Týždeň, za ktorý uplynuli desaťročia

Počas posledného týždňa uplynulo najmenej dvadsať rokov. Najskôr začala veľká pozemná vojna na európskom území – niečo, o čom si veľa ľudí myslelo, že sa to už nemôže stať nikdy, a mnoho ďalších (vrátane autora tohto príspevku) aspoň to, že sa to nestane práve teraz. Stalo sa a zrazu sa zase ruské tanky valia po cudzej pôde. Obraz, na ktorý si Európa musela za uplynulé desiatky rokov akosi zvyknúť, aj keď nikdy neprestane znova šokovať.

Hrozivý medveď nemôže Ukrajinu len tak prehltnúť

Vzápätí sa ukázalo, že hrozivý medveď nie je až tak nezastaviteľný, ako sa zdal, a že nemôže Ukrajinu len tak prehltnúť ako zemiaky. O príliš horúce zemiaky sa popáli aj tá najväčšia a najzubatejšia papuľa a mnoho tých tankov, ktoré prešli hranice pre údajné zbratanie sa, už niekde stojí a tlie čadivým plameňom.

Napadnutí Ukrajinci bojujú ako hrdinovia, ale minimálne rovnako dôležité je, že Európa a USA prekonali svoj pochopiteľný strach z eskalácie a začali dodávať ukrajinskej armáde špičkové zbrane. Ak v Kremli počítali s tým, že naženú západnému svetu strach a prinútia ho obmedziť sa na ostré protesty a obmedzené hospodárske sankcie, škaredo sa pomýlili. Môžu na to doplatiť porážkou, akú už svet dlho nevidel.

Ruská armáda síce nie je slabá, ale platia pre ňu úplne rovnaké technické a fyzikálne obmedzenia ako pre kohokoľvek iného. Tank zasiahnutý strelou Javelin alebo NLAW sa roztrhne a zhorí úplne rovnako bez ohľadu na to, či sa tak stalo v púšti pred Bagdadom alebo na charkovskom predmestí. A ak dôjdu ruským vozidlám pohonné hmoty, zostanú stáť na mieste ako dobrý cieľ pre nepriateľskú pechotu.

Ako správa z Marsu

Aj vo zvyšku Európy sa dejú veci tempom nevídaným. Británia tvrdo zasiahla proti bohatstvu, ktoré si tam ruskí oligarchovia usilovne hromadili po celú generáciu. Fíni a Švédi zvažujú vstup do NATO, ktorému sa predtým desiatky rokov vyhýbali. Nemecký kancelár ohlásil, že dáva Bundeswehru okamžite k dispozícii sto miliárd eur, a poslanci Spolkového snemu mu za to tlieskali, čo každému človeku oboznámenému s tradičným pacifizmom nemeckej ľavice môže pripadať ako správa z Marsu.

Taliansko zapne svoje uhoľné elektrárne a Nemecko sa ešte raz zamyslí nad svojím rýchlym odchodom od jadra. Nedá sa vylúčiť, že až rachot zbraní utíchne, bude Ukrajina prednostne prijatá do Európskej únie.

Neprehnať to s cenzúrou

Až potiaľto je všetko v poriadku, ale na jednu vec by sme mali dávať pozor. Úplne konkrétne: neprehnať to s cenzúrou v akejkoľvek podobe. Vo vybičovanej atmosfére horiacich miest a vyhrážok jadrovými zbraňami padajú aj rozhodnutia, ktoré bude neskôr nutné s chladnou hlavou minimálne analyzovať znova. Nie je žiaduce, aby sme si tu z rozhorčenia a hnevu začali budovať vlastný český Roskomnadzor [ruská Federálna služba pre dozor v oblasti telekomunikácií, informačných technológií a masmédií, pozn. red.] a aby o dostupnosti webov, hoci aj nechutných, rozhodovali silové zložky štátu: toto nesmieš vidieť, občan, to je nad tvoje duševné sily.

Začal som Leninom, skončím ale u Václava Havla a pri základnom právnom dokumente ČR, ktorý je jeho politickým dedičstvom. Podľa Charty základných práv a slobôd je možné obmedziť slobodu prejavu iba zákonom. Ktokoľvek, kto tento princíp obchádza v mene efektivity, pácha hriech proti duchu našej vlastnej [českej, pozn. red.] ústavy. A tú ústavu pritom spísali ľudia, ktorí si tvrdú vládu Sovietskeho zväzu nad polovicou Európy dobre pamätali a strávili v nej väčšinu života. Vytknúť im môžete mnohé, ale rozhodne nie naivitu tvárou v tvár brutálnej sile. Ak si vážili slobodu slova, vedeli, prečo to robia.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.