František Mikloško

S Jánom Čarnogurským sa poznám štyridsaťpäť rokov. Dlhé roky sme v disente a KDH bojovali bok po boku. Ján Čarnogurský bol pre mňa svojou statočnosťou, líderstvom a solidaritou s utláčanými vždy jednotkou. Jeho manželka Marta mi v čase disentu vytvárala u nich rodinné zázemie. Jeho deťom som rozprával „strašidelné“ príbehy.

Keď sme v predvečer prezidentských volieb v roku 2014 sedeli na večeri v čínskej reštaurácii Jasmín – Vladimír Palko, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský a ja – opýtali sme sa ho, vediac, že vo voľbách asi neuspeje, čo bude po nich robiť? Povedal: „Od zajtra budem slobodný človek. Budem hovoriť a robiť v politike to, čo chcem.“ Jeho názory na geopolitické problémy sveta, známe už aj predtým, sme mohli potom všetci sledovať.

Jeho príklon k politike Ruska a jeho prezidentovi Putinovi začal byť bezpodmienečný. Samozrejme, aj keď som s mnohými vývodmi nesúhlasil, bol to jeho akademický názor a mal naň v slobodnej spoločnosti plné právo. Na jeho vystúpenia na mítingoch spolu s politikmi, ktorých spokojne možno považovať za extrémistických, by som nikdy nešiel, ale znovu, bola to vec jeho rozhodnutia a prestíže.

24. februára 2022 o štvrtej ráno stredoeurópskeho času napadlo Rusko Ukrajinu a začalo proti nej vojnu. V ten istý deň o 20:40 Ján Čarnogurský uverejnil na internetovom portáli Slovensko-ruskej spoločnosti svoj príspevok Omyly ukrajinskej elity. Popisuje v ňom historické fakty a súvislosti z rusko-ukrajinskej minulosti a súčasnej situácie, napadnutia Ukrajiny Ruskom sa dotýka na troch miestach.