Nová studená vojna: Kennan mal pravdu

Rozoberme si teraz, čo sa stalo v realite.

NATO sa rozšírilo v marci 1999, o tri štáty V4. Slovensko, pobaltské štáty, Slovinsko a Rumunsko s Bulharskom sa stali členmi Aliancie v marci 2004, NATO sa odvtedy rozširovalo ešte trikrát. O Chorvátsko a Albánsko (2009), Čiernu Horu (2017) a Macedónsko (2020).

Na tomto mieste je potrebná jedna dôležitá poznámka. A tiež kritika toho, čo v pondelok povedal Putin.

Po prvé, Rusom síce prekážalo rozširovanie NATO, ale prvé kolá rozširovania akceptovali. Napokon, ešte na konci Clintonovej vlády Rusi špekulovali o ich možnom pristúpení k NATO. (Putin o tom hovoril v pondelok večer.)

Už predtým ale Jeľcin v auguste 1993 povedal, že Rusko nenamieta proti členstvu Poľska v NATO. Ruský prezident povedal: „Z dlhodobého hľadiska je takéto rozhodnutie suverénneho Poľska v záujme celkovej európskej integrácie a nie je v rozpore so záujmami iných štátov vrátane záujmov Ruska.“

Jeľcinov postoj k Poľsku sa týkal aj Maďarska, Česka a tiež Slovenska (čo povedal, ako pripomenul pred dvomi dňami Grigorij Mesežnikov, aj počas návštevy v Bratislave).

Nálady v Rusku sa však zhoršili, viac ich reprezentoval Jevgenij Primakov ako Jeľcin, preto ten aj postupne menil slovník, nie však postoje a stále akceptoval rozširovanie, a to aj v prípade Slovenska.

Ak teda v pondelok Putin hovoril o jednej požiadavke ako návrate stavu spred roku 1997, porušuje tým niečo, čo vyžaduje od svojich partnerov na Západe. Porušuje slovo, ktoré dal jeho predchodca v úrade.

V roku 2004, keď sme spolu so 6 ďalšími zväčša malými štátmi vstúpili do NATO, Putin namietal, ale jeho výrok smeroval ešte inde: „Toto čisto mechanické rozšírenie nečelí aktuálnej hrozbe (..), predísť takým veciam, ako sú teroristické útoky v Madride alebo obnoviť stabilitu v Afganistane.“ Boli to roky islamského terorizmu, Západ mal veľké obavy a Rusko potreboval. Napokon, Rusko malo svoje vlastné problémy s islamistami na svojom území, na Kaukaze aj v Moskve.

Rusko v tom čase, ako povedal Putin, akceptovalo princíp, že „každá krajina má právo vybrať si tú podobu bezpečnosti, ktorú považuje za najvýhodnejšiu“.

Nezabudnime, že to bolo tri roky po septembri 2001, od mája 2002 fungovala rada NATO-Rusko a Moskva sa správala k Amerike priateľsky a solidárne v Afganistane. Prezidenti Bush a Putin si rozumeli rovnako ako Condoleezza Rice so Surkovom (o ich spoločnej vášni pre moderný balet písal Michail Zygar). Rusi dokonca s Američanmi hlasovali v Bezpečnostnej rade OSN za známu irackú rezolúciu 1441. S napadnutím Iraku v marci 2003 už nesúhlasili (podobne ako Nemci a Francúzi), ale vážnejšie konzekvencie z toho začali vyvodzovať až neskôr.

A práve tu je zaujímavý zlom, ktorý nás vracia ku Kennanovi.

Vzťahy Ukrajiny a NATO mali svoj kľukatý vývoj a predvídateľnú problematickosť. Od roku 1992, kedy začali, Ukrajina bola dokonca prvá postsovietska republika, ktorá vstúpila do Partnerstva za mier. Prezident Kučma ako prvý pomenoval cieľ vstupu do NATO, no vývoj sa skomplikoval, keď tento cieľ sám revidoval.

Ukrajinský vývoj získal vlastnú dynamiku po Oranžovej revolúcii a Euromajdane a tiež po anexii Krymu a vojne na Donbase. Problém bol, že v čase, keď na Ukrajine postupne rástol záujem o členstvo v NATO a stal sa väčšinovým, ruská politická elita sa vyvíjala opačným smerom. Od rezignácie na rozširovanie (Jeľcin), cez koketovanie s myšlienkou na vstup (Putin v roku 2000) až po razantnejšie odmietanie ďalšieho rozširovania NATO (Putin po roku 2007). Nebolo to bezdôvodné, ako dnes počuť od niektorých liberálov.

Odmietanie ďalšieho rozširovania NATO sa stalo oficiálnou politikou Ruska najneskôr po Putinovom vystúpení na Mníchovskej konferencii v roku 2007 a po bukureštianskom samite NATO v roku 2008.

Zlomom v ruskom nazeraní na vzťahy s Amerikou a rozširovanie NATO nehralo rozhodujúcu rolu to, čo sa stalo v roku 1999 na Balkáne, ale čo sa stalo v roku 2008 na viacerých miestach naraz. Bombardovanie Srbska letectvom NATO, faktické oddelenie a neskôr uznanie Kosova ako nezávislého štátu, hoci s tým Rusi nesúhlasili, nebolo pre ich postoj k NATO a USA rozhodujúce. Väčší vplyv malo vyhodnotenie vojny v Iraku, ktorá ukázala rolu ideológie v americkej zahraničnej politike, a najmä vyhlásenie o otvorenosti NATO k ďalšiemu rozširovaniu po roku 2008. Toto obdobie sa krylo s plánom na vybudovanie protiraketovej obrany v Brdoch v Česku, rokovania medzi Čechmi a Američanmi sa konali v prvej polovici roku 2008. V tom istom roku došlo k vojne v Gruzínsku. Ponuka na budúce členstvo Gruzínska v NATO bola preto už v Rusku vnímaná ako otvorene protiruské gesto. Rovnakým vývojom išla Ukrajina. Jej členstvo v roku 2008 podporil odchádzajúci prezident George W. Bush aj obaja prezidentskí kandidáti – Barack Obama a John McCain.

Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová dnes tvrdí, že Amerika nemohla mať iný prístup, keďže NATO je organizáciou demokratických štátov, preto by obmedzovanie členstva porušilo jeho zmysel.

Celkom iste to platilo v 90. a nultých rokoch, keď sa napríklad Slovensko pôvodne nestalo členom aliancie pre Mečiarovu politiku, ale rovnako celkom iste to neplatilo predtým, ani potom. Demokraciou v čase vstupu do NATO nebolo Turecko, Grécko či Portugalsko, neskôr demokratické kritérium nemožno s čistým svedomím uplatniť na Albánsko, Čiernu Horu alebo spomínané Gruzínsko. Osobitú kategóriu predstavuje aj Ukrajina, kde sa síce konajú slobodné voľby, ale miera korupcie a rola oligarchie je horšia ako u nás za vlády Vladimíra Mečiara. Predstava, že s (typovo) prozápadným Rezešom smerujeme na Západ, by u nás bola vysmiata.

Zhoršili sa aj vzťahy USA a Ruska na globálnej úrovni. Odohrávalo sa viacero procesov súčasne. Rusko sa stalo autoritárskejším režimom, Američania aj Briti začali ruskou kartou hroziť v domácich vnútropolitických konfliktoch, rola Ruska a jeho skrytej diverzie sa preháňala pri brexite, zneužívala pri zvolení Trumpa (a proti nemu), Rusi súčasne kriminálnym spôsobom riešili úteky svojich bývalých agentov či oligarchov na území cudzích štátov. Vzniklo to, čo George Kennan nazval návratom atmosféry studenej vojny.

Nielen Rusi, ale aj Američania uverili, že tí druhí predstavujú ich ohrozenie.

Vážnym problémom bolo aj angažovanie Rusov smerom k Ukrajine. Anexia Krymu, podpora separatistov na Donbase a na opačnej strane ukrajinské incidenty a zákony zamerané proti Rusom alebo ruštine na Ukrajine. Ukrajinská identita sa posilňovala na vymedzovaní voči Rusku a pre Rusov sa stala Ukrajina skorumpovaným nefunkčným štátom.

To všetko stále mohlo mať iné riešenie než to, k čomu došlo v pondelok a čo bude mať nevyhnutne širšie dôsledky ako len na vzťahy Ruska a Ukrajiny.

Namiesto nového rozdelenia a polarizácie na tom, kto je koho spojencom, ako varoval Kennan, by však museli dejiny aktívne ovplyvňovať vedúci politici. Napriek pondelku 21. februára 2022, je dejinným faktom, že najviac úsilia vyvinul Putin. Neúspešne.

Najväčšiu zodpovednosť pritom niesli Ukrajinci. Keby prezieravejšie pristúpili k otázke členstva v NATO, ktoré beztak blokovalo Nemecko a Francúzsko, a sústredili by sa na ekonomickú integráciou s Európou (bez členstva v EÚ, ktoré je tiež nereálne), rozhodujúcim spôsobom by to zmiernilo napätie.

Veľkú zodpovednosť niesli európske regionálne mocnosti Nemecko a Francúzsko. Boli dvornými kritikmi americkej zahraničnej politiky, najmä ďalšieho rozširovania NATO, zvlášť v prípade Ukrajiny a Gruzínska. Aliancia prestávala plniť európske očakávania (viď francúzska vojenská dohoda s Gréckom proti Turecku, resp. francúzske sklamanie zo vzniku vojenskej dohody USA, Austrálie a Británie), najmä ak Trump pripomínal nedodržiavanie záväzkov na zbrojenie.

Nemci ani Francúzi sa však nedokázali postaviť Američanom. V Bukurešti nezablokovali vyhlásenie k Ukrajine a Gruzínsku, v posledných týždňoch nedokázali vyrokovať kompromis a zmierniť napätie medzi Ruskom a USA.

Macronovi slúži ku cti, že sa aspoň pokúsil, Scholz zlyhal na plnej čiare. Nemecko pôsobilo pri Amerike posledné týždne nesuverénne.

To, že pred pondelňajším prejavom Putin najskôr telefonoval Scholzovi a Macronovi, ukazuje, že ich považoval za bližších partnerov a rozlišuje medzi ich prístupom a politikou USA.

Zásadnú zodpovednosť za posledný vývoj nesie, prirodzene, Rusko a USA.

Rusi v pondelok porušili medzinárodné právo, svoje záväzky z Minsku a poškodili svoje vzťahy s historicky aj kultúrne najbližším národom, Ukrajincami. Škody pre Rusov budú obrovské, je otázkou, či a kedy sa táto rana stane aspoň jazvou. Zatiaľ čo konflikt s Gruzínskom či isté napätie medzi Ruskom a Bieloruskom, aj Ruskom a Arménskom, sa otočili po čase v prospech Ruska. Ukrajina má iný potenciál. (Len na pripomenutie, Arménsko aj Gruzínsko sú demokratické štáty, podobne ako Ukrajina.)

Treba si však všimnúť ešte niečo.

Putin je dnes najmä v našej časti Európy synonymom démona, hoci sa rozhodol pre otvorený konflikt s Ukrajinou, nemožno nevidieť dve veci. Po prvé, že po celý čas požiadavky adresoval Američanom. Za zodpovedných teda považoval primárne Američanov. Nebolo to pohŕdanie Ukrajinou, do NATO sa predsa nehlási, do NATO sa pozýva. Je zodpovednosť Ameriky a jej spojencov, kto bude členom aliancie. Na svete je viacero štátov, ktoré sa môžu spoliehať na odhodlanú podporu USA, ale v NATO nikdy nebudú (napríklad Izrael). Všetci chápu dôvody.

To, že sa Ukrajina nestala podobne špeciálnym prípadom, je zlyhaním najmä Ameriky.

Po druhé, Putin urobil dosť preto, aby presadil záujem Ruska bez vojny. Hoci práve o tom sa hovorilo najviac, poradca amerického prezidenta Jake Sullivan hovoril o bombardovaní a obkľúčení Kyjeva, neslávne sa opäť pripomenul aj poľský europoslanec Radoslaw Sikorski, ktorý strašil plošným obsadením Ukrajiny a žiadal od Západu, aby prisľúbil Ukrajincom, že ak bude treba desať aj viac rokov budú podporovať ich gerilovú vojnu proti Rusom. Bolo to strašenie a preháňanie. Putin síce vytvoril veľký tlak, ale ukázal tiež, že vojna medzi Rusmi a Ukrajincami je tabu aj pre neho.

Značnú zodpovednosť za najnovší vývoj, ako v utorok v New York Times pripomenul Thomas Friedman, nesú Američania.

Konflikt medzi Ruskom a Amerikou bol sporom medzi princípmi (USA) a záujmami (Rusko). Američania pritom v 90. a nultých rokoch významne pomohli viacerým krajinám s emancipáciou od komunistickej minulosti. Azda najväčším symbolickým úspechom sa stalo členstvo pobaltských štátov v NATO. Severoatlantická aliancia sa ocitla v blízkosti Petrohradu, ale súčasne sa Pobaltie stalo prostriedkom na vyváženie Kaliningradskej oblasti. Malo to širší význam pre rovnováhu v regióne, ktorý presahoval Pobaltie.

To všetko stále neohrozilo stabilitu. Tým sa stala až snaha o posúvanie hranice na Ukrajinu a Gruzínsko.

Nejde o to, že by Gruzínci a Ukrajinci nemali mať právo na vlastný vývoj a nezávislosť. Na to právo majú. Ide o to, ako to napísal Graham Allison o Taiwane a Číne, že ak Američania vytvoria dojem, že sú ochotní postaviť sa za Taiwan (v našom prípade Ukrajinu), tak z toho bude vojna.

V 19. storočí to Američania na svojej pologuli nazvali Monroeva doktrína. Tie časy sú už dávno preč, ale princíp ostal. Amerika nie je ochotná tolerovať vojenskú prítomnosť Číny alebo Ruska v svojom bezprostrednom susedstve. Stačí si pozrieť rozmiestnenie základní vo svete. Rusi a Číňania podobne recipročnú silu nemajú, ale ambíciu majú rovnakú.

Na záver ešte tri krátke poznámky k dôsledkom.

Dá sa očakávať, že sa stanú tri veci. Rusko sa definitívne zblíži s Čínou. V nedávnom spoločnom vyhlásení už hovoria o „priateľstve bez limitov“. Ak k tomu dôjde, bude to znamenať, že po Kennanovom dedičstve dôjde k prekonaniu aj Kissingerovho dedičstva, ktorý v čase komunizmu rozdelil Čínu a Sovietsky zväz, dôsledky čoho prežili aj pád komunizmu v Európe a Rusku. Ameriku to nevyhnutne oslabí.

Po druhé, vzťahy Ruska a Ukrajiny sa budú viac podobať na vzťahy Ruska a Poľska. Veľmi to poškodí obidvoch, Rusov aj Ukrajincov. Nikto predtým nevaroval prorockejšie ako Alexander Solženicyn.

A po tretie, hoci Západ budí v tomto momente dojem jednoty, nie je to celkom tak. Stačí sa pozrieť na Taliansko, ale aj ďalšie štáty. Otázkou, ktorá napovie viac, bude skutočný osud plynovodu Nord Stream 2. Nemci urobia všetko preto, aby o plyn neprišli.

Dôsledky na Západe neuvidíme hneď, až keď udalosti vyvolajú reakciu. Keďže kontinentálna Európa (najmä Nemecko a Francúzsko) nemali rovnaké záujmy pred obsadením Donbasu ako Američania, dá sa predpokladať, že viac tlaku dlhodobo povedie k väčším rozporom medzi Amerikou a západnou Európou. V osobitnom postavení sa ocitne Európa východná, kde bude americký tlak silnejší a politické elity slabšie. (Výnimkou je Poľsko, ktorému vývoj hrá do kariet.)

Preto sa môže stať, že to, čo sme videli vo februári 2022, síce bezprostredne oslabí a poškodí Rusko, ale v dlhodobom meradle oslabí postavenie Ameriky v Európe a najmä v Ázii. Západ sa rozdelí na anglofónny a kontinentálny, Rusko sa hlbším spôsobom ekonomicky a politicky prepojí s Čínou.

Ak sa tak stane, bude to preto, že americká zahraničná politika poprela odkaz Kennana aj Kissingera.

Kvôli Ukrajine, ktorá sa členom NATO aj tak nestane.