Urobil aj Západ nejaké chyby?
Áno, urobil. Predstava, že skončili dejiny a s nimi aj niečo (či už sa nám to páči, alebo nie) tak prirodzené, ako sú zóny vplyvu, bola naivná. Ostatne aj my žijeme v americkej zóne vplyvu, ale s tým rozdielom, že sme do nej dobrovoľne a z dobrých dôvodov sami vstúpili… A ide z nej aj vystúpiť, ako keď Francúzsko vystúpilo z vojenských štruktúr NATO.
Ruská zóna vplyvu ale existovať neprestala. Ani fakticky, ani v mysliach kremeľských vládcov. Niekde existovala bez prerušenia (napríklad v strednej Ázii alebo v Arménsku), inde bola nahradená (v Pobaltí) a inde (na Ukrajine) sa stretla s tou západnou.
Bolo rozumné vôbec otvoriť možnosť členstva Ukrajiny (a Gruzínska) v roku 2008 na bukureštskom samite NATO? Z morálneho hľadiska má mať určite každý štát právo si určiť, v akej aliancii chce byť členom. A právo každého štátu vybrať si spôsob zaistenia svojej bezpečnosti dokonca Moskva podpísala po dohode s NATO v roku 1997. Lenže máme situáciu, akú máme.
Ukrajina je (a predovšetkým bola, pretože sa to mení) krajinou rozpoltenou medzi Západ a Východ. Medzi zástancov Ruska a nezávislosti. Niekoľko miliónov Ukrajincov pracuje v EÚ, niekoľko miliónov v Rusku. Obchodovala s Bruselom aj s Moskvou. Americký minister obrany (za Busha i Obamu) Robert Gates vo svojich pamätiach spomína, ako sa úplne ignoroval emocionálny význam Ukrajiny pre Rusko a napísal k tomu: „Sú európski a americkí rodičia pripravení poslať svojich synov bojovať za Ukrajinu? Pochybujem... Bol to politický akt, nie dôkladne premyslený vojenský záväzok. Tým to však podkopával samotný zmysel aliancie a ignorovalo to, čo Rusi považovali za svoj národný záujem.“ Gates, starý studenobojovník (riaditeľ CIA za Busha st.) pokračuje dlhým výpočtom všetkého, za čo je možné Rusko kritizovať, ale uzatvára: „Aj počas studenej vojny sme museli brať sovietske záujmy do úvahy a opatrne manévrovať. Prestali sme, keď Rusko v 90. rokoch zoslablo.“
Dodajme, že k nášmu veľkému šťastiu, pretože v tom úžasnom okne príležitostí po roku 1989 sa nám podarilo (cez značnú rezervovanosť mnohých realpolitikov vo Washingtone) presadiť prijatie do NATO. Ukrajina túto šancu nedostala a asi ani nedostane. Sčasti je to pochopiteľné – oproti Ukrajine sme boli fungujúcim, solídnym a konsolidovaným štátom. To sa tiež počíta... Ukrajina si so sebou ponesie hypotéku toho, že je štátom oligarchov, korupcie a kriminality. A aj keď sa to mení k lepšiemu, svoju šancu skrátka prešvihla.
Finlandizácia?
Nebolo by teda lepšie dať Rusku, čo chce? A sľúbiť ukrajinskú neutralitu? Šikovný ukrajinský politik by možno previedol krajinu celou situáciou rovnako bravúrne, ako to (aspoň spätne videné) dokázali Fíni. Uznal by geopolitickú realitu, zmieril sa s neutrálnym štatútom, ale krajinu by postupne smeroval na Západ. To by si ale vyžadovalo mužov mimoriadnych kvalít (a takým žiadny ukrajinský prezident nebol) a tiež istú mieru dobrej vôle zo strany Moskvy. O čom možno pochybovať. Teraz už je isto-iste neskoro. Žiadny ukrajinský prezident sa nemôže zmieriť s tým, že mu Rusko len tak zobralo Krym a potom ešte Donbas a ešte na dôvažok vyžaduje, aby sa Ukrajina vzdala aj onej hypotetickej nádeje na členstvo v NATO.
Moskva ale nie je víťaz. Áno, získala Krym. Získala Donbas. Možno získa ďalší kus Ukrajiny. Ale stratí zvyšok. Putin v podstate dokončil vytvorenie ukrajinského národa, ktorý je s každým ruským krokom viac uvedomelejší. Putin dosiahol útokom na Krym vyslanie síl NATO do Pobaltia. Putin dosiahol súčasnú krízu príchodu amerických vojakov do Poľska, Rumunska a dokonca aj do tradične proruského Bulharska. Putin dosiahol čoraz užšiu spoluprácu Fínska a Švédska s NATO. Ukrajina bude menšia, ale bude už po veky vekov protiruská. A vojaci NATO sú bližšie než kedykoľvek predtým.
Strach, nie posmech…
Západ si tiež podkopáva postavenie svojím súčasným sebabičujúcim šialenstvom. Je iste dobré, že na rozdiel od Ruska je možné kriticky hodnotiť vlastnú minulosť, ale ťažko bude niekto bojovať za štát, ktorého celé dejiny sú podľa moderných vierozvestov číre zlo (a to sa teraz vďaka kritickej rasovej teórii učia americkí študenti na mnohých školách). Každý národ totiž potrebuje hrdinov a mýty – aspoň ak chceme, aby z neho nejakí hrdinovia ešte niekedy vzišli. Ale ak dnes porovnáme náborové video ruskej a americkej armády, a v prvom vidíme ostrých chlapcov, ako rukami rozbíjajú tehly, a v druhom dve kreslené lesbičky, ktoré sa stretli na pride a vychovávajú dievčatko, z ktorého sa stane operátorka rakiet, môže to hocikoho donútiť k zamysleniu, či tu niekto nemá z evolučného hľadiska navrch… Je to, samozrejme, len dojem, pretože všetky sociálno-ekonomické ukazovatele Ruska (vek dožitia, potratovosť, rozvodovosť, zločinnosť, natalita) sú horšie ako v USA, ale aj dojem je dôležitý. Mocnosť má vyžarovať rešpekt alebo strach, ale nie posmech…
A napokon, pri ohrození štátu sa dostávame až pod povrch – k tomu, prečo štáty vznikli a prečo existujú. Nie je to totiž dôchodkový systém ani zdravotnícka starostlivosť alebo sociálna spravodlivosť. Je to obrana. A obrana musí byť vecou navýsosť pragmatickou. Pri obrane musím voliť najefektívnejšie prostriedky. Veľmi by som si prial, aby naši liberáli, ktorí s radosťou sledujú, ako sa ukrajinskí obyvatelia cvičia v parkoch s puškami v rukách, konečne pochopili, prečo je dobré, aby zákonadbalí občania mohli mať zbrane. Veľmi by som si prial, aby pochopili, prečo je dobré vynechať armádu z akýchkoľvek spoločenských experimentov typu „ženy v bojových útvaroch“. Veľmi by som si prial, aby pochopili, že nejde chcieť súčasne Green Deal a energetickú nezávislosť na Rusku. Veľmi by som si prial, aby pochopili, že Rusko je pre nás vskutku väčšou hrozbou než zákaz zabíjania nenarodených detí, a preto by sme najväčšieho protiruského jastraba v EÚ – Poľsko – mali brať ako spojenca, a nie najväčšieho nepriateľa ľudstva hneď po Putinovi (zvlášť, keď nás kedysi uisťovali, ako sociálne otázky zostanú vždy doménou členských štátov, ale to je iný príbeh).
Keď to poviem úplne natvrdo, keď budeme potrebovať tých päťsto moderných poľských tankov (oproti našim tridsiatim), tak bude úplne jedno, aký typ súdnictva a aký potratový zákon majú v Poľsku. Naopak, nebude jedno, že si elity toho pokrokového a príkladom idúceho Nemecka zmysleli, že Rusko je jednoducho kľúčový obchodný partner a že mu počas druhej svetovej vojny príliš ublížili na to, aby si mohli teraz dovoliť pomôcť Ukrajine (bez ohľadu na to, že aj za druhej svetovej vojny spáchali Nemci viac zverstiev na Ukrajine než v Rusku…). Ale dobré Nemecko a zlé Poľsko, to už je, povedzme si, taká mantra…
Text pôvodne vyšiel na portáli Konzervativní noviny. Vychádza so súhlasom redakcie.