Kňaz, mučeník a opera: Prípad Josefa Toufara

Toufar už taký jednoznačný úspech nezaznamenal a dielo sa nevyhlo porovnávaniu s autorovou opernou prvotinou. Pocitu „druhého dielu“ nahrával podobný charakter libreta (oba opusy vznikli kolážou dobových dokumentov), rovnaké miesto uvedenia (pražské Divadlo Kolowrat) aj totožný interpretačný tím (slávna česká altistka Soňa Červená, kontratenorista Jan Mikušek a Kühnov detský zbor). Problém pritom nespočíval v tom, že by skladateľ podliezol vysoko nastavenú latku. Iste, našli sa aj umelecké dôvody, napríklad ten, že v porovnaní s dramaticky strhujúcou operou o Horákovej je Toufar principiálne menej „divadelný“, či ten, že autorovi pri práci s dokumentačnými materiálmi chýbal väčší zmysel pre dramaturgickú selekciu. Avšak príčina zjavného sklamania a rezervovanosti českých kritikov voči Toufarovi sa dala odčítať predovšetkým zo samotnej voľby témy.

Kým doktorka Milada Horáková bola vysoko vzdelaná žena, aktívna politička, funkcionárka Československej národno-socialistickej strany, predsedníčka Rady československých žien a poslankyňa Národného zhromaždenia, tak Josef Toufar bol „iba“ jednoduchým dedinským farárom. Po otcovej smrti musel ako mladý chlapec zastať prácu na hospodárstve, preto maturoval až ako tridsaťtriročný, pri vysvätení za kňaza mal 38 rokov. Zo svedectiev pamätníkov vychádza ako človek, ktorý dokázal spájať ľudí. Málo sa zaoberal teóriou, bol nositeľom prvotnej kresťanskej túžby pomáhať blížnym. Mal prirodzenú autoritu, vedel si získať mládež, neštítil sa roboty na poli. Upraviť zanedbané okolie kostola v Číhošti mu bez nároku na odmenu pomáhali nielen veriaci, ale aj neveriaci. Ten večer, keď ho ŠtB pomocou ľsti uniesla z fary, strávil s dedinčanmi na hasičskom plese, no odišiel skôr, aby sa naučil nedeľnú kázeň. V jeho pozícii a s ohľadom na všeobecnú obľúbenosť predstavoval teda pre komunistickú ideológiu principiálne nebezpečenstvo. Nebol však žiadnym buričom a mystická udalosť v kostole ho dostala do situácie, ktorej rizikovosť si uvedomoval: „Pan farář se toho bál, on říkal, Pane Bože, copak to na mně Pán Bůh posílá,“ svedčí vo Vávrovom dokumente účastníčka svätej omše, jedna z devätnástich, ktorá nadprirodzený úkaz videla.

Aleš Březina citlivo zachytil Toufarovu prostotu a pokoru. V jeho opere pozostávajúcej z jedenástich uzavretých čísiel sa titulný hrdina dostáva na scénu až v čísle 4. Vianoce. Kým Soňa Červená a členky dievčenského zboru odťažitým spôsobom, bez stotožnenia sa s postavami stvárnili celú galériu osôb (arcibiskupa Josefa Berana, pápeža Pia XII., Klementa Gottwalda, krajského tajomníka Pavelku, vyšetrovateľa Ladislava Máchu, príslušníkov ŠtB, občanov Číhošte), tak predstaviteľ Toufara Jan Mikušek ako jediný z účinkujúcich nehral žiadnu ďalšiu úlohu. V podaní tohto útleho, chlapčensky pôsobiaceho kontratenoristu vyznel titulný hrdina ako upokojujúci, lyrizujúci prvok – ako postava prostá, prirodzená a ľudská, slovami kritika Josefa Hermana, „trochu romantizovaná“. Tak bola prezentovaná aj Toufarova viera, v duchu ktorej sa snažil uchrániť si čistotu medzi mlynskými kameňmi zápasu cirkevnej a svetskej moci. V čísle 5. Zázrak a svědectví píše pátrovi Josefovi Sedlákovi: „My to zatím za zázrak neprohlašujeme, až jak to schválí komise. (…) Zatím můžeme konstatovat čistě jen věc. Bůh ukázal, že je skutečně mezi námi. Je to pro náš kostelíček veliká milost Boží.“

Zatiaľ čo príbeh aktívnej, hrdej Milady Horákovej zasiahol širšiu cieľovú skupinu (predovšetkým vzdelaných) divákov, tak režimu neodporujúci katolícky kňaz, ktorý na seba pokorne zobral kríž, vyšiel z hodnotenia českých kritikov ako pasívny a málo hrdinský. Teatrologička a muzikologička Helena Spurná v tejto súvislosti napísala: „Príbeh osudom zomletého dedinského farára Josefa Toufara určite nemá onú silu a veľkosť príbehu Milady Horákovej. Aktivistická činnosť Horákovej za okupácie aj po vojne, jej nekompromisný postoj k sociálnemu a politickému bezpráviu a statočnosť tvárou v tvár vopred prehratému boju s komunistickou mašinériou obsahuje pátos takmer rozmerov antickej tragédie. Oproti silnej ženskej osobnosti je protagonistom muž, ktorý nevyniká žiadnymi výnimočnými vlastnosťami a činmi a zaujíma skôr rezignovaný postoj.“

Nesúmerateľnosti postáv si bol vedomý aj Aleš Březina, ktorý však zreteľne vnímal nielen očividné hrdinstvo Milady Horákovej, ale aj neokázalú statočnosť a tiché mučeníctvo Josefa Toufara: „Milada Horáková bola svojím založením bojovníčka vedome podstupujúca mnohé riziká. Po skúsenostiach s nacistickým koncentrákom vedela, že aj nová totalitná komunistická moc sa ju bude snažiť zlikvidovať. Josef Toufar sa zhodou okolností ocitol v centre udalosti, ktorej dokonca nebol očitým svedkom. No ani krutým mučením ho neprimäli zradiť vieru v Boha a prihlásiť sa k podvodu, ktorého sa nedopustil. Svoj osud si teda nevybral, jeho hrdinstvo bolo v porovnaní s hrdinstvom Milady Horákovej pasívne. To nie je hodnotenie ani porovnávanie, len dôvod, prečo som rozdielne formy hrdinstva stvárnil rozdielnym spôsobom.“

Po obraze Toufarovho mučenia nasleduje číslo 8. Tlačová konferencia – jeden z najsilnejších obrazov opery aj jej inscenácie. Na roztvorený biely oltár, počmáraný konšpiračnými schémami nitiek medzi Wall Street, Vatikánom a Číhošťom, sa počas neho premietal hraný dokument Běda tomu, skze něhož přichází pohoršení (Krátký film Praha 1950).

Propagandistický film, ktorý mal odhaliť falošnosť číhošťského zázraku, uvádzala v tom čase väčšina kín republiky. Pôvodný hovorený komentár bol v opernej inscenácii vypnutý, jeho text v ostro rytmizovanom čísle deklamovala hrdelným altom Soňa Červená. Na krátky okamih sa vo filme objavuje aj skutočný Josef Toufar, ako káže z balkóna kazateľnice. Príslušníci ŠtB ho na okázalú rekonštrukciu v kostole doviezli zbitého a prinútili ho k fingovaniu zázraku. Filmovanie sa muselo opakovane prerušovať, lebo Toufar krvácal z úst, bol len niekoľko hodín pred smrťou. Napokon ho vo väčšine výjavov, kde sa demonštruje technické zariadenie hýbajúce krížom, zastúpil figurant. Manipulácia s postavami je očividná, akoby náročky nezakrytá – pľuvanec do očí pravdy a spravodlivosti.

Březinovho Toufara v Divadle Kolowrat inscenoval známy filmový režisér Petr Zelenka. Jeho odpoveď na otázku v bulletinovom rozhovore, či vníma nejaký presah témy do súčasnosti, je stará takmer desať rokov, no jej pointa je dnes ešte aktuálnejšia než v čase publikovania: „Dôležité je, že opera popisuje boj československých komunistov o moc ako proces. Dnešným mladým ľuďom sa môže zdať, že komunistický puč sa jednoducho odohral jedného temného februára a na ďalších päťdesiat rokov bolo o všetkom rozhodnuté. My sa snažíme ukázať, že komunisti víťazili postupne – a že sa rovnako postupne ocitali v menšine slušní a statoční ľudia. Že to všetko je proces. A že len tak môžeme rozriešiť a pochopiť dnešné mocenské procesy, ktoré sa na rozdiel od príbehu farára Toufara odohrávajú priamo pred našimi očami. Ale ostanú nám skryté, pokiaľ neporozumieme súvislostiam, dynamike udalostí a motiváciám jednajúcich osôb.“