Ozveny Port Arthuru alebo ako sa ruské dejiny opakujú

Slovo sebavedomie azda ani nie je na mieste. Výstižnejší by bol pojem arogancia, čo je, žiaľ, vlastnosť, ktorá sa v oných končinách sveta okolo Moskvy pestuje ešte častejšie ako inde. Pre ruských šľachticov onej doby boli Japonci akési žlté poloopice s bambusovými oštepmi, z princípu neschopné postaviť sa Európanom, nieto ešte ruskému impériu. Ruskí dôstojníci sa bavili nad jedným z prvých nemých filmov z Japonska, ktorý ukazoval japonskú kavalériu, ktorá nebola ani schopná udržať rovnú líniu. Takýchto zlých škriatkov predsa ruský medveď musí rozšliapnuť ako zápalkovú škatuľku.

Lenže Japonci nemali dobrú kavalériu, pretože už dávno chápali, že jazdecké vojsko je už v 20. storočí zastarané. Namiesto toho nakupovali guľomety a ostnatý drôt. Japonská kampaň mala svoje chyby, armáda napríklad odmietala poskytovať vojakom pestrú stravu a v dôsledku toho mnohí z nich trpeli chorobou beri-beri [nedostatok vitamínu B, pozn. red.]. Ale proti tej ruskej bola moderná, agilná, dobre logisticky organizovaná. Ruský zmluvný prístav v Port Arthure sa čoskoro ocitol v obkľúčení.

Chyba za chybou

Ruské velenie, naopak, vŕšilo chybu za chybou. Transsibírska železnica, miestami ešte jednokoľajná, nestačila zásobovať také vzdialené bojisko. Rusi vysielali do bojov veľa príslušníkov nenávidených menšín, napríklad Židov, bez toho, aby riešili otázku, či to tú nenávisť ešte neprehĺbi. Neboli náboje, nebolo jedlo, neboli ani topánky. Katastrofálne prehry sa vŕšili. Port Arthur po krvavých zákopových bitkách, ktoré pripomínali nadchádzajúcu prvú svetovú vojnu, padol do rúk nepriateľa.

V hodine dvanástej vyslala ruská admiralita do boja čiastočne zastaranú flotilu z Peterburgu. Bolo by rozumnejšie poslať len tie moderné lode, pretože ich zastarané kolegyne ich len zdržiavali. Ale Rusko verí na hrubú silu a väčšia flotila vyzerala na pohľad lepšie. Keď konečne dorazila na miesto, Japonci ju počas krátkej bitky poslali ku dnu. Zahynulo pri tom päťtisíc ruských námorníkov a ruská námorná sila v podstate prestala existovať. Toto bola definitívna porážka a Rusi si museli konečne sadnúť k rokovaciemu stolu, kde diplomatickými prostriedkami zabránili aspoň tomu najhoršiemu. Prístav Vladivostok im bolo milostivo povolené ponechať si.

Poznáte tento príbeh? Málokto ho pozná, pretože Rusi sa so svojimi prehrami nechvália, Japonci dnes nemajú militaristickú kultúru a pre Čínu a obe Kórey, na ktorých území sa odohrala väčšina bojov, nie je veľmi príjemné pripomínať si, ako po nich kedysi šliapali čižmy cudzích mocností. Väčšinu stôp po vojne dávno zahladil čas. Bývalý ruský prístav Dalnyj sa dnes volá Dalian a je to klasické čínske malomesto s piatimi miliónmi obyvateľov.

Na Ukrajine je to podobné

Dnešná situácia na Ukrajine pripomína rusko-japonskú vojnu skoro ako cez kopirák. Zaslepení vlastnou aroganciou vtrhli Rusi s úplne nedostatočnými silami (taký maršal Žukov by nad úlohou dobyť Ukrajinu s iba 200-tisíc mužmi len zaplakal) do krajiny veľkosti Francúzska, zrejme s tým, že v prvom dni či dvoch operácií ovládnu Kyjev a zabijú či zajmú ukrajinskú vládu, čím ochromia vôľu Ukrajincov k odporu.

Tiež sa pravdepodobne spoliehali na to, že Západ sa obmedzí len na ostré prosby a modlitby za mier. Tento plán A nevyšiel, plán B ani neexistuje. Ukrajina sa organizovane bráni a z krajín NATO do nej po tonách prúdia moderné zbrane. Ruské vrtuľníky, tanky a najmä operačná doktrína sa, naopak, ukazujú byť beznádejne zastarané, asi ako vtedajšia kavaléria proti guľometom.

Podobne ako Japonci neboli podľudia, nie sú Rusi žiadni nadľudia. Nie je dôvod si o nich myslieť, že zvíťazia nejakou magickou prevahou svojej neprekonateľnej medvedej ruskosti. Pre ich vojnové operácie platia úplne tie isté obmedzenia a riziká ako pre Američanov, Arabov, Izraelčanov alebo Indov. A zlá logistika a technická zastaranosť ich vybavenia sú pre nich rovnako bolestivé ako vtedy vo vojne proti Japonsku.

Nekonečné videá rozbitých zásobovacích konvojov, horiacich tankov, zrútených lietadiel suchoj a najmä skutočnosť, že postup ruských vojsk na mape sa viac-menej zastavil, naznačujú, že táto vojna je pre Rusov prehraná. Nejakú dobu ešte vydržia svoje straty technického vybavenia nahrádzať zo zásob, ale štát, ktorého HDP je porovnateľný zhruba s Talianskom alebo s Floridou, nemôže mať tých zásob veľa. Napríklad ruské letectvo vzlieta nápadne málo a v posledných dňoch prakticky prestalo používať drahú, aj keď veľmi účinnú navádzanú muníciu. To naznačuje, že už s ňou Rusi musia šetriť.

Po prehre bola revolúcia

Viete, čo nasledovalo v Rusku po prehre roku 1905? Revolúcia. Síce neúspešná, cár si nakoniec po určitých reformách dokázal udržať trón, ale bola to len predohra ku konečnému pádu v roku 1917, ktorý bol následkom ďalšej prehranej vojny.

Aj tentoraz môže po porážke dôjsť k revolúcii. Možno dokonca aj k rozpadu samotnej federácie, pretože mnohé národnostné menšiny majú vyššiu pôrodnosť ako samotní Rusi a ich demografická váha v rámci národa rastie. Kaukaz, Kaliningrad, Karélia, Tatarstan, Tuva, Burjatsko, Kurilské ostrovy, Sachalin – to sú všetko periférie, ktorých príslušnosť k ruskému štátu nie je úplne pevná a istá. A po vojne, v ktorej sa písmeno Z stalo rovnako nenávideným symbolom ako svastika, už napríklad tamojší obyvatelia nebudú chcieť používať ruský pas.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.