Zatvorené chrámy a bonzácka kultúra

Niekedy mám pocit, že je lepšie, keď vláda nezasadá. Minimálne v čase pokojných vianočných sviatkov by som veľmi ocenil, aby mi vláda nekazila veselého Silvestra a sviatok Bohorodičky.

Situácia je vážna, o tom niet pochybností, poznám kritickú situáciu v nemocniciach a preto som bol zástancom lockdownu už v novembri. Už vtedy bolo treba nasadiť opatrenia ako je zákaz cestovania medzi okresmi, testovanie na  hraniciach, obmedzenie stretávania v rodinách, home office a verím že zaberú aj teraz. Musíme znížiť mobilitu.

Ale okrem Covidu sa zomiera aj na opustenosť a samotu. Rozprával som sa s jednou kamarátkou, starý otec jej zomrel pred niekoľkými dňami v domove dôchodcov. Zomrel sám, bez spovede, bez sviatostí a bez kňaza. Prečo? Lebo riaditeľka zakázala jeho návštevy. Človek nemá len život dočasný, ale má aj večný život, aj ten je veľmi ohrozený. Vidieť to na starých ľuďoch. Na samotu sa skutočne zomiera.

Zákaz bohoslužieb je istá forma akejsi sakrálnej obety falošným bohom a súčasnú situáciu až tak nezlepší. Na základe prieskumu regionálnych úradov verejného zdravotníctva napriek tisíckam omší denne neevidovali ani jedno centrum nákazy v kostoloch. Drakonické opatrenia musia byť založené na skutočne overených dátach a máme právo ich poznať. Každé obmedzenie ľudských práv totiž musí prejsť ústavným testom racionality a proporcionality. Poukázanie na kritický stav, za ktorý bohoslužby nezodpovedajú, je na zdôvodnenie zákazu zúfalo málo. Veriaci sa správali veľmi rozumne a mnohí, ktorí pociťovali  riziko, správne využívali dišpenz zo svätých omší. A tak to má byť. Musíme si chrániť aj pozemský život. Boli to cirkvi, ktoré podľa mňa najlepšie obstáli v rešpektovaní uložených opatrení.

Služba Bohu sa dostala na úroveň voľnočasovej aktivity a peknej kultúrnej ozdôbky nášho hrdého „slováctva“. Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva na výročie vzniku tohto štátu zakázala verejné slávenie omší a zároveň povolila športové profesionálne súťaže s podmienkou pravidelného testovania hráčov. Opatreniami sa vraj snaží vláda zabrániť zatvoreniu veľkých podnikov. Bohoslužba je teda menej ako ekonomika. Brucho je viac ako nesmrteľná duša. Radi sa vyhlasujeme za kresťanov. Radi tvrdíme, ako nás to silne ovplyvnilo, alebo radi tvrdíme opak. V akomsi vymedzení voči kresťanstvu sa patrí byť. Ale myslíme naozaj na Krista, ktorý nás na Golgote zachránil? Veríme, že život od nášho počatia je večný a skutočný, a že na ňom záleží?

Čo vláda spôsobila svojim urýchleným zasadnutím na Silvestra? Opatrenia z večera do rána už priniesli hody bonzákom a zopár trestnoprávnych preverovaní za bohoslužby na Orave. Koľkokrát vyzývali autority, aby vláda komunikovala veci jasne, s dostatočným predstihom a pokojne? Ak vláda chce dosiahnuť, aby sa opatrenia nerešpektovali, nech to robia ako doposiaľ.

Keď nastupujú trestnoprávne stíhania, končí všetok humor. Vedeli by o tom viac povedať tí, ktorí trestnoprávnemu stíhaniu nevinne čelili. Zdá sa Vám normálne, aby boli večer na Silvestra ohlásené akési opatrenia, v noci bola zverejnená vyhláška a ráno na jej základe začali trestnoprávne preverovať ľudí z omše a kňazov, ktorí mali omšu na slávnosť Bohorodičky? Mne nie.

Na Aktualitách som si mohol prečítať, ako to funguje. Vedľa typického propagačného článku na interrupcie plného často používaných hoaxov o počte nelegálnych potratov s názvom Katolícka Argentína chce inšpirovať Latinskú Ameriku. Schválila interrupcie, zverejnili článok: Na Orave sa konali omše aj napriek zákazu. Polícia začala preverovanie. Ako „dôkazy“ médiám už slúžia aj streamované omše, ktoré ukazujú v laviciach zopár veriacich.

Premiér a vláda by sa mali veriacim ospravedlniť. Ak vaše opatrenia majú znamenať, že budú kňazi a veriaci za účasť na omši trestnoprávne stíhaní, zrušte ich, ak máte Boha pri sebe! Nepovzbudzujte vznik bonzáckej kultúry! To je tá najhoršia hnusoba, ktorá môže náš národ postihnúť. Teší ma aspoň to, že táto nenávisť je jednosmerná, a že veriaci nesledujú prevádzky, svahy, športoviská, či susedov a nerobia podobne svojim blížnym.

Túžim po tom, aby mi cirkev pripomenula to najsvätejšie, čo ponúka svetu: denne sprítomňovanú obetu Ježiša Krista. Túžim po tom, aby znovu hovorili o tom, že musíme prísť na Golgotu, aby sme stretli Ježiša v Eucharistii. Že potrebujeme všetci nájsť Ježiša, ktorý nám odpustí hriechy. Túžim po tom, aby cirkev bránila právo nás maličkých prísť k Ježišovi.

Som ten posledný, kto by spochybňoval opatrenia proti Covidu. Musia byť nastavené tak, aby sme ich zvládali vykonať. Aby sme sa vzchopili a využili všetky svoje fyzické a duchovné sily na prekonanie epidémie. Covid tu s nami bude a zrejme neodíde roky. Nemôže sa stať, že pri tak závažných opatreniach, ako je obmedzenie duchovného života, nestihneme vnímať ich začiatok a nevidíme koniec.

Po tejto epidémii budeme musieť spočítať obete. Mali by sme ich zodpovedne rozdeliť. Obete Covidu, obete kvôli Covidu (zanedbaná či odmietnutá liečba) a obete kvôli našim opatreniam proti Covidu. Dal by Boh, aby medzi tými obeťami nebola naša vlastná duša a náš večný život.