Zelené dlhy sa nepočítajú
Keď sa v roku 2016 po prvýkrát objavil úniový návrh „udržateľných zelených financií“, málokto tomu venoval pozornosť. Pohľad do archívu nielen českých médií ukazuje, že o tom takmer nikto nereferoval. V bruselských kuloároch ale naplno zarezávali pracovné skupiny a spisovali sa rôzne pracovné návrhy. Princíp bol od začiatku jasný. V rámci ťaženia za bezuhlíkovú ekonomiku reguláciou úplne zmeniť hodnotenie rizika. Formou zelených prirážok na úvery a poistky zdražiť to, čo bude považované za špinavé, emisné. A naopak, zvýhodniť to, čo je označené za zelené, bezemisné.
Veterné turbíny veternej elektrárne v Sönke-Nissen-Koog pri Severnom mori v nemeckom Bordelume. Foto: TASR/AP
Veterné turbíny veternej elektrárne v Sönke-Nissen-Koog pri Severnom mori v nemeckom Bordelume. Foto: TASR/AP
Že to ekonomicky vychádza inak? No práve preto sa predsa ten systém zelených bonusov a malusov robí. Aby ekonomickú realitu vymazal a zvýhodnil to, čo je zelené, hoci to v skutočnosti zelené nie je. Tak sa postupne rodila taxonómia, uhlíkové kádrovanie, ktoré sa stalo kostrou Green New Dealu. Ten už dnes úplne zásadne zdražuje energiu. To bol cieľ zelených financií. Len si tvorcovia Green Dealu úplne nedokázali predstaviť, ako rýchlo tie následky prídu.
Keď 16. decembra 2019 premiéri krajín Európskej únie Green Deal schválili, prvýkrát sa rozbehla hlbšia debata, čo to skutočne je. Ako nás to ovplyvní. Zámer bol pritom jasný a starostlivo pripravený už tri roky predtým. Bez pozornosti všetkých, koho sa mal dotknúť.
Z toho plynie veľké ponaučenie, že podobné zámery treba sledovať a na svetlo vynášať hneď od začiatku. Od chvíle, keď začnú prúdiť kuloárnymi pracovnými skupinami. A ešte sa tvária ako nevinné ideové zámery. Už v tej chvíli je potrebné ich dôkladne poznať, domýšľať dôsledky a hodnotiť, ako ovplyvňujú naše záujmy. Aby sme vo chvíli, keď to niekto prinesie na samit Európskej únie, neboli nepripravení.