Čína sa usadila v Afrike a začína pripomínať neokoloniálnu mocnosť

Prvé kontakty medzi africkým kontinentom a Čínou siahajú ďaleko do minulosti. Väčšinou išlo o obchodné kontakty, ktoré rozvíjali vzájomnú spoluprácu a diplomatické vzťahy. Obchod a ekonomika je hlavnou témou aj súčasných vzťahov afrických krajín a Čínskej ľudovej republiky, ktoré nabrali prudký rozvoj hlavne koncom 20. a začiatkom 21. storočia.

Afrika je v súčasnosti jedným z najväčších obchodných partnerov Číny. Na druhej strane, vplyv ázijskej mocnosti na kontinente rýchlo rastie.

V roku 2000 vzniklo spoločné Fórum čínsko-africkej spolupráce, ktorého cieľom je posilniť vzájomné vzťahy Číny a afrických štátov. Niektoré západné krajiny, ako napríklad Spojené štáty americké alebo Veľká Británia, postupne vyjadrili znepokojenie nad rastúcim vplyvom Číny a nadobúdaním závislosti niektorých afrických štátov od nej.

Predmetom kritiky je najmä zväčšovanie vplyvu pekinskej vlády v politických, ekonomických a vojenských oblastiach v Afrike. Niektorí kritici čínskych aktivít v Afrike zachádzajú so svojimi tvrdeniami tak ďaleko, že kroky Pekingu v Afrike označujú termínom neokolonializmus.

Pôžičky a nerastné suroviny

Do moderných čínsko-afrických vzťahov možno nahliadnuť cez dve oblasti. Ide o nerastné suroviny a financie, respektíve pôžičky. Počas vládnutia súčasného čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga sa rozvinulo viacero ekonomických a hospodárskych kampaní, ktoré Čína uplatňuje aj v Afrike. Jednou z nich, ktorá nabrala na dynamike a sile, je iniciatíva s názvom Jeden pás, jedna cesta. Jej súčasťou je okrem mnohých iných krajín i Slovensko.

Prezident Si Ťin-pching často a neúnavne zdôrazňuje pozitíva spomínanej ekonomickej iniciatívy. Jej členovia majú podľa neho spoločný cieľ vzájomného rozvoja a rastu. Z úspechu majú profitovať všetky krajiny. Ide o často spomínaný princíp obojstrannej výhry, často nazývaný win-win, ako sa ho snaží v posledných rokoch prezentovať nielen prezident Si, ale i celá pekinská vláda. V skutočnosti to win-win tak celkom nie je. Ako to často býva pri veľkých svetových hráčoch, víťazstvo je na strane väčšieho, bohatšieho a silnejšieho.

Jedným z problémov hospodárskeho rastu Číny je, že vznikol ohromný dopyt po komoditách, ako sú napríklad hliník, oceľ alebo cement. Rozvoj, ktorý nastavila pekinská vláda v uplynulých rokoch, je čoraz ťažšie udržiavať v rovnakom tempe. Riešením, ako udržať gigantický rast a produkciu v chode, je investovať do veľkých zahraničných ťažobných a infraštruktúrnych projektov.

Čína sa začala viac sústreďovať na využívanie zahraničných surovín, najmä fosílnych palív, nerastných surovín alebo poľnohospodárskych plodín, aby uspokojila domácu spotrebu. Africké štáty stáli na prvom mieste v pomyselnom zozname krajín, ktoré by mohli nasýtiť neustále hladnú čínsku ekonomiku. Tento kontinent sa postupne stal hlavným terčom čínskych investícií a vplyvu. Nie je preto náhoda, že v iniciatíve Jeden pás, jedna cesta je až 42 afrických štátov.

Keď sa pomoc mení na závislosť

Čínska ľudová republika začala budovať svoje investičné projekty v Afrike hlavne v oblastiach infraštruktúry. Najprv sa zmerala na východnú Afriku, kde potrebovala vybudovať cesty a železničné trate k prístavom. Odvtedy sa však projekty rozšírili po celom kontinente. Iniciatíva Jeden pás, jedna cesta sa v Afrike sústreďuje predovšetkým na dopravu a energetiku, ale obsahuje aj mnohé iné projekty ako napríklad dodávky vody, čistiarne, vodné elektrárne či prístavy.

Čína finančne podporuje približne pätinu všetkých projektov v Afrike a tretinu z nich aj stavia. V súčasnosti je najväčším infraštruktúrnym donorom v Afrike. Na kontinente pôsobí viac ako desaťtisíc čínskych firiem, z ktorých je 90 percent v súkromnom vlastníctve. Nedá sa poprieť, že by čínske investície nemali pozitívny vplyv na rozvoj afrických krajín. Minca má však dve strany a win-win sa začal preklápať do pozície win-lose. Štedré čínske pôžičky postupne zvyšovali zadlžovanie niektorých štátov až tak, že tie postupne začali rušiť svoje budúce projekty.

Čína doslova napumpovala do Afriky desiatky miliárd dolárov, ktoré krajiny ochotne prijali. Prijímanie obrovských pôžičiek však niektoré uväznilo v neudržateľnej miere dlhu. Iniciatíva Jeden pás, jedna cesta nielenže urobila z niektorých afrických krajín rukojemníkov dlhu, ale obchodné dohody podpísané na bilaterálnej úrovni fungujú v praxi jednostranne. Čína ťaží nerastné suroviny a exportuje ich do Ázie. Zároveň dováža do Afriky lacné výrobky diskutabilnej kvality, ktoré oslabujú lokálnych výrobcov.

Jedným z faktorov, ktoré podkopávajú dôveru v úmysly pekinskej vlády, je dovoz čínskej pracovnej sily. Čínske spoločnosti si v mnohých prípadoch do Afriky dovezú vlastných pracovníkov, tým pádom sa miestni obyvatelia nedostanú k pracovným príležitostiam, ktoré im sľúbili. Ak aj čínska firma zamestnala miestnych pracovníkov, často vznikali protesty pre nevhodné a zlé pracovné podmienky v porovnaní s tými, čo mali čínski robotníci.

Po ekonomike prichádza politika

Niektorí kritici tvrdia, že z Čínskej ľudovej republiky sa stala neokoloniálna mocnosť, aj keď to nie je ten typ koloniálnych západných mocností z predošlých storočí. „Vzťahy Číny s mnohými krajinami sa dnes veľmi podobajú vzťahom európskych koloniálnych mocností s africkými štátmi v 19. a 20. storočí. Okrem toho sme svedkami, ako štáty vymieňajú svoje primárne suroviny za čínske výrobky, Čína začína dominovať v lokálnych ekonomikách a krajiny sa neúmerne zadlžujú. Čínska ľudová republika zväčšuje svoj vplyv v miestnych politických, kultúrnych a bezpečnostných štruktúrach,“ hovorí odborník na čínsku zahraničnú politiku profesor Jean-Marc F. Blanchard z Východočínskej univerzity v Šanghaji.

Prezidenti a premiéri afrických štátov sú, na rozdiel od lídrov krajín z iných kútov sveta, v kritike Číny veľmi zdržanliví. Často nechcú a ani nemôžu vyjadriť svoju kritiku, pretože sú finančne až príliš zaviazaní veľkému bratovi z Ázie. Čína tento vplyv využíva aj na medzinárodnej scéne, kde africké štáty podporujú jej postoje, napríklad pri odmietaní uznania Čínskej republiky na Taiwane.