Rudolf Sikora: Maleviči, Maleviči, ja cítim, že kríž je kríž

Rok po skončení školy v roku 1970 sa vo vašom dome na Tehelnej ulici v Bratislave konala výstava s názvom 1. Otvorený ateliér. Výstavné možnosti boli s nastupujúcou normalizáciou limitované a tiež ste si uvedomovali, že to podstatné sa v umení už zďaleka nedeje iba v galériách. Stretli sa na ňom rôzne generácie umelcov, naštartoval mnohé budúce spolupráce. Stál na začiatku tzv. bytových výstav, typických pre obdobie normalizácie, keď boli umelci nútení stiahnuť sa do súkromia. V čom spočíva jeho odkaz?

Vysokú školu som skončil v roku 1969. Hneď po absolvovaní štúdia som urobil múdre, aj keď riskantné rozhodnutie: požičal som si peniaze na živobytie, manželka Eugénia bola ešte študentka a mali sme už syna Martinka a rok som systematicky rozpracovával svoj cyklus Topografie – štúdie zemského povrchu, ktoré som premietol do väčších malieb a reliéfov. Pýtal som sa, čo sa na tom povrchu deje. Chcel som zachytiť svoje vnútorné, autentické gesto. Dňa 6. mája 1970, necelý rok po skončení školy, som otvoril samostatnú výstavu Topografie v Galérii mladých. Bolo to dôležité, lebo ju videli aj starší výtvarníci, ktorí ma spoznali a možno mi aj uverili. To nám pomohlo, keď sme ich neskôr, spolu s Viliamom Jakubíkom, pozvali na 1. Otvorený ateliér v novembri 1970 do môjho domu na Tehelnej ulici 32. Stretli sa tu tri generácie výtvarníkov – maliarov, sochárov, akčných umelcov, hudobníkov, teoretikov. Najmladšia generácia – R. Cyprich, D. Tóth, M. Adamčiak, R. Sikora, O. Laubert, V. Kordoš, V. Jakubík, M. Mudroch; o pár rokov staršia skupina – J. Meliš, J. Želibská, I. Gazdík, I. Kříž, J. Koller, P. Bartoš, I. Štěpán; a najstaršia skupina – A. Mlynárčik, M. Urbásek, V. Cigler a M. Dobeš. 1. Otvorený ateliér sme pripravovali od leta 1970. Zoznam vystavujúcich sme vytvárali spolu s V. Jakubíkom a neskôr ho cizelovali spoločne s ďalšími. Ostal pri čísle 19 zúčastnených. Keď spomíname číslo 19, pôvodný termín výstavy mal byť 20. novembra, ale na upozornenie ŠtB, že takéto akcie v súkromných priestoroch sú podozrivé a v podstate nepovolené, sme naivne akciu preložili o deň skôr, mysliac si, že na to neprídu. Prišli! Ráno 20. novembra, keď ma o 8:00 ráno prvýkrát ŠtB vyšetrovala ešte vo vlastnom dome, ukázali mi aj fotografie z priebehu výstavy...

Ako stretnutie prebiehalo?

Pri stretávaniach v mojom dome na Tehelnej 32 sme diskutovali o koncepcii, delili si priestory domu – interiér, exteriér, dvor, záhradku aj celý dom ako jedinečný samostatný objekt. Naše stretnutie, 1. Otvorený ateliér, nebola len reakcia na začínajúcu politickú cenzúru výstav, ale aj snaha vystúpiť von z galérií, urobiť výstavu slobodne, bez akýchkoľvek zásahov. Vznikli na ňom mnohé nadčasové diela, smerovali k objektu, environmentu, performancii. Napríklad Marián Mudroch robil akciu Upriamte pozornosť na komíny domu s farebnými dymami, s Vladom Kordošom a Viliamom Jakubíkom vytvorili objekty Samoobsluha (Atmosféra 1970), konzervy naplnené vzduchom s nápisom Nedýchateľné. Bartoš spontánne reagoval na zrezané stromy v parku a jeden tam dotiahol, ofačoval a ošetroval ho. 1. Otvorený ateliér bol medzníkom v tom, že dal dohromady tri generácie a bolo tam cítiť význam idey, konceptu. Napríklad Kollerov telegram UME?NIE!, ktorý poslal namiesto seba v čase otvorenia. Koller potom prišiel na druhý deň na prednášku Chalupeckého o Duchampovi. Bol tam aj Karol Vaculík, vtedajší riaditeľ SNG, s Ľudmilou Peterajovou. Niektorí umelci v zastúpení aj chýbali, napríklad Stano Filko, pre spory niektorých zapojených výtvarníkov, Jožo Jankovič, ktorého som si veľmi vážil, ale osobne som ho nepoznal.

Neskôr sme sa v dome na Tehelnej 32 stretávali až do jeho zbúrania v roku 1975. Najznámejšie boli tzv. utorky, ktoré navštevovalo okolo 25 ľudí. Niektoré skupiny robili spoločné projekty ako Dotazník I a II; Čas I, II, pri náročnom projekte Čas III, ktorý sa ani nedokončil, vznikla idea Biely priestor v bielom priestore (Laky, Zavarský, Filko). Stretávanie výtvarníkov po 1. Otvorenom ateliéri sme zhrnuli v projekte Symposion (1974). Pri tvorbe Symposionu II (1975) sa nám ŠtB začala vyhrážať, že zosilní represie. Vtedy navrhol Jožo Jankovič, aby sme materiál od asi 16 výtvarníkov uzavreli do kovového kontajneru a zakopali ho hlboko v lese, ďaleko za Železnou studienkou. Na Symposione III. In memoriam Miloš Laky (1976) sa zúčastnilo 26 výtvarníkov.

Bolo by zaujímavé album po rokoch nájsť a vykopať... Alebo ešte neprišiel ten čas?

Po revolúcii, začiatkom 90. rokov sme ho partia s Jankovičom, Melišom a ďalšími hľadali. Krajina však už bola úplne zmenená. Nie je možné ho nájsť. Našli by ho jedine, ak by to bola cielená akcia, keďže album bol uložený v bronzovej kontajnerovej schránke. Alebo ak by tam niečo stavali, a to dúfam, že sa nestane, mesto by sa muselo veľmi rozrásť. Keď ho raz vykopú a otvoria, budú prekvapení. Je tam priložená zaujímavá správa, v ktorej sme opísali zvrhlý režim, v ktorom sme žili.

Pri roku 1970, ktorý teoretik Radislav Matuštík nazval aj rokom akcií, ešte ostaňme. Vo Zvolene na Vianoce vznikla vaša často citovaná, fotograficky zaznamenaná akcia Z mesta von. Objavila sa na obálke knihy Klausa Groha Aktuelle Kunst in Osteuropa (DuMont Aktuell, 1972), neskôr bola po nej pomenovaná výstava land artu v Galérii mesta Bratislavy (2007). Ide o nadčasové dielo, v ktorom sa vám podarilo zachytiť niečo podstatné z atmosféry doby. O čo v akcii išlo a ako ju vnímate s odstupom času?

Je to tiež zviazané s 1. Otvoreným ateliérom. Adamčiak v jeho priebehu vymyslel výzvu Gaudium et Pax, v rámci nej robil akcie Milan Adamčiak s Alexom Mlynárčikom, Marián Mudroch, Dežo Tóth, aj keď reflexie sa nikdy oficiálne neuzavreli. S rodinou sme boli na Vianoce 1970 u svokry vo Zvolene a v noci napadol sneh, bola inverzia a nad mestom visela čierňava. Mal som pocit, že musím ísť zo špinavého mesta von, do čistej prírody. Na jednej strane to bolo trochu naivné, no na druhej strane určité gesto, lebo tá krásna krajina je rovnako zamorená ako mesto.

Sú to moje najslávnejšie fotografické práce, ale samotnú akciu nafotil spolužiak mojej manželky Babuly Ladislav Paule. Asi ani nevie, kde všade sa spomína. Šípky v snehu smerujúce smerom do krajiny boli v snehu vytvorené z červeného pigmentu, išlo o cyklus 9 fotografií. V ďalších variantoch som na druhý deň pracoval už s hnedým pigmentom a pridal som do krajiny text Zvolen a aj NQ, L, ako skratku pre všetky ostatné miesta sveta. Svoju tvorbu som chcel totiž formulovať vždy globálnejšie. Peter Bartoš, Dežo Tóth a Michal Kern robili akcie súkromnejšie, subtílnejšie, mňa vždy zaujímali celoplanetárne problémy.  

Komunikovali ste s mnohými vedcami a ekológmi, môžeme spomenúť aj niektoré mená?

Ekológ, ochranár, akčný umelec a teraz aj minister životného prostredia Jano Budaj. S ním som sa stretával v 80. rokoch a bol som pri viacerých jeho akciách. Keď som bol po revolúcii pri budovaní Akadémie výtvarných umení v Prahe, spomínam si, že Milan Knížák chcel, aby ateliér akčného umenia viedol Budaj. Bolo to veľké uznanie jeho práce. Mal som kontakty na Brontosaurus v Prahe, na našich vedcov, Maňa Hubu a jeho okruh. Ochranárov a umelcov dala dohromady aj záchrana kláštora v Marianke, odrobili sme tam tisíce hodín. Spoznal som sa a komunikoval som aj so slávnym propagátorom astronómie, kozmológie a hypotéz vzniku vesmíru Jiřím Grygarom. Aj na ŠtB, kde ma pravidelne vypočúvali, sme sa vadili o životnom prostredí. Vraveli, že to je problém Západu. Už to, že vôbec so mnou o tomto probléme debatovali, hovorí o tom, aký veľký rozdiel bol medzi 50. a 70. rokmi... Okrem všeličoho iného im prekážali moje a naše kontakty so Západom.

Veľkou a celoživotnou témou vašej tvorby je vesmír.

Pre mňa nikdy nešlo o samoúčelné nadchýnanie sa vesmírom. Išlo mi o niečo iné, ako len oslavovať vesmír, vesmír vo mne a vesmír okolo mňa. Samozrejme, že som mal ešte ako stredoškolský študent vzťah k astronómii, ktorý ale u mňa prerástol ku kozmológii – vo vzťah ku štúdiu hypotéz vzniku kozmu. Používal som to ako pozadie pre hľadanie a poznanie samotného človeka – večné hľadanie odpovedí na otázky: odkiaľ sme prišli, kam ideme, načo sme tu...                   

Vaša manželka Eugénia Sikorová bola rozhľadená teoretička umenia. Výtvarník a teoretička, to znie ako ideálna kombinácia. Ako ste sa navzájom v tvorbe ovplyvňovali? Písala aj o vás?

Áno, písala aj o mne, a písala zaujímavo a s hĺbkou, bolo vidieť, že mi rozumie. Spolupracovali sme na viacerých mojich samostatných výstavách. Komunikovali sme v rôznych rovinách o svete, kultúre aj o mojich konkrétnych posolstvách. Už som niekde spomínal, ako ráno spolu raňajkujeme a ja mám možnosť debatovať s touto úžasnou múdrou ženou. Určite by sme v budúcnosti urobili spolu viac projektov...

Ste jednou z osobností Novembra 1989. Na podstatnú rolu výtvarníkov sa v jeho hodnotení neraz zabúda. 19. novembra 1989 ste iniciovali stretnutie umelcov, ktoré sa uskutočnilo u Miroslava Cipára. Naň nadviazalo stretnutie v Umeleckej besede, kam prišli stovky ľudí, a po ňom vznik Verejnosti proti násiliu. Zo stretnutia sú zachované a publikované aj podpisové hárky účastníkov.

Uvediem to trochu obšírnejšie, pretože svojím spôsobom o vzniku VPN rozhodli aj príslušníci ŠtB bývalého ZSVU, ktorí mu v roku 1988 šéfovali... Znie to absurdne, ale život to prináša. 

Meliš, Jankovič, Koller a Sikora – boli sme z vyhodených poslední výtvarníci, čo ostali mimo Zväzu. V marci roku 1988 minister kultúry Miroslav Válek rozhodol o našom kandidátstve do Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

Keďže som sa stal kandidátom, mohol som sa v apríli 1988 zúčastniť aktívu umelcov v Dome ROH, ktorý, žiaľ, v týchto dňoch búrajú, a vymyslel som si akciu. Prišiel som naň s hrabľami, respektíve s palicou z hrablí. Keď sa ma ľudia pýtali, načo ju mám, vravel som, že „na Schurmanna“. To bol vtedajší šéf zväzu a príslušník ŠtB. (Jedno z jeho dvoch krycích mien bolo Koh-i-Noor.) Keď prišiel, vykrikoval, že to je môj koniec... Na miesto, kde mal sedieť medzi šéfmi Zväzu, si ani nesadol – vytratil sa. Vošiel som dnu s palicou, hrable som mal ešte v taške, a poriskom som mával a kričal: „Na čo myslí komunista, keď vidí palicu? Na represiu, bitku!“ – a útočil som na šéfa Zväzu. Svojím odchodom mi nahral. Nasadil som na porisko hrable, vyšiel som dopredu a začal som hrabať. Bol práve apríl, mesiac lesov. Symbolicky som vyhrabával nečistotu z lesov a potom som zvolal: „Priatelia, vyhrabávame to svinstvo zo Zväzu!... Ovečky sú tu, kde je pastier, kde je Schurmann?... Pastiera niet... Zvoľme si nového pastiera!“ – to už so mnou kričali kolegovia výtvarníci z celého Slovenska. Aktív sa skončil, účastníci spontánne vybrali piatich z nás, aby sme išli za ministrom kultúry Miroslavom Válkom. Ten už o všetkom vedel, pretože pred nami bol u ministra Schurmann a žaloval, že som naňho vytiahol palicu. Minister Válek bol ústretový, rozumel nám a pýtal sa na našu predstavu o novom šéfovi Zväzu. My sme navrhovali Vladimíra Kompánka, ale Válek, poznajúc situáciu, vravel, že to bude ešte ťažké. Nakoniec po dlhých dňoch bojov na Zväze sa ním stal Milan Jankovský, riaditeľ Galérie mesta Bratislavy! To bola obrovská zmena k lepšiemu...

Vráťme sa k dátumu 19. november 1989.

Musím spomenúť, že ešte v deň môjho vystúpenia na aktíve a po stretnutí u ministra Válka mi poobede volali zo Zväzu výtvarných umelcov. Ponúkli mi stretnutie a nový aktív, na ktorom by som mal podporiť Schurmanna, ktorý by svoje postoje skorigoval v prospech názorov členov Zväzu. Stretnutie sa uskutočnilo v mojom byte a na moje obrovské prekvapenie prišiel ešte stále šéf Zväzu Schurmann (krycie meno Koh-i-Noor) spolu s JUDr. Dušanom Piskorom, generálnym sekretárom Zväzu a jeho zástupcom, ktorého som poznal z vyšetrovania zo 70. rokov na ŠtB, Februárke pod menom Pačesa. Najväčšie prekvapenie pre mňa bol generálny sekretár ZSVU Dušan Piskora, ktorého som poznal z vyšetrovania na Februárke pod menom major Jánsky. Na stretnutí mi najprv navrhli moju samostatnú výstavu v Umeleckej besede na jeseň 1989. Keďže sme sa na žiadnom novom aktíve nedohodli, na prísľub výstavy som zabudol. O to väčšie prekvapenie bolo, keď mi asi o týždeň volali zo ZSVU a overovali si dátum výstavy. Výstavu som pripravoval na november – december 1989, ale v lete ma poprosili, či by som nemohol mať výstavu skôr, lebo bulharská výstava, ktorá mala byť predo mnou, meškala. Preto sme si termíny vymenili. V týždni, keď začala revolúcia, výstava skončila, ale ja som mal ešte kľúče od Besedy, kde boli zložené moje veci a inštalovala sa bulharská výstava, a ja som mohol zavolať ľudí.

Ako sa podarilo zorganizovať verejné stretnutie v Umeleckej besede?

O udalostiach zo 17. novembra v Prahe som sa dozvedel v noci z 18. na 19. novembra z vysielania Hlasu Ameriky a o 6:00 ráno som začal volať kolegom, Jankovičovi, potom Fischerovi, Longauerovi, Melišovi, ktorý ale nebral, Horváthovi, Čarnému a iným. Nie každý zdvihol. Moja manželka v dobrej vôli navrhla, aby sme zavolali aj nejakého slušného človeka zo Zväzu. Zavolal som Miroslavovi Cipárovi, ktorý povedal, že je starší a aby sme sa stretli u neho. Tak som znova telefonoval priateľom, aby sme sa stretli u Cipára, ktorý bol vtedy šéfom Mestskej organizácie ZSVU. Vybral som sa teda k Cipárovi, kam prišli moji priatelia Jozef Jankovič, Peter Horváth, Daniel Fischer, Ľubo Longauer a Laco Čarný. Cipár zavolal aj ďalších ľudí, Ľubomíra Feldeka, Martina Hollého, Vladimíra Kompánka, Karola Lacka. U Cipára som ešte presadil, aby sa uskutočnilo stretnutie občanov v Umeleckej besede o 17:00, čo bol môj cieľ už od rána – aj preto, že som chcel pôvodne osláviť presne o 17:00 v Besede náš 1. Otvorený ateliér, ktorý sa uskutočnil pred 19 rokmi 19. novembra 1970 a zúčastnilo sa na ňom 19 ľudí...

Po tomto stretnutí sme začali obvolávať ľudí princípom geometrického radu – každý, kto dostal správu, volal ďalším a ďalším, aby prišlo o 17:00 do Umeleckej besedy čím viac občanov. A tak sa tam stretlo asi 400 ľudí a najmenej 100 ich bolo vonku. Tam vznikol základ hnutia Verejnosť proti násiliu. Pre mňa to nie je náhoda, že to bolo presne 19 rokov po 1. Otvorenom ateliéri, kde bolo 19 účastníkov (a mimochodom, 19. novembra 2020 sme organizovali výstavu 1. Otvorený ateliér 1970 – 2020 v Galérii 19).

Uvažovali ste po novembri 1989 o vstupe do politiky?

Boli ponuky: bol som poradcom Laca Chudíka, v Košiciach som bol ako člen KC VPN vyslaný na demonštráciu, kde bolo 70-tisíc ľudí, keďže ostatní z KC VPN museli ísť do Prahy. A vrátil som sa odtiaľ so Slavomírom Stračárom... Hovoril som v košickom divadle, absolvoval stretnutia v rôznych podnikoch. Vtedy som vlastne bol v politike, prvý koordinačný výbor tvorilo niekoľko dní len päť ľudí. Ján Budaj, Fedor Gál, Milan Kňažko, László Nagy a ja. Stávalo sa vtedy, že keď som prichádzal domov okolo polnoci, byt bol plný reportérov. Nakoniec, žiaľ, vo voľbách v júni 1990 boli za VPN asi polovica nominovaných komunisti...

Vo vašej tvorbe sú časté Malevičovské interpretácie. V Galérii umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch sa konala aj výstava Za Malevičom (2000), v slovenskom prostredí na Malevičov Čierny štvorec okrem vás reagovali mnohí autori, ako Dezider Tóth, Michal Kern, Peter Rónai, Milan Bočkay, Peter Kalmus.

Mal som blízko k mysleniu ruskej avantgardy 20. rokov minulého storočia. Poznal som osudy jednotlivých umelcov. Boli nadšení revolúciou a keby som žil v tej dobe ako oni, asi by som bol nadšený tiež. A potom by som bol sklamaný, keď Stalin postupne vyvraždil 30 miliónov vlastných spoluobčanov! So suprematistami som začal viesť dialóg po Nežnej revolúcii. Politikum, ktoré mám v sebe, som takto prenášal do tvorby. Vytvoril som napríklad objekt Väzenie pre Maleviča (2004/2006, 300x300x300cm), ktorý hovorí o vnútornej slobode aj uväzneného človeka. Vizuálne som to vyjadril ako nekonečný priestor uzavretý v čiernom objekte.  

V roku 2018 sa konala vaša výstava Eko(ko)mix v Galérii mesta Bratislavy, kurátorsky na nej participovala Katarína Bajcurová. Priestorový Výkričník ste ako memento umiestnili aj na Staromestské námestie v Prahe a pred bratislavskú Kunsthalle. Téme ste sa venovali kontinuálne, no vrátili ste sa k nej s istou razanciou a apelatívnosťou.

Pred päťdesiatimi rokmi som veril, že moje ekologické odkazy a projekty majú nejaký zmysel. Teraz tomu už neverím... Výstava Eko(ko)mix v Galérii mesta Bratislavy, pri príležitosti 50. výročia Rímskeho klubu, končila grafikou, v ktorej vediem dialóg so sebou: vo veku, keď som mal 22 rokov (v roku 1968) a v súčasnosti, po 50 rokoch (v roku 2018). Pýtam sa, kto ako vníma stav životného prostredia. A odpovede sú po tých rokoch rovnaké, stratili sme veľa času. V Eko(ko)mixoch používam citáty aj vlastné výroky. Starý svet je odsúdený k zániku, nový svet je nevyhnutnosť. Nový svet v myslení. Nemôžeme vyrábať energiu tak, že pritom ničíme našu civilizáciu a prostredie. Je to jednoduché, ale veľmi ťažké. Planéta upadá. Ničíme si ovzdušie a prírodu okolo seba. Pôdu, oceány, moria... Niekedy mám pocit, že umenie nič nezachráni a je zbytočné. Najväčšiu uhlíkovú stopu zanechávajú mocní sveta. Hrabivosť mocných sveta a ľahostajnosť nás, 7,5 miliardy ľudí...
Ľudia triedia odpad, vo Švajčiarsku to robili už, keď som tam bol v roku 1968. Jeden svetový ekológ napísal, že je to veľmi dôležité, ale dnes, po polstoročí strateného času, je to, ako liečiť rakovinu hrdla čajom. Chcem veriť umeniu, ale vnímam, že spasiť zemeguľu umením sa nedá. Ešte netrpím ekologickým žiaľom, ale cítim istú beznádej a závidím ľuďom, ktorí o tom nevedia toľko...

Napriek tomu stále intenzívne tvoríte a komunikácia umením je vaša bytostná potreba. Na záver som sa chcela opýtať na symboliku kríža, ktorá je opakovane a v rôznych súvislostiach prítomná vo vašej tvorbe. Na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity ste pred pár rokmi vystavili diela s touto témou.

Uvedomil som si, že by som vedel urobiť celú výstavu s odkazom na symboliku kríža v rôznych kontextoch. Videl som Malevičove kríže – inšpirované aj pravoslávnymi ikonami – na výstave v Amsterdame. Malevič zdôrazňoval jednoznačne geometrické videnie vo svojich suprematistických kompozíciách a výskumoch. Ale práve na jeho výstave som si uvedomil, že ako Európan sa nemôžem tváriť, že nie sme aj súčasťou kresťanskej kultúry. A že istú sakrálnosť človek v sebe nemôže vymazať. Vravel som si: „Maleviči, Maleviči, aj keď si to tak nemyslel, ja cítim, že kríž je kríž.“ Vnímal som u neho odkaz, ktorý on sám potiera. Žijem v strede Európy a kresťanstvo sa ma dotýka aj cez rodinu a kultúru myslenia. Nie je to u mňa len nejaký kríž, len geometrický tvar. V Tušení kríža, Energii kríža..., chcem sa k tej téme vrátiť. Nakoniec aj v znakoch hviezdičky a kríža ako symbole ľudskej cesty v mojej tvorbe je kríž. Keď som bol v Japonsku, prekvapilo ma, že na označenie narodenia a smrti tiež používajú hviezdičku a kríž...  

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu Rudolfa Sikoru: Z mesta von, 1970.
Fotografický záznam akcie, 30 x 40 cm, majetok autora. Foto: Ladislav Paule

Začiatky ekologického uvažovania v umení majú korene v obrate či návrate ku krajine, paralelnom s formulovaním problémov životného prostredia vedcami od konca 60. rokov 20. storočia. Vytváranie spätosti človeka s krajinou naprieč dejinami tento vzťah, súvisiaci s poznaním tej-ktorej doby, odzrkadľoval žáner krajinomaľby. V sledovanom období však môžeme hovoriť o generačnom záujme umelcov o krajinu, ktorú využívali ako ateliér na zanechanie dočasných posolstiev priamo v nej. Paralelne sa prejavil v USA (Robert Smithson a i.), Veľkej Británii (Andy Goldsworthy a i.) aj v Európe. Na Slovensku našiel odozvu v rámci konceptuálnych a akčných smerovaní tvorby Petra Bartoša, Jany Želibskej, Alexa Mlynárčika, Dezidera Tótha, Rudolfa Sikoru, Michala Kerna, Juraja Meliša či Daniela Fischera, u ktorých môžeme hovoriť o „slovenskom variante land artu“.

Jedným z jeho erbových diel je akcia Rudolfa Sikoru Z mesta von (1970), šípkou naznačené smerovanie zo sídliska smerom do lesa nad Zvolenom, zo znečisteného mesta do čistej prírody. Čistý biely sneh, často prítomný v dielach realizovaných v krajine, symbolicky hovorí aj o túžbe po lepšom svete. Dielo patrí k línii komorných akcií, realizovaných osamote alebo za prítomnosti pár ľudí, často rodinných príslušníkov. Ich zaznamenanie je možné vďaka fotografii, ktorá zohráva úlohu dokumentu aj vizualizácie myšlienky autora. Sprostredkovane, aj s odstupom 50 rokov, nám umožňuje zažiť niečo z toho, čo pri jej vzniku prežíval autor a formulovať vlastné autentické postoje.