Smrť a hry

Milan Lučanský spáchal samovraždu, s odstupom niekoľkých minút až hodín sa okolo tejto smrti rozohralo niekoľko hier, aby sme im rozumeli, treba ich roztriediť.

K pokusu o samovraždu došlo v utorok po 16.30, telo našli 16.39, večer pred 19. hodinou o pokuse o samovraždu informovalo ministerstvo spravodlivosti. Lučanský zomrel v stredu 30. decembra popoludní, lekár konštatoval smrť o 15.55. Každý zosnulý si zaslúži pietu, bez ohľadu na okolnosti. Napriek tomu sa začali okamžite po jeho smrti rozohrávať politické hry. Pietu si nemožno mýliť s vyjasnením okolností, práve o to však v týchto hrách nešlo. Presne naopak, Lučanský sa mal stať symbolom niečoho, čo malo (má) poslúžiť inému cieľu.

Flašík

Prvým aktívnym hráčom bol Fedor Flašík, ktorý už niekoľko hodín predtým, v stredu 30. decembra 9.56 ráno na svojom facebooku začal konšpirovať proti Danielovi Lipšicovi. Flašík napísal, že Lipšic „tlačil na Milana, aby udal Fica, Kaliňáka, proste politikov.“

Flašík začal o pár riadkov nižšie konšpirovať, napísal, že „po tom, ako ho (Lučanského) zobrali do väzby, si údajne pri cvičení sám vylúpil oko, ale napriek tomu pokračoval v cvičení. Podľa svedectiev zdravotníkov, ktorí ho prijímali v nemocnici, bol vraj doslova a do písmena zmlátený.“

Obidve tvrdenia sú nepodložené konštrukcie. Bez zdroja, bez dôkazu, bez možnosti prístupu k takýmto informáciám. V jeho statuse je niekoľko protirečení. Príznačné je, že o Lučanskom píše ako o Milanovi, hoci v inom statuse píše, že sa nepoznali, ani nestretli. Flašíkove tvrdenia prebrali médiá Plus jeden deň a Hlavný denník.

Večer, krátko po potvrdení pokusu o samovraždu, Flašík ešte pritvrdil: „Strašné, bola to vražda???? Na druhý pokus????“

Keď sa Daniel Lipšic voči jeho tvrdeniam na druhý deň ohradil a podal na Flašíka žalobu, zmenil tón a začal kamuflovať, napísal: „Apropo, nikde v zdieľanom príspevku som ho (Lipšica, pozn red.) neobvinil, ponúkol som to ako možnú verziu, ktorá mi bola poskytnutá.“  

Flašíkove tvrdenia odmietli postupne odstupujúci generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže Ivan, ministerka Kolíková a generálny prokurátor Žilinka, (ktorého Flašík nazýva dlhoročným kamarátom a vyzýva ho, aby konal), Lučanského advokát aj členovia Zboru väzenskej a justičnej stráže a väzenský personál.

Prvou skupinou, ktorá hrá hry, je teda Flašík, podporu nachádza v médiách Plus jeden deň a Hlavnom denníku.

Žitný

Druhou osobou je Milan Žitný. Telefonický rozhovor v denníku Pravda s ním vyšiel štvrtok 31. ráno o 7.30, pravdepodobne bol teda urobený ešte v stredu večer, resp. vo štvrtok skoro ráno.

Žitný vedie svoj útok najmä na ministerku Kolíkovú a súčasnú vládu, povedal: „Nech už je každému jasné, že klame ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, ako aj každý, kto tvrdil, že si Lučanský udrel oko pri cvičení. Pravda je taká, že došlo k slovnej potýčke s dozorcami, strkaniu a tí Lučanského zbili a dokopali tak veľmi, že ho museli previezť do nemocnice.“

Okrem toho došlo podľa neho vo väzení k zastrašovaniu, vydieraniu či vyhrážaniu. Najemotívnejšou časťou vystúpenia bolo, keď Žitný povedal, že Lučanský nielenže nespáchal samovraždu, ale bol zabitý, citát: „Som nahnevaný, lebo mi zabili kamaráta.“

Žitný nemá dôkaz, neuviedol svedectvo, denník Pravda (redaktor Dominik Hutko) ho nijako nekonfrontoval.

A kto ho mal zabiť? Bachari?

Na to Žitný odpoveď nedáva, zároveň vetu formuluje tak, že bude môcť tvrdiť, že ho „zabili“ tým spôsobom, že ho „dohnali k samovražde“.

Druhou skupinou, ktorá rozohráva hry, je Milan Žitný a priestor mu bez oponentúry vytvára Pravda.

Ešte aj papierová Pravda z pondelka 4. januára, kde je text o Lučanskom hlavným textom vydania, zdôrazňuje najmä „chýbajúce informácie, nejasnosti a prinajmenšom neštandardné reakcie“ ministrov spravodlivosti, vnútra a obrany.

A opäť aj tu platí, že Žitného tvrdenia odmietli odstupujúci generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže Ivan, ministerka Kolíková, generálny prokurátor Žilinka, Lučanského advokát aj členovia Zboru väzenskej a justičnej stráže a väzenský personál.

Rodina

Tretiu skupinu tvorí rodina bývalého policajného prezidenta Lučanského. Rodina má právo na smútok, verejnosť má povinnosť zmeniť kritérium, keďže reakcie môžu byť vedené smútkom a/alebo hnevom.

Aktívny je syn Adam a manželka Martina Lučanská. Na rozdiel od Žitného a Flašíka videla pri opoznaní mŕtvoly jeho telo (hlavu a krk). Najzávažnejšie tvrdenie z jej výpovede znie, že na krku nevidela znaky po obesení (presnejšie asi udusení).

Zároveň podporila domnienky, že sa mohol pobiť, napísala: „Milan sa pobil počas svojho života nespočetnekrát. Jeho zásada bola ‚nikdy nezačať, ale ubrániť sa‘. Bol športovec s urastenou postavou a znalosťami bojových umení. Nebol už však v takej kondícii ako pred rokmi a už nebol ani ten istý mladík.“

Špekulovala, že keby bol napadnutý, bránil by sa: „Takže ak sa na neho vrhli štyria s obuškami a kondičkou, nemal šancu,“ doplnila.

Tretí hypotetický dôvod na pobitie bol najzáhadnejší, rozvádzala ním myšlienku, prečo by sa k obvineniam nepriznal: „Po prvé, ublíženie verejnému činiteľovi by mu len uškodilo a po druhé, vedel, že tam vnútri je iný svet. Pravdepodobne by sa pobil opäť.“

Na nič z toho nemá pani Lučanská – ako vyplýva z jej vlastných slov a toho, čo (ne)videla – žiadny dôkaz, ani indíciu. Má len smútok a hnev. Rodina je jediná, u koho to možno pochopiť, napriek tomu aj rodinní príslušníci by mali vedieť, že existujú hranice, ktoré neradno prekračovať.

Fico

Najaktívnejším politikom, ktorý sa vymedzuje voči vláde v kauze samovraždy Lučanského, je Robert Fico. Robí to však výrazne inak ako Flašík či Žitný. Generála Lučanského nazýva obeťou, ale nespochybňuje jeho samovraždu. Nespochybňuje výroky generála Ivana, riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže, len kritizuje ministerku Kolíkovú, že neschválila Ivanovi stretnutie s opozičným poslancom.

Robert Fico síce nazýva viacero obvinených „politickými väzňami“, vyšetrovanie označuje za „fašistické zneužitie práva riadené z Úradu vlády“, ale oficiálnu verziu so samovraždou nespochybňuje. Túto vec obchádza a preskakuje, útok redukuje na politiku.

Fico sleduje dva politické ciele. Prvým je mobilizácia smerujúca k referendu, druhým je relatívne oslabenie politickej konkurencie – Pellegriniho strany. Z utorka na stredu krátko po polnoci (a niekoľko hodín po pokuse o samovraždu) vyzval Pellegriniho, aby sa zastával svojich nominantov a spojil sily so Smerom, kvôli referendu.

Pellegrini

Predseda Hlasu reaguje pomalšie ako Fico a samovraždu chápe ako nešťastný dôsledok.

Prvé video síce líder opozície zverejnil až po potvrdení smrti Milana Lučanského v stredu 30. decembra o 16.38. Pellegrini hovorí o „zneuctení“, „rozčarovaní“, „nekultúrnosti“ a „alibizme“ ministerky Kolíkovej a celý útok smeruje výlučne na ňu, na záver ju vyzval k demisii. Ani slovo o vláde a Matovičovi, len apel k predsedovi branno-bezpečnostného výboru Juraja Krúpu, aby zvolal výbor a pozval naň ministrov.

Ani Pellegrini nespochybnil samovraždu, nehovoril o bitke ani podobných špekuláciách.

Prvé stanovisko strany naopak samovraždu pripustilo slovami „tragický krok generála Lúčanského“, ktorý vnímajú „ako jeden z dôsledkov atmosféry na Slovensku, kde sa preteky v zatýkaní stali predmetom politického boja.“

Pellegriniho strane vadí, že: „Prezumpcia neviny sa úplne stratila, obvinené osoby sú automaticky označované na zločincov a väzba sa namiesto preventívneho stala trestným opatrením. V takejto atmosfére porušovania práva oveľa ťažšie nesú svoj údel obvinení, ktorí sú presvedčení o svojej nevine.“

Inými slovami, Pellegrini si myslí, že Lučanský nevydržal tlak a dôsledkom bola jeho samovražda.

Droba

Teraz prejdime k vládnym politikom. Desať minúť slávy si užil župan Droba. Jeho status s desiatimi otázkami je snaha zaujať, nič viac. Droba sa téme nevenuje, jeho otázky mohli na prvý pohľad vyzerať provokatívne, a to bol celý ich zmysel. Droba sa už v tomto momente o tému nezaujíma, nevenuje sa jej a tým hovorí všetko.

Podobným prípadom ako bratislavský župan bol minister obrany Naď. K téme sa vyjadril z boku, reagoval na dve postranné obvinenia (napr. údajné odvolanie riaditeľa vojenskej nemocnice), a najmä sformuloval výzvu, ktorej zmyslom bolo, aby pôsobil ako šerif:

„(..) ak ma aj priamo bude kontaktovať osoba, ktorá mi poskytne informáciu o tom, ako sa zdravotný záznam dostal na verejnosť, tejto osobe garantujem anonymitu, odmenu a beztrestnosť.“

Podstatnejšiu rolu zohrali iní.

Mikulec a Matovič

Najmenší priestor spomedzi najdôležitejších hráčov má minister vnútra. Je to jeho vlastnou vinou a dôsledkom pasivity (čo dokazuje úplne zbytočná debata o čiernej vlajke) aj tým, že bol do pozície štatistu opakovane vmanévrovaný premiérom Matovičom. Napríklad práve pre spory o Lučanského.

Jedným prípadom bolo odobratie ochranky a šoféra, keď bol Lučanský ešte vo funkcii policajného prezidenta, rozhodnutie spravil úrad podriadený ministrovi vnútra, ale minister sa vtedy zatajoval, akoby nešlo o jeho rozhodnutie. Druhým príkladom bolo, keď polícia cez veľkonočný týždeň spôsobila zápchy zastavovaním áut na hranici okresov, čo predtým avizoval premiér, keď to však spôsobilo problémy, Matovič zmenil slovník, Lučanský sa bránil, že plní rozhodnutie ministra – a Mikulcovi opäť zostal Čierny Peter. Pôsobenie ministra Mikulca teda nemožno oddeliť od premiéra Matoviča.

Matovičovi teraz nič nebránilo brániť rodinu Milana Lučanského pred „absolútnou bezcitnosťou voči rodine a prekročením všetkých hraníc politickej komunikácie.“ Matovič zašiel ešte ďalej, keď tvrdil, že „najväčší prospech z nešťastia Milana Lučanského má mafia, ktorá mala strach, že proti nej bude svedčiť.“

Lučanského povesť po jeho smrti bránil aj tým, že „bol výraznou zmenou k lepšiemu oproti policajnému prezidentovi Gašparovi“ a  „jeho obvinenie a následná väzba boli pre (Matoviča) prekvapením.“

Ktovie, možno to stálo aj za ponechanie toho šoféra.

Kolíková

Najaktívnejšia je v celej kauze ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Jej postup má základnú vnútornú logiku, spolieha sa na závery podriadených orgánov. V zásade však urobila jedinú chybu, že odvolala generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže Ivana. Keďže to následne ocenil na svojom facebooku premiér, je otázka, či to bol jej nápad, ale nesie za to zodpovednosť. Ak ZVJS neurobila chybu, nebol dôvod nikoho žiadať o demisiu.

Druhou chybou je prizývať do komisie členov zo zahraničia, čo je opäť zbytočné spochybnenie domácich orgánov, akoby ich dôveryhodnosť závisela od dohľadu či odobrenia.

Oponenti jej vyčítajú spôsob vystupovania a nedostatok empatie, čo je opäť postranná vec. Ak Lučanský zatajil alebo sa mu podarilo kamuflovať prvý pokus o udusenie, čoho dôsledkom mohlo byť aj vnútorné poranenie oka, ak na to neprišli počas vyšetrenia lekári, Kolíková nič nepodcenila.

Ak to máme zhrnúť, po samovražde existujú dve opozičné línie: konšpiračná hra a politická hra. Do tej prvej sa zapojili Fedor Flašík či Milan Žitný, do druhej opozičné strany Smer a Hlas. Medzi týmito skupinami je hlavný rozdiel v tom, že Fico ani Pellegrini neživia podozrenia z vraždy či bitky s bacharmi, ktoré by mohli viesť k smrti Milana Lučanského. Možno povedať, že konšpirácie zatiaľ nemajú politickú reprezentáciu.

V téme existuje niekoľko nejasností.

Samotný Lučanský mal snahu, aby jeho advokátom bola buď bývalá prokurátorka Eva Mišíková alebo Daniel Lipšic. Obidvaja to odmietli, ako dôvod uviedli praktické dôvody (iné prípady, vzdialenosť, zaneprázdnenosť), Lučanského si vážili, súčasne k nemu vedeli byť kritickí. Lučanský ale konal pomerne racionálne, ak oslovil práve týchto dvoch advokátov.

Tým, že oslovil priamo Lipšica, je Lučanský v konflikte s líniou, ktorú reprezentuje Flašík. Žitný je zase v spore s tvrdeniami Lučanského advokáta.

Veci, ktoré treba objasniť, sa týkajú najmä zranenia oka, či toto zranenie nebolo výsledkom potenciálneho prvého pokusu o samovraždu, čomu by napovedali niektoré súvislosti.

V každom prípade záverom celého prípadu je to, že Lučanský nebude obvinený, ani vyšetrovaný. Keďže malo ísť o obvinenie z korupcie, nehrozí ani prepadnutie majetku.

Z pohľadu vyšetrovania už Lučanský nie je téma. Otázkou je, či si spochybnenie samovraždy dokáže získať inú politickú reprezentáciu ako je Fico alebo Pellegrini, ktorí – zdá sa – nie sú ochotní riskovať a konšpirovať o téme, ako to robia Flašík či Žitný.

Na pol ceste k tomu je facebooková skupina, ktorá prirovnáva Milana Lučanského k Jánovi Kuciakovi s motívom All for jan/All for Milan. Má vyše 30-tisíc priaznivcov a je založená na úplne falošnom obraze. Lučanský a Kuciak nemajú spoločné nič. Absolútne nič.  

Podstatné je, kto stojí za touto skupinou a ako bude s vyvolanými emóciami pracovať.