Že to ekonomicky vychádza inak? No práve preto sa predsa ten systém zelených bonusov a malusov robí. Aby ekonomickú realitu vymazal a zvýhodnil to, čo je zelené, hoci to v skutočnosti zelené nie je. Tak sa postupne rodila taxonómia, uhlíkové kádrovanie, ktoré sa stalo kostrou Green New Dealu. Ten už dnes úplne zásadne zdražuje energiu. To bol cieľ zelených financií. Len si tvorcovia Green Dealu úplne nedokázali predstaviť, ako rýchlo tie následky prídu.
Keď 16. decembra 2019 premiéri krajín Európskej únie Green Deal schválili, prvýkrát sa rozbehla hlbšia debata, čo to skutočne je. Ako nás to ovplyvní. Zámer bol pritom jasný a starostlivo pripravený už tri roky predtým. Bez pozornosti všetkých, koho sa mal dotknúť.
Z toho plynie veľké ponaučenie, že podobné zámery treba sledovať a na svetlo vynášať hneď od začiatku. Od chvíle, keď začnú prúdiť kuloárnymi pracovnými skupinami. A ešte sa tvária ako nevinné ideové zámery. Už v tej chvíli je potrebné ich dôkladne poznať, domýšľať dôsledky a hodnotiť, ako ovplyvňujú naše záujmy. Aby sme vo chvíli, keď to niekto prinesie na samit Európskej únie, neboli nepripravení.
Tlak na verejné výdavky
V bruselských útrobách sa už začína rodiť plán na takzvaný pardón pre zelené dlhy. Je to logický následok Green Dealu a ťaženie za bezuhlíkovú ekonomiku. Tá vytvára obrovský tlak na verejné výdavky. Zelené dotácie na obnoviteľné zdroje a technológie, ku ktorým sa aktuálne pridávajú masívne výdavky na kompenzácie vysokých cien energií, ktoré sú vyvolané práve ťahom na bezuhlíkovú ekonomiku.
To všetko zaťažuje krajiny Európskej únie ďalšími obrovskými dlhmi, ktoré hromadia už k tým súčasným. Preto sa v Bruseli rodí plán, že by sa zelené dlhy nepočítali do dlhu, ktorý v Európskej únii reguluje Pakt stability a rastu.
Podľa neho by žiadna krajina nemala mať ročný deficit verejných financií vyšší ako tri percentá HDP a celkový dlh by nemal presahovať 60 percent HDP. To aktuálne porušuje viac ako polovica členských krajín Únie. Grécko už má celkový verejný dlh cez 200 percent HDP, Taliansko skoro 160 percent. Portugalsko je tesne pod 140 percentami, Španielsko je na 120 percentách a Francúzsko na 116 percentách. A tvrdý obhajca stability štátnych financií Nemci? Tí majú dlh 65 percent.
Zelené výdavky nebudú zaťažovať verejné dlhy
Je jasné, že takto sa ďalej pokračovať nedá. Investori by prestali v európske pravidlá veriť, čo by prudko zdvihlo úroky z dlhopisov a ďalej zvýšilo verejné výdavky. Zároveň je zrejmé, že cesta k európskej uhlíkovej neutralite je mimoriadne drahá. Takže sa hľadá systém, ako časť výdavkov a dlhov jednoducho prestať považovať za dlhy a výdavky. Úplne zmeniť systém, ako sa to stalo v prípade zelených financií či taxonómie.
Podľa návrhov kolujúcich bruselskými kuloármi by sa výdavky, ktoré sa označia za zelené alebo klimatické, jednoducho ako dlhy nepočítali. Hospodárenie štátu bude bez nich vyzerať lepšie.
Lenže realite sa aj tak utiecť nedá. Verejné dlhy tu jednoducho budú. A budú nafukovať klimatickú bublinu, ktorá skôr alebo neskôr praskne. Ako praskla bublina hypoték pre každého vo finančnej kríze v roku 2008. Takéto lietadlo ilúzie hypoték pre každého sa udržalo do svojho pádu od roku 1977 až štyridsaťjeden rokov. Pád bol potom tvrdý.
Je otázne, kedy praskne klimatická bublina, pretože sa ukáže neudržateľná. Zatiaľ jej následky dopadajú na spoločnosť rýchlejšie, než jej strojcovia čakali.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.