naopak, máte viac konfliktov?

Túto otázku som dostala asi mesiac po svadbe a spomínam si, že som odpovedala: veríme, že v manželstve budeme mať na spoločnú tvorbu viac času. Vtipné (alebo skôr smutné) je, že opak je pravdou. So založením rodiny prichádza aj zodpovednosť. Už to nie je ako za študentských čias, keď som mohla celé dni presedieť za klavírom a môj najväčší problém bol, či spravím skúšku alebo pôjdem na opravák.

Všetky naše umelecké aktivity sme s Lukášom robili od našich tínedžerských čias nezištne, ako službu Bohu aj spoločenstvu. Mali sme veľa voľného času, a tak sme ho využívali na túto formu „dobrovoľníctva” a neviem si predstaviť lepšie strávené roky. Avšak človek sa na svoj voľný čas pozerá inak, keď má 15 a keď má 25 rokov. Z niečoho žiť musíme, ako sa hovorí. (úsmev) A keďže sme zatiaľ neprišli do bodu, že by nás naša tvorba uživila, každý z nás má prácu na plný úväzok. Na tvorbu si hľadáme čas vedome, po víkendoch alebo večer, keď sa stretneme doma.

Momentálne pracujete v školstve. Prenášate niečo z tejto práce do vašej tvorby?

Na práci s deťmi je krásne to, že sa pri nich veľa naučíte. Keď vám váš študent úprimne pred celou triedou povie, že sa mu nepáči váš štýl obliekania, buď sa nahneváte, alebo sa zasmejete a uznáte: veď naozaj sa až tak dobre neobliekam. To na svojej práci milujem: učí ma nebrať sa príliš vážne. A keď sa človek vie úprimne zasmiať na sebe a svojich chybách, vlastne má celý deň o zábavu postarané.

Čo v kresťanskej tvorbe a hudbe na Slovensku nemáte rada a čo je naopak skvelé, že to tak je?

Niekedy mi trochu vadí to, že si ako kresťania, aj v hudobnom svete, aj všeobecne, navzájom podrážame kolená namiesto toho, aby sme držali spolu. Mojimi najväčšími „kritikmi” boli ľudia z kresťanských radov a to ma aj mrzí, aj pre to do istej miery mám pochopenie. Človeka najviac zabolia rany, ktoré utŕži vo vlastnej rodine, ale je to prirodzené. Tak aspoň vie, že je preňho rodina stále dôležitá.

Čo na kresťanskom hudobnom svete milujem? Určite komunitu žien – speváčok a líderiek chvál, ktorej môžem byť súčasťou. Navzájom sa podporujeme, prajeme si a viem, že mi budú vždy kryť chrbát, tak ako aj ja im. Pri týchto speváčkach a skladateľkách som na vlastnej koži pocítila, že človek rastie dvíhaním iných. V období, keď sa moje piesne zdali všetkým príliš melancholické, nevhodné, nepoužiteľné na chvály, som pochopenie našla u žien líderiek. Ony mi potvrdili, že proces tvorby je už raz taký: nevyspytateľný. A najmä, je nemožné tvoriť piesne len preto, aby niekomu vyhovovali alebo aby mu zapadali do jeho šablóny.

Prečo si myslíte, že je pre nás hudba a všeobecne kultúra dôležitá?

Kultúra okresáva naše hrany a učí nás pozerať na svet očami iného človeka, byť viac empatickými. Učí nás otvárať sa vzájomnému dialógu. Každý vidí v umeleckom diele niečo iné a to je v poriadku, má to tak byť. Kultúra nás vzdeláva, robí z nás ľudí, ktorí si nedávajú na oči klapky: a to by malo platiť pre kresťana aj pre neveriaceho.