Gruzínsko sa po voľbách potápa do chaosu

Dlhodobo napäté vzťahy medzi Baku a Jerevanom, ktorý je navyše blízkym spojencom Moskvy, totiž znemožňujú na tieto účely využiť kratšiu trasu cez územie Arménska.

Nejde však len o ekonomiku a geopolitický vplyv. Ak by Gruzínsko ovládalo celé svoje medzinárodne uznané hranice, malo by aspoň čiastočnú kontrolu nad tromi zo štyroch miest umožňujúcich armádam prechod cez hrebene Veľkého Kaukazu. Túto skutočnosť, vzhľadom na gruzínske ambície vstúpiť do NATO, silno pociťujú najmä v Kremli. Ide totiž o vstupné brány na prevažne moslimský a voči Rusom v minulosti neraz odbojný Severný Kaukaz, za ktorým sa následne až po Moskvu rozprestierajú len šíre stepi a lesostepi.

Ak by Kremeľ dokázal tento štát ovládnuť, ukončil by akúkoľvek možnosť vzniku priameho energetického a dopravného prepojenia medzi Európou a Strednou Áziou. Rusi by tak mohli mierne zvýšiť svoj vplyv v Európe, pričom by ešte viac izolovali vo svojom područí, spoločne s Čínou, stredoázijské krajiny.

Separatistické Abcházsko a Južné Osetsko síce po rozpade Sovietskeho zväzu Moskve darovali kľúče od kaukazských priesmykov a jedného tunela, no vidina armád Severoatlantickej aliancie na južnej strane Kaukazu neprestala Kremeľ mátať doteraz. O túto malú nenápadnú krajinu, v ktorej sa bežní ľudia viac než o geopolitiku zaujímajú o dôstojné uživenie vlastnej rodiny, sa preto už dlhodobo vedie dôležitá hra.

Kto chce ukradnúť voľby v Gruzínsku?

Opozičné sily podpísali v stredu spoločné memorandum, v ktorom sa zaviazali neprevziať si svoje mandáty, pričom vyzvali na opakovanie volieb. V tých zvíťazila so ziskom 48,2 percenta hlasov vládna strana Gruzínska túžba (nesprávne prekladané aj ako Gruzínsky sen) miliardára Bidzinu Ivanišviliho.

„Nenecháme Ivanišviliho ukradnúť voľbu gruzínskeho národa,“ vyhlásil z ukrajinského exilu líder hlavnej opozičnej strany Zjednotené národné hnutie – Volebný blok zjednotenej opozície (UNM) a bývalý prezident Michail Saakašvili, ktorý zároveň vyzval svojich stúpencov, aby „bojovali“ za svoje hlasy. Miestne mimovládne organizácie sa k opozičnej kritike pripojili, keď označili v spoločnom stanovisku gruzínske voľby za najmenej slobodné od nástupu Gruzínskej túžby k moci.

Napriek tomu medzinárodní pozorovatelia síce zaznamenali niekoľko nezrovnalostí, samy voľby však boli podľa ich stanoviska charakteristické „otvorenou súťažou, pričom boli celkovo slobodné“. Holandský politik Tiny Kox, ktorý v štáte zastupoval pozorovateľskú misiu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, na margo neochoty opozície uznať výsledky volieb zdôraznil, že takýto krok necelý deň po skončení volieb „nie je príznakom zrelej demokracie“. Dá sa preto usudzovať, že vládna strana zneužila svoje možnosti a administratívne zdroje po hranu únosnosti, avšak voľby neuniesla.

Keď ani zmena ústavy nestačí

Gruzínsko pritom len nedávno prijalo rozsiahle zmeny ústavy podporované Európskou úniou a Spojenými štátmi, ktorých cieľom mala byť stabilizácia gruzínskeho politického systému. Ten bol posledných 30 rokov charakteristický zmiešaným volebným systémom, ktorý doteraz vždy umožnil víťaznej strane alebo koalícii samej zostavovať jednofarebnú vládu a následne riadiť túto juhokaukazskú krajinu bez akejkoľvek kontroly koaličných partnerov, len podľa svojich vlastných predstáv.  

Na základe ústavných zmien čiastočne odbúrali väčšinový volebný systém, pričom kvórum na vstup do parlamentu znížili len na jedno percento tak, aby ho dokázalo prekročiť čo najväčšie množstvo strán.

Zmeny ústavy, ktoré vláda Gruzínskej túžby prijala až po masových demonštráciách a vďaka sprostredkovateľskej úlohe západných krajín, mali zabezpečiť, že v budúcnosti už budú v štáte vznikať opatrnejšie koaličné vlády. „Srdečne blahoželáme gruzínskemu parlamentu k dnešnému prijatiu dodatkov ústavy, ktoré zvýšia parlamentnú pluralitu a umožnia reprezentatívnejšiu legislatívnu moc,“ uviedli vtedy v spoločnom stanovisku predstavitelia EÚ a USA.

Ako je teda možné, že Gruzínska túžba, ktorej osemročnú vládu možno odhliadnuc od niekoľkých potrebných reforiem v sociálnej sfére označiť nanajvýš za „zakonzervovanú stagnáciu“, dokáže po voľbách znova zostavovať jednofarebnú vládu?

Dva góly, z toho jeden vlastný

Také výrazné víťazstvo Gruzínskej túžby nemožno vysvetliť len „určitými nezrovnalosťami“ pri sčítavaní hlasov, 30 väčšinovými mandátmi, ktoré tradične vyhráva vládna strana, ani zneužívaním administratívnych nástrojov vlády, ktoré vždy dokážu prihrať niekoľko dodatočných percent vo voľbách. Víťazstvo vládnej strane zabezpečili dva hlavné faktory: pandémia nového koronavírusu a osoba Michaila Saakašviliho.

Vládnej strane, ktorej preferencie ešte pred rokom dlhodobo klesali, pomohla nabrať druhý dych v prvom rade pandémia ochorenia COVID-19. Konkrétne jej dobré zvládnutie na jar, keď Tbilisi okamžite uzatvorilo hranice a presadilo v krajine prísne protiepidemické opatrenia, čím prakticky úplne zabránilo prvej vlne pandémie.

Druhým nemenej dôležitým faktorom je osoba hlavného lídra opozície Michaila Saakašviliho. Tento energetický a neraz excentrický politik dokázal po ružovej revolúcii v roku 2003 rýchlo reformovať a zmodernizovať krajinu, pričom radikálne znížil korupciu, čím sa stal miláčikom západných médií.

Saakašviliho vláda však neskôr bola charakteristická nárastom autokratických tendencií a viedla až k rusko-gruzínskej vojne v roku 2008, a to v dôsledku dobre pripravených provokácií zo strany Kremľa. Saakašvili po uznaní prehry v prezidentských voľbách v roku 2013 a odchode z krajiny síce ostal pre časť Gruzíncov hrdinom, no pre väčšinu z nich sa stal neprijateľným.

Popularita UNM má tendenciu rásť, keď je Saakašvili „potichu a venuje sa Ukrajine“, uviedol v tomto kontexte Giorgi Mčedlišvili z Medzinárodnej Čiernomorskej univerzity. S jeho názorom súhlasí aj analytik Dmitrij Moniava, podľa ktorého je Saakašvili ako „starý boxer, ktorý bol už veľa ráz porazený, ale chce stále ukázať, že je vo forme“.

Vidíme teda, že porážka opozície a víťazstvo vládnej strany, ktorá si ho za svoj výkon nutne nezaslúžila, boli dôsledkom dvoch gólov. Z nich jeden dala, na vlastné prekvapenie, opozičným stranám vláda počas pandémie, pričom ten druhý si opozícia strelila sama.

Lokálna hra môže mať globálne dôsledky

Sme teda v Gruzínsku svedkami akéhosi prevratu prozápadných strán, ktoré sa snažia zvrhnúť proruskú demokraticky zvolenú vládu?

Vôbec nie. Gruzínska túžba totiž vo vzťahu k Rusku síce presadzuje snahu o dialóg a niektorými svojimi krokmi si pohnevala najmä USA, UNM nie je proruská strana. Nevnímajú ju tak ani v Kremli a ani v Bruseli alebo vo Washingtone, kde má UNM silnú loby. Taktiež aktivity opozície ani demonštrácie nijakým spôsobom nepodporujú západné vlády, ktoré výsledky volieb uznali.

Súčasný chaos v Gruzínsku nie je spôsobený geopolitickým bojom veľmocí o tento dôležitý neuralgický bod. Skutočnosť je omnoho prozaickejšia, v krajine dochádza k jednej z ďalších lokálnych žabomyších vojen medzi miestnymi politickými silami.

To však neznamená, že dôsledky týchto udalostí nemôžu byť podobne dramatické, ako to býva v prípade súperenia veľmocí o malé krajiny. Vážna politická kríza totiž Gruzínsko zasiahla v rovnakom čase ako vlna pandémie a vojna v neďalekom Náhornom Karabachu. V Gruzínsku prudko padá mena, čím sa v tejto importnej ekonomike ešte viac znižuje beztak nízka kúpyschopnosť obyvateľstva.

Dôležitý most medzi Európou a Áziou sa tak opäť raz ponára do chaosu, z ktorého sa tentoraz nemusí tak skoro vynoriť, a keď sa vynorí, môže už vyzerať inak. Osudy celých regiónov neformujú vždy len veľmoci, ale môžu ich nezvratne ovplyvniť aj ambície a machinácie miestnych politikov, či už opozičných alebo vládnych, v takýchto v malých, zato kľúčových krajinách.