Moje cesty s Jánom Čarnogurským sa rozišli

Ján Čarnogurský píše o Ukrajine chladnokrvným orwellovským newspeakom. O ruskej agresii hovorí ako o ruskej pomoci a ozbrojenej fáze konfliktu s Ruskom. Naše videnie sveta a politické cesty sa tým rozchádzajú.

Foto: Jakub Kotian/TASR

S Jánom Čarnogurským sa poznám štyridsaťpäť rokov. Dlhé roky sme v disente a KDH bojovali bok po boku. Ján Čarnogurský bol pre mňa svojou statočnosťou, líderstvom a solidaritou s utláčanými vždy jednotkou. Jeho manželka Marta mi v čase disentu vytvárala u nich rodinné zázemie. Jeho deťom som rozprával „strašidelné“ príbehy.

Keď sme v predvečer prezidentských volieb v roku 2014 sedeli na večeri v čínskej reštaurácii Jasmín – Vladimír Palko, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský a ja – opýtali sme sa ho, vediac, že vo voľbách asi neuspeje, čo bude po nich robiť? Povedal: „Od zajtra budem slobodný človek. Budem hovoriť a robiť v politike to, čo chcem.“ Jeho názory na geopolitické problémy sveta, známe už aj predtým, sme mohli potom všetci sledovať.

Jeho príklon k politike Ruska a jeho prezidentovi Putinovi začal byť bezpodmienečný. Samozrejme, aj keď som s mnohými vývodmi nesúhlasil, bol to jeho akademický názor a mal naň v slobodnej spoločnosti plné právo. Na jeho vystúpenia na mítingoch spolu s politikmi, ktorých spokojne možno považovať za extrémistických, by som nikdy nešiel, ale znovu, bola to vec jeho rozhodnutia a prestíže.

24. februára 2022 o štvrtej ráno stredoeurópskeho času napadlo Rusko Ukrajinu a začalo proti nej vojnu. V ten istý deň o 20:40 Ján Čarnogurský uverejnil na internetovom portáli Slovensko-ruskej spoločnosti svoj príspevok Omyly ukrajinskej elity. Popisuje v ňom historické fakty a súvislosti z rusko-ukrajinskej minulosti a súčasnej situácie, napadnutia Ukrajiny Ruskom sa dotýka na troch miestach.

Na prvom mieste hovorí: „Dávno je známe, že Ukrajina pozostáva z dvoch rozličných častí, východnej a západnej. Východná je ruskojazyčná, ale Kyjev začal robiť protiruskú politiku. Čo teraz vidíme, je ďalšia fáza rozkladu Ukrajiny, tentoraz s ruskou pomocou.“ Na ďalšom mieste Ján Čarnogurský píše: „Územia darované boľševikmi si trvalú lojalitu k Ukrajine nevyvinuli. Teraz od nej samé, alebo s ruskou pomocou odskakujú. Opäť, ukrajinské elity si mali byť vedomé labilných väzieb medzi získanými územiami a – povedzme – okolím Kyjeva.“ A nakoniec: „Ukrajinská vláda si poštvala proti sebe značnú časť vlastného obyvateľstva, nezískala žiadnu významnú zahraničnú pomoc a začala sa ozbrojená fáza konfliktu s Ruskom.“

V týchto pasážach Ján Čarnogurský používa chladnokrvný, orwellovský newspeak. „Ruská pomoc“ a začiatok „ozbrojenej fázy konfliktu s Ruskom“ nie je totiž nič iné ako ruská vojenská agresia, ktorá zanechá za sebou veľké množstvo mŕtvych vojakov a civilistov, zbúrané domy a mestá, desaťtisíce zúfalých utečencov a jej cieľom je dobyť celú Ukrajinu, odstaviť od moci demokraticky zvolenú vládu a zbaviť Ukrajinu navždy možnosti rozhodovať o svojej budúcnosti podľa svojej vôle.

Za krátky čas dosiahnem 75. rok svojho života. Nechcem už nosiť v sebe hnev a nenávisť, ale v tejto vážnej, zlomovej situácii musím nahlas povedať, že moje videnie sveta a videnie sveta a politické cesty Jána Čarnogurského sa rozchádzajú.

Pokračujeme každý svojou cestou, čas raz overí naše postoje!