Ruský režisér vo filme Svedkovia Putinovi vychádza zo záberov, ktoré natočil v roku 2000 ešte ako dokumentarista vtedy ešte čiastočne nezávislej ruskej televízie. Zábery pôvodne vznikali pre Putinovu predvolebnú kampaň. Dostal sa tak do jeho osobnej blízkosti a viedol s ním niekoľko zaujímavých súkromných rozhovorov.
V dokumente z roku 2018 Manskij pôvodný film doplnil o nepublikované zábery a vlastné komentáre, v ktorých sa okrem iného vyznáva, že sa podobne ako Putinovi vtedajší podporovatelia sám stal nevedomým svedkom a mlčiacim spolupáchateľom. „A tak sme sa všetci stali rukojemníkmi človeka, ktorý nás vedie k svetlým zajtrajškom metódami, ktoré pripomínajú našu temnú minulosť,“ glosuje Manskij.
Režisérovi sa vďaka nebývalej možnosti dostať sa do Putinovej blízkosti podarilo zachytiť čosi, čo predznamenalo desivý vývoj dnešného vojnového agresora.
Vo filme nájdete aj čosi ľudské, čo vás prekvapí. Vidíte Putina, ako sa potmehúdsky usmieva, a zdá sa vám, ak pozeráte správy aj v marci 2022, že je to, akoby ste videli usmievať sa pytóna. Prirodzene vystane otázka – videl som už niekedy predtým na Putinovej tvári úsmev?
Možno pred dvadsiatimi rokmi, dávno predtým, než sa z neho stal novodobý vojnový zločinec. Počas olympiády v Soči alebo stretnutia s prezidentom Zemanom, iste, ale ako je to už zrazu všetko dávno. A veľa z toho, čo vidíme dnes, predznamenávajú už aj tie staré snímky.
Nástup Putinovej moci
Film spočiatku sprevádzajú zábery Jeľcinovej rodiny krátko po tom, ako pre zdravotné dôvody abdikoval a za svojho nasledovníka si vybral práve dovtedajšieho premiéra Vladimira Putina.
Tie zábery sú s odstupom času obzvlášť výpovedné, pretože ukazujú, že na trón si Jeľcin vybral muža, ktorý sa veľmi rýchlo vymkol spod kontroly. Jeľcin tu ešte hovorí, že práve s Putinom sa Rusko posunie smerom k demokratickému štátu, Rusi môžu očakávať rozvoj slobody a demokracie, a prítomným novinárom Jeľcin sľubuje, že s týmto človekom sa môžu tešiť aj na veľkú slobodu médií. Novinári sa potešia, Jeľcinovmu odhadu zrejme veria.
Ešte viac sa pre všadeprítomný úpadok, krádeže a nekontrolovanú kriminalitu od Putina očakávalo, že bude ruským Pinochetom. Tak začínal svoju knihu Fragile Empire aj Ben Judah, obrazom kopy mŕtvych, kde sa nachádzalo aj viacero detí. Médiá také správy prinášali, verejnosť sa v súkromí pohoršovala, ale páchatelia mali ochranu a známosti na najvyšších úrovniach štátnej pyramídy. Aj to, napokon, súvisí s demokraciou.
Vo filme je prítomný aj pohľad do špecifík rannej demokracie v Rusku a jej limitovaných procesov: Jeľcin síce nezabúda zdôrazňovať, že Putina si ako svojho nasledovníka vyvolil on – vraj vyberal z dvadsiatich kandidátov, no ich mená odmieta prezradiť –, no zároveň netrpezlivo vyčkáva na suverénny akt ruského občana, výsledky demokratických volieb.
Už vtedy tvorili demokratické voľby v Rusku kulisu pre riadené politické procesy, v ktorých je nový vládca starostlivo vybratý vládnucou garnitúrou, za Jeľcina rešpektujúcu skôr vôľu oligarchov než občanov v slobodných voľbách, ktoré len spätne legitimovali ich mocenské rozhodnutie. Niežeby museli nevyhnutne voľbami manipulovať, o všetko sa predsa postará moc televízie a oligarchov.
Ničmenej, Jeľcin je hrdý na svoj výber nového lídra demokratického Ruska.
No už vo volebnú noc, ktorá Putina vyniesla k moci, sa začne čosi kaziť. Jeľcin v kruhu rodiny krátko po zverejnení prvých volebných výsledkov vyčkáva na Putinov telefonát, no ten stále neprichádza.
Donedávna najmocnejší muž Ruska dokonca sám volá na Putinov štáb, aby novému prezidentovi ako jeden z prvých zablahoželal. Je to predsa on, kto si ho vyvolil a dal mu kráľovské požehnanie. No rozhovoru s novým lídrom Ruska sa nedočká. Necháva odkaz a dostáva prísľub, že mu Putin po „príchode z prechádzky“ zavolá.
K Jeľcinovi medzitým pribehne jeho vnúča Váňička a za veľkým rodinným stolom si mu sadá na kolená. „Tak koho voliť?“ pýta sa ho starý otec. „Putina!“ odpovedá rezolútne sotva trojročné chlapča. Váňo, povedz, ako sa Putin volá? „Milili-milili,“ odpovedá poslušný chlapec. Jeľcin sa zasmeje a detský bľabot preloží: „Hovoril Vladimir Vladimirovič!“
A telefonát od Vladimira Vladimiroviča stále neprichádza. A nepríde ani neskôr.
Jeľcin sedí v kresle a režisér starostlivo sníma tvár starého majstra ruskej moci, ktorá neprezrádza vôbec nič. Čo za tým je, že Putin nevolá? Zábery nepotrebujú žiaden komentár, Jeľcin už akoby tuší, že Putin mu nepotrebuje vyjadriť vďačnosť. On už má všetko vo svojich rukách.
„Nasledovník sa dostatočne rýchlo zabýval v novej moci a čoraz viac sa vzďaľoval od svojho stvoriteľa,“ glosuje neskôr v dokumente Manskij.
Na druhej strane, divák so záujmom o Rusko vie, že Putin svojho predchodcu a jeho rodinu nekriminalizoval, skôr ich chránil. Podobne sa správal aj k rodine bývalého primátora Petrohradu Sobčaka, ktorého dcéra je známou Putinovou kritičkou.
Putinov cintorín
Vráťme sa späť k filmu. Jeľcin nebol jediným stvoriteľom nového mocenského lídra, od ktorého sa Putin neskôr odstrihol a pochoval jeho nádeje na demokratické Rusko.
„Ďakujem vám všetkým za výbornú organizáciu, chcem vám poblahoželať, je to váš úspech,“ vraví Putin uprostred svojho volebného štábu vo volebnú noc svojim podporovateľom, ktorí odpovedajú radostnými úsmevmi. „To hurá bolo akési chrapľavé,“ rýpne do Putina režisér Manskij. „To preto, že ste všetci unavení,“ usmeje sa Putin.
Zišli sa tu všetky kľúčové postavy Putinovej prvej kampane. Manskij postupne menuje viacerých členov štábu a nezabúda spomenúť ani ich neskorší osud. Je tu Michail Lesin, minister tlače a majiteľ najväčšej reklamnej agentúry, kontrolujúci všetky televízne kanály. Gleb Pavlovskij, bývalý disident, ktorý sa po roku 2000 stal hlavným politickým poradcom Kremľa. Michail Kasjanov, prvý premiér Putinovho obdobia. Prítomná je tiež Xenia Ponomarjovová, bývalá riaditeľka prvého kanálu ruskej televízie. Je tu aj Vladislav Surkov, do roku 2013 ideológ Kremľa, a Anatolij Čubajs, zástupca pravicových demokratov – neskôr spolubojovník opozičného lídra Borisa Nemcova.
Dnes títo ľudia pripomínajú cintorín, ktorý lemuje Putinovu cestu k moci. Pavlovskij (inak bývalý disident) v roku 2012 prešiel do opozície, Surkov bol odstavený, miliardár Lesin bol v roku 2015 zavraždený vo washingtonskom hoteli, Ponomarjovová prešla do opozície, v roku 2016 zomrela. Kasjanov prešiel do opozície a čelil prenasledovaniu a verejnému ponižovaniu po tom, ako boli zverejnené zábery z jeho intímneho života natočené súkromnou kamerou.
Jediný, kto z Putinovho prvého volebného štábu zostal dodnes pri Putinovi, je Dmitrij Medvedev, prezident z tretieho Putinovho „prezidentského“ obdobia, keď sa Putin z ústavných dôvodov na jedno volebné obdobie stiahol do premiérskeho úradu a práve Medvedev bol aktérom tejto potemkinovskej rošády.
Na Putinovom štábe bol vtedy aj Valentin Jumašev, bývalý šéf Jeľcinovho volebného úradu, na záberoch je spolu s Jeľcinovou dcérou, ktorú si neskôr vzal za ženu. Tá je vo filme prítomná aj na záberoch z Jeľcinovej rodiny, kde sa teší z volebného víťazstva zverenca svojho otca. Jumaševová (rodená Jeľcinová) pred pár dňami vyjadrila protest proti vojne na Ukrajine. Podobne ako Xenija Sobčak.
Prítomný je však aj Boris Nemcov, ale len v podobe tichého hlasu, znejúceho zo zapnutej televízie v pozadí rozradosteného štábu. Režisér ho pre potreby nového filmu zosilnil a nechal vyznieť.
Nemcov práve dával rozhovor pre volebné štúdio televízie NTV, najlepšieho televízneho kanála v krajine, ktorý bude o rok nato rozprášený a zoštátnený. „Boris Jefimijevovič, počujete nás?“ pýta sa ho redaktor. „Áno, počujem,“ vraví Nemcov z Nižného Novgorodu.
„Aký bol váš skutočný postoj k Putinovi?“ položí mu redaktor prvú otázku. „Som členom zväzu pravicových síl a ten urobil neľahké rozhodnutie Putina podporiť, aj keď ja som sa zdržal. Domnieval som sa, že keby bolo aj druhé kolo volieb, medzi prvým a druhým kolom by favorit závodu musel na seba vziať pred celým národom určité záväzky a my by sme neboli v neistote, v akej sme teraz... Hlasovali sme srdcom bez toho, aby sme vedeli, čo s nami bude zajtra.“
Zajtrajšok sa napokon pretiahol na mnoho rokov, dodáva režisér. Vo februári 2015 bol Nemcov zastrelený neďaleko od múrov Kremľa. Hoci Gleb Pavlovskij vtedy presvedčivo hovoril, že Putina musela táto vražda šokovať a svedčila skôr o tom, že nekontroloval dianie v krajine, dnes je na výročie jeho smrti zakázané prísť na miesto vraždy a položiť kvet.
Každopádne, väčšina z tých, ktorí stáli po Putinovom boku vo chvíli jeho triumfu a boli pri jeho zrode, sú dnes buď mŕtvi, odstavení alebo v opozícii. Putinovmu príbehu tak nechýba komplex tyranov: všetci tí, ktorí Putina stvorili, boli napokon odstránení.
V dokumente je aj scéna, keď počas volebnej kampane na popud Manského navštívia Putinovu bývalú učiteľku. Tá sa s ním dojímavo porozpráva, povinnosťou sú silné ruské bozky na všetky (tri) líca. Jej manžel mu pri rozlúčke povie: „Štát je ako záhrada, aby mohol kvitnúť, burina musí preč.“
„Beriem to ako príkaz voliča,“ odpovie mu Putin.
Prvé náznaky nového režimu
„Putin prenikol do (centra) moci hladko ako nôž do masla a krajina sa schúlila v pokornej ochote nasledovať svojho nového lídra,“ komentuje svoje staré zábery Manskij. „Krajina vtedy ešte nepočula o koncepte vertikálnej moci, ale podriadenie všetkej moci od parlamentu po biznis (do rúk Putina) už prebiehalo závratnou rýchlosťou. (Michail) Chodorkovskij ešte nesedel vo väzení a NTV si ešte dovoľovala prezidenta kritizovať, napríklad pri havárii ponorky Kursk. Ale už bolo jasné, že prezidentovi nie je radno odporovať. A stále častejšie sa zjavoval prízrak minulosti, ktorý sa snažil získať stratené pozície.“ Čoskoro Putin nazve zrútenie Sovietskeho zväzu najväčšou geopolitickou tragédiou 20. storočia a dodá, že kto to neľutuje, nemá srdce, a kto si želá jeho obnovu, nemá rozum.
Zdanlivo sa v prvý rok jeho prezidentovania nič radikálne nezmenilo: „Zmeny boli v detailoch a nuansách, ktoré na prvý pohľad nemali valný význam,“ vraví Manskij komorným hlasom. Putin vrátil armáde vlajku víťazstva nad fašizmom – červenú. Bola to predsa ona, ktorá bola vyvesená nad nemeckým Reichstagom v roku 1945, nie neskoršia ruská trikolóra.
A práve vtedy sa z filmu začínajú vynárať súvislosti, ktoré dnes nadobúdajú úplne nový význam.
Hymna ako symbol
Najzaujímavejšia pasáž filmu prichádza, keď s ním režisér polemizuje o novej ruskej hymne, ktorú dal Putin zmeniť krátko po svojom zvolení. Išlo o Alexandrovovu melódiu pôvodnej sovietskej hymny, pravdaže, s novým textom.
Je to jedna z mála pasáží filmu, keď dochádza k osobnej polemike režiséra s Putinom. „Dodnes sa ma pýtajú, či boli niektoré scény z filmu vypustené. Boli. Napríklad táto,“ uvádza Manskij svoj súkromný rozhovor s ruským prezidentom.
„Jedna zrelá žena mi povedala: vráťte nám náš predchádzajúci život, aký bol pred dvadsiatimi rokmi. Čo jej na to povedať? Minulosť sa vrátiť nedá,“ vraví Putin Manskému.
„A čo sa stalo s hymnou?“ pýta sa ďalej režisér v dôvernom rozhovore, Putin však vie, že kamera je zapnutá: „Je treba obnoviť dôveru obyvateľov k vedeniu krajiny. Ľudia musia cítiť, že neboli pripravení o všetko. Prečo keď počúvame Alexandrovovu hymnu, nemôžeme myslieť nie na gulagy, ale na víťazstvo v druhej svetovej vojne? Prečo by sme si tú hudbu mali spájať práve s najhoršími stránkami Sovietskeho zväzu?“
„Prečo by sme sa ale mali vracať do minulosti, ktorá v súčasnom Rusku ešte nebola historicky zhodnotená?“ kontruje skeptický režisér.
„Je veľmi dôležité cítiť, že u veľkej časti obyvateľstva je určitá nostalgia, nemôžeme im vziať úplne všetko, je to morálny aspekt tejto veci,“ reaguje Putin. „Premýšľal som o tom pri spomienke na mojich rodičov. Je to súčasť ich života. Mali by sme to všetko zahodiť? Akoby oni vôbec nežili? To by bolo voči našim rodičom hrozne kruté, už len preto,“ vysvetľuje Putin.
Návrat staronovej hymny, navodzujúcej veľkolepý pátos typický pre veľmoci, ukázal, že Putinovou ambíciou už vtedy bolo obnoviť veľkosť a slávu Ruska. A urobiť to slovami a hudbou, ktorá ako palebná predpríprava rozozvučí v ruskej duši tie správne tóny. „Rusko, náš posvätný štát, Rusko, naša milovaná zem. Ohromná vôľa, veľká sláva. Sláva tebe, vlasť naša slobodná, ... národná múdrosť daná nám predkami,“ ozývajú sa v dokumente slová nového textu ruskej hymny od Michalkova.
Putin sa osobne angažoval, aby nová hymna napĺňala jeho predstavu o veľkolepej ruskej histórii a návrate stratenej hrdosti jeho občanov.
Nasleduje prestrih na Borisa Jeľcina. „Hymnu vrátili bez vášho vedomia?“ pýta sa ho režisér. Mlčanlivý Jeľcin nepohne brvou, po chvíli takmer nebadateľne prikývne. Je zjavne zaskočený.
„Ani nový text to nezachránil?“ pýta sa ho Manskij. Po chvíli mlčania Jeľcin odpovie: „Je narudlý.“ To slovo v sebe obsahuje všetku horkosť z oživovania sovietskej minulosti, interpretuje jeho mlčanie v komentári režisér. Jeľcin zjavne opäť čosi šípi.
„Prečo sme sa vrátili k sovietskej melódii od Alexandrova?“ vysvetľuje Putin Manskému v ďalšom súkromnom rozhovore. „Ten návrat prináša človeku, ktorý sa zaoberá politikou, určitý bonus. Ide o zlepšenie verejnej mienky a to je nutné. Ak chcete niečo dosiahnuť, musíte sa opierať o dôveru obyvateľstva.“
„Mnohí podpísali protest, elita, úctyhodní ľudia, svedomie národa,“ kontruje mu Manskij.
„Toto svedomie necíti tragédiu, ktorú prežíva národ,“ bráni sa Putin.
„Nebojíte sa, že tvrdými rozhodnutiami časť tej dôvery stratíte?“ pýta sa Manskij.
„Všetkým musím vysvetľovať motívy svojho počínania a potom konať tak, ako považujem za nutné a prijať rozhodnutie,“ obhajuje sa Putin. „Rozhodnutia musia byť prijaté v záujme štátu bez ohľadu na to, či vyvolajú pozitívne alebo negatívne reakcie. To musí pochopiť každý. Môžete s tým súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale pochopiť to musíte.“
„Politika je umenie kompromisu,“ reaguje režisér.
„Áno, je to pekná fráza, ktorú môžete použiť vždy, keď potrebujete vyplniť pauzu,“ reaguje cynicky Putin. „Do istej miery to kompromis bol, ale je to aj premyslené konanie k dosiahnutiu stavu, o ktorý sa môžete oprieť pri riešení zásadných úloh, ako je napríklad rekonštrukcia vlády alebo reforma ekonomiky.“ Vtedy ešte nemal na mysli vojnu.
Manskij nerozumie, prečo ho Putin presviedčal o správnosti kroku zmeny hymny, keď už o ňom bolo rozhodnuté. „Žeby v jeho okolí už neboli ľudia, ktorí by mu odporovali?“ pýta sa rečnícky Manskij.
Budúci autokrat
„Čo súdite o všeobecnom zjednotení národa pod vedením múdreho, prezieravého a spravodlivého Vladimira Vladimiroviča Putina?“ pýta sa Putina režisér pri prechádzke večerným Kremľom.
„Cítim vo vašej otázke istú iróniu,“ usmeje sa Vladimir Vladimirovič a snaží sa spod otázky vykľučkovať: „Všetko to, čo sme svojho času považovali za prechmaty, nám v tomto zmysle nepomáha. Naopak nám to škodí, preto busty, pomníky a ďalšie symboly totality, ktoré do našej doby prešli z minulosti, nás nemôžu tešiť. Ale ťažko sa s tým bojuje.“
Nie je zrejmé, čo Putin týmito slovami presne myslí. Prihlásil sa nimi k obnove temnej ruskej minulosti alebo len vtedy ešte len hľadal spôsob, ako sa s týmto špecifickým voličským „dopytom“ vysporiadať? Režisér interpretáciu necháva otvorenú a súčasný divák tak načiera do Putinovej nevyspytateľnosti a nevypočítateľnosti, ktorá práve dnes nadobudla nový rozmer.
Bol to síce len prvý rok Putinovej moci, no režisér vo vlastnom komentári tvrdí, že všetky jeho otázky sa už vtedy týkali imperiálnej moci a autoritárstva, hoci formálne na to vtedy ešte nebol žiaden dôvod. „Ak počúvate, čo hovorí, a veríte tomu, budúcnosť Ruska nevzbudzovala žiadne obavy,“ reprodukuje Manskij pôvodné zábery.
No v jeho otázkach sa už akoby črtalo čosi mrazivo prorocké.
Demokracia je efektívnejšia, vravel kedysi Putin
Pozoruhodné je, že napriek blízkosti, do ktorej si Putin Manského pripustil, film nedokázal zachytiť ruského prezidenta v žiadnej chvíli akéhokoľvek osobného vzťahu. Jediným momentom, ktorý Putina ukazuje v situácii, ktorá by mohla aspoň vzdialene pôsobiť ako vzťahová, je vlastne len Putinov milý rozhovor s jeho psom, s ktorým sa vydáva na prechádzku do tmavej noci.
Cenný prienik do Putinovej ľudskej stránky však ponúkajú posledné zábery, ktoré boli natočené neskoro večer, po ceste domov v jeho limuzíne, keď sa dvaja muži spolu pustia filozofovať o výhodách demokracie nad monarchiou.
„Dúfam, že sa mi niekedy podarí vrátiť sa k normálnemu životu,“ vraví Putin. „Dúfam, že raz budem mať ešte nejakú osobnú budúcnosť, venovať sa nejakej činnosti a žiť ako normálny človek.“
„To sú úžasné slová, vzbudzujú optimizmus,“ odpovedá mu Manskij.
„Je to tak. Teraz už vo vašich slovách iróniu necítim,“ odpovie mu Putin. „Život monarchu je zložitý, posledný rok som sa stretol s viacerými monarchami v mnohých častiach sveta a môžem povedať, že ich osud ma neláka. Je to ťažký život plný obmedzení, už nepatria sami sebe. Je to ich osud. Navždy."
A pokračuje: "V tomto zmysle je život a osud zvolenej hlavy štátu podľa mňa lepší, lebo poskytuje možnosť a šancu vykonávať tú najvýznamnejšiu činnosť, službu vlasti, s maximálnym nasadením,“ dodáva Putin. „Ale zároveň umožňuje žiť po skončení funkčného obdobia normálny život. Človek si je vedomý, že to obdobie sa raz skončí, a preto musí jednať tak, aby sa nemusel za predchádzajúce roky hanbiť a aby sa vo svojom novom postavení mohol pozrieť ľuďom do očí. To je dostatočný dôvod na to, aby sa vážne zamyslel, než prijme nejaké rozhodnutie a nepodliehal monarchistickým ambíciám, keď to rozhodnutie prijíma.“
„Teraz odložím kameru a poviem mimo obraz niečo osobné,“ reaguje Manskij: „Ak budete jednať tak, ako teraz hovoríte, bude to záruka budúcnosti a dôstojnosti krajiny i vašej osobnej.“
„Áno, už sa mi stalo, že som sedel a škrabal sa na hlave: mám to (rozhodnutie) urobiť tak alebo onak? Počkaj! Mysli na to, ako budú žiť tvoje deti, tvoji príbuzní a priatelia, v akej zemi budú žiť. To je vážna vec, ktorá tvorí podstatu predností demokracie. To je jeden z dôvodov, prečo je demokracia životaschopnejšia a efektívnejšia.“
„No... neviem, čo na to povedať, ... zlomte väz,“ reaguje Manskij.
„Choď do čerta,“ odvetí mu Putin s úsmevom, ktorý sa neusmieva.