Putinova vojna

Naďalej platí, že Rusi sa snažia postupovať v štyroch smeroch, a síce od severu na Kyjev, od severovýchodu na Charkov, od juhu z Krymu a od východu z Donbasu. Hlavný význam zaiste patrí prvým dvom smerom, ale na tých sú zatiaľ ruské úspechy značne nízke. Rozhodne sa nedá čakať rýchly pád oných dvoch miest a skôr sa usudzuje, že sa ruská armáda pokúsi o ich obkľúčenie a obliehanie, než aby sa pustila do ich zdĺhavého dobýjania. V takom prípade sa však musí počítať s týždňami či mesiacmi ohromne brutálnych bojov.

Zložitá logistická operácia

Zreteľne lepšie výsledky dosiahli Rusi na juhu Ukrajiny. Ich jednotky ohrozujú Mariupoľ a Odesu, kde sa zrejme chystá obojživelný výsadok. Pád Odesy by fakticky spôsobil odrezanie Ukrajiny od Čierneho mora, zatiaľ čo Rusi by si tak vytvorili koridor na Podnestersko. Naopak, na donbaskom fronte sa (zdanlivo) neodohráva takmer nič, hoci jeho dôležitosť môže byť nesmierne veľká. Práve tam je totiž jadro manévrových síl ukrajinskej armády, respektíve najväčšia časť ukrajinských tankových a mechanizovaných jednotiek.

Všeobecne sa očakáva, že ruské vojnové úsilie sa zameria predovšetkým na Kyjev a Charkov, ale podľa niektorých hlasov môžu mať Rusi ešte alternatívny plán. Mohli by sa totiž pokúsiť obkľúčiť a uzavrieť do „kotla“ práve ono jadro ukrajinských vojsk na východe krajiny. Keby taký scenár skutočne hrozil, ukrajinské velenie by čelilo zložitej dileme, pretože by zrejme muselo tieto sily stiahnuť na západ a prakticky opustiť Donbas.

Popísaný plán by však predstavoval veľké riziko aj pre ruskú armádu, pretože takýto postup by znamenal mimoriadnu záťaž pre jej logistiku. Ruské sily, ktoré by realizovali onen obkľučovací manéver, by museli preniknúť veľmi hlboko do ukrajinského územia, čo by logicky prinieslo extrémne predĺženie zásobovacích línií. Od prvých dní vojny je však zjavné, že práve logistika patrí medzi najvážnejšie slabiny ruskej armády.

Nasadia Rusi mohutnú delostreleckú paľbu?

Existujú pochybnosti aj o tom, či by Rusi dokázali taký rozsiahly manéver vykonať, pretože jednoducho nemajú reálne skúsenosti s bitkami takého rozsahu. Ruské vojenské myslenie stále najviac čerpá z druhej svetovej vojny, v ktorej sa podobné operácie vykonávali často, avšak znalosti z príručiek pre praktickú realizáciu akosi nepostačujú. Práve preto sa väčšinovo predpokladá, že Rusi sa zamerajú predovšetkým na mestá a že siahnu k inému svojmu „historicky osvedčenému“ postupu, totiž k masívnemu nasadeniu delostrelectva.

Rusi tradične prikladajú delostrelectvu obrovský význam, zrejme aj väčší ako vojaci ktorejkoľvek inej mocnosti. Dokázala to druhá svetová vojna, ako aj studená vojna a konflikty po nej, medzi ktorými sa najčastejšie zmieňuje vojna v Čečensku. Konkrétne to, že Rusi takmer rozstrieľali mesto Groznyj. Niektorí odborníci poukazujú aj na podobný postup v Sýrii, kde však najväčšiu „prácu“ neodviedlo ruské delostrelectvo, ale letectvo. Práve ruské letectvo však predstavuje onú zaujímavú výnimku, respektíve nenaplnenú predpoveď.

Ruské vzdušné aktivity boli od začiatku ukrajinskej vojny dosť obmedzené a ani zďaleka ich nemožno porovnávať s tým, ako masívne pri svojich intervenciách používajú svoje letectvá západné štáty. To isté platilo aj o delostrelectve, čo množstvo expertov viedlo k úvahe, že Rusi sa snažia brať väčšie ohľady na civilné ciele. Súčasne ale zaznievali varovania, že tieto ohľady čoskoro zmiznú a že delostrelectvo aj letectvo začnú plošnú deštrukciu vrátane civilných oblastí.

V prípade ruského delostrelectva sa varovania, žiaľ, splnili, ako dokazuje trvajúce ostreľovanie mnohých miest, ale aktivity ruského letectva aj naďalej zostávajú na prekvapujúco nízkej úrovni. Svoju úlohu zrejme hrajú okrem iného obavy z ukrajinských prenosných protilietadlových rakiet, ktoré si už medzi ruskými lietadlami a vrtuľníkmi vybrali veľkú daň, lenže hlavný dôvod je najskôr ten, že Rusi nedokážu rozsiahle letecké operácie koordinovať.

Nemajú skúsenosti

Dôvod je ten istý ako pri veľkých manévrových operáciách pozemných vojsk. Rusi jednoducho nemajú skúsenosti. V „malých vojnách“ typu tej sýrskej úplne stačilo poslať do vzduchu jednu alebo dve dvojice lietadiel či vrtuľníkov, lenže nad Ukrajinou by boli potrebné desiatky strojov, aby sa mohlo dosiahnuť napríklad efektívne potlačenie ukrajinskej protivzdušnej obrany a vyradenie ukrajinských systémov velenia, riadenia a spojenia. Ale jedinou príležitosťou, keď Rusi koordinovane posielajú do vzduchu desiatky lietadiel, sú ich vojenské prehliadky.

Vyššia intenzita pozemných i leteckých operácií by navyše zákonite priniesla aj vyššie straty, respektíve viac cieľov pre ukrajinské prenosné protitankové a protilietadlové rakety. Transfery týchto zbraní zo Západu hrajú nesmierne dôležitú úlohu a to isté platí aj o tureckých bojových dronoch Bayraktar TB2, ktoré si získali takmer kultový status. Rusi si s nimi nedokážu poradiť, čo znamená ďalšiu ranu pre pošramotený obraz ruskej armády.

Zahraniční dobrovoľníci

Okrem dodávok vojenskej techniky získala ukrajinská vojna silnú medzinárodnú dimenziu aj vďaka masívnej účasti zahraničných dobrovoľníkov. Z celého sveta prichádzajú tisíce mužov (a niekedy aj žien), z ktorých sa v ukrajinskej armáde formujú „cudzinecké légie“. Kyjev od nich žiada iba dokumenty o vojenských skúsenostiach, ale napodiv nie jazykové znalosti. Dôvodom bude zrejme fakt, že veľká časť ukrajinských dôstojníkov už hovorí po anglicky a že na Ukrajine najskôr pôsobí aj nezanedbateľné množstvo zahraničných žoldnierov.

Existujú totiž indície, že Ukrajina už niekoľko mesiacov pred konfliktom najímala kontraktorov, ktorých využila na zvýšenie bojovej efektivity svojich jednotiek. Podobne však postupuje aj druhá strana, pretože v ruských radoch bojujú aj muži z firmy Liga (ako sa po novom volá niekdajšia Wagnerova súkromná vojenská spoločnosť) a hlási sa azda až 16-tisíc dobrovoľníkov zo Sýrie a Líbye, ktorých by Rusi mohli vyslať najmä do bojov vo mestách. Z rovnakého dôvodu zamierili na Ukrajinu podriadení čečenského vládcu Ramzana Kadyrova.

Vojenské a politické ciele

Tieto skutočnosti naznačujú, že Rusi počítajú s ťažkými bojmi o mestá, čo bude nevyhnutne znamenať aj obrovské civilné straty a škody. Súčasne je však potrebné zdôrazniť jednu mimoriadne dôležitú vec. Dobytie Kyjeva alebo Charkova, poprípade úplná deštrukcia týchto miest za pomoci delostrelectva ani zďaleka nezaručujú skutočné víťazstvo. Vojensky by to úspech určite bol, avšak dosiahnutie politických cieľov predstavuje niečo úplne iné.

Rusi totiž neovládli Čečensko vďaka tomu, že rozstrieľali Groznyj, ale vďaka tomu, že sa im podarilo získať na svoju stranu časť Čečencov na čele s Kadyrovovým klanom. Tým následne Vladimir Putin zveril pacifikáciu odbojnej kaukazskej republiky a vládu nad ňou. Niečo podobné ale na Ukrajine aplikovať nemožno, pretože žiadny „ukrajinský Kadyrov“ (čiže vhodný kolaborant) sa nečrtá. Dokonca aj po páde Kyjeva by teda ruská armáda čelila „nekonečnej“ asymetrickej vojne, aká zlomila sovietsku armádu v Afganistane.

Afganské fiasko veľmi prispelo ku kolapsu sovietskeho systému, rovnako ako porážka vo vojne s Japonskom kedysi priniesla začiatok konca cárskeho samoderžavia. Vyzerá to, že ruské pokusy o „malé víťazné vojny“ sa príležitostne menia na debakle, ktoré prispievajú ku koncu režimu. A tiež terajší kremeľský establishment chce zostať pri moci, takže sa musí usilovať o rýchly a (aspoň pre propagandu) „úspešný“ koniec tohto konfliktu.

Rusi už nasadili na Ukrajine všetky sily, ktoré pôvodne zhromaždili pri hraniciach, a odhaduje sa, že vyslali do boja už zhruba polovicu všetkých svojich manévrových síl. Prisúvajú ďalšie jednotky, ale ide napospol o druhoradé útvary s horšou úrovňou výcviku a výbavy. V spojení s logistickými problémami ruskej armády sa teda nezdá, že by to mohlo priniesť triumf na bojiskách, takže z celej tejto situácie bude potrebné hľadať iné východisko.

Pokus o bleskovú vojnu zlyhal

Súhrnne totiž stále platí, že ruský pokus o bleskovú vojnu úplne zlyhal a konflikt sa premenil na vyčerpávajúce boje, na krutý boj logistiky a morálky. V oboch oblastiach síce Rusi vykazujú podstatne horšie výsledky, než sa čakalo, avšak zároveň by sa asi nemalo podliehať nemiestnemu optimizmu a očakávať, že Ukrajinci útočníkov úplne rozdrvia a vyženú zo svojho územia. Aj na ukrajinskej strane sú straty veľmi citeľné, hoci odhodlanie Ukrajincov je mimoriadne, takže sa zákonite nedá predpokladať ani zdrvujúce ruské víťazstvo.

Obe strany teda budú hľadať cestu k prerušeniu bojov, aj keby to malo byť len dočasné prímerie s cieľom zhromaždiť sily a zásoby na ďalšie pokračovanie vojny. Dá sa teda oprávnene dúfať, že v priebehu niekoľkých málo týždňov (možno len dní) tento vývoj skutočne príde. Prezident Zelenskyj už prejavil ochotu rokovať aj o niektorých požiadavkách Kremľa vrátane statusu Krymu a Donbasu, súčasne však rozhodne odmietol, že by ukrajinská armáda zložila zbrane. Kremeľské vedenie teda zrejme bude musieť trochu prehodnotiť svoje plány.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.