V pravoslávnom svete sa zrejme začína vnútorná teologická konfrontácia

Na stránke časopisu Public Orthodoxy Centra pre pravoslávne kresťanské štúdiá na Fordhamskej univerzite (USA) a na internetovej stránke Akadémie teologických štúdií vo Volose (Grécko) je vystavená k prečítaniu dôležitá deklarácia koncipovaná z iniciatívy teológov koordinovaných profesormi Brandonom Gallaherom a Pantelisom Kalaitzidisom. K jej podpísaniu sú pozvaní hlavne kolegovia a kolegyne patriaci do pravoslávia, je však otvorená aj pre akademikov iných kresťanských konfesií. Doteraz ju podpísalo viac ako tisícsto teológov, ku ktorým sa pridali niektorí, hlavne pravoslávni cirkevní činitelia.

Deklarácia je reakciou na vojenský útok Ruska proti Ukrajine a zároveň na jeho aprobáciu zo strany Moskovského patriarchátu. Hlavne však ide o verejné odmietnutie idey takzvaného „ruského sveta“, ktorá je tradične rozšírená na strane ruskej pravoslávnej cirkvi a jej teológie.

Podľa iniciátorov dokumentu je práve táto idea nositeľom nepravdivej a nebezpečnej ideológie, ktorá nekriticky idealizuje ruské pravoslávie, jeho národnopolitické chápanie kresťanstva, kresťanskej doktríny a tradície. Zároveň je spojená s hyperkritickým pohľadom na svet, hlavne na západnú spoločnosť. Stotožňujúc sa s touto ideou, ruské cirkevné a teologické pravoslávie sa správa ako jediný autentický nositeľ pravej pravoslávnej tradície a svedok kresťanskej pravdy. Výrazom tohto postoja je aj ospravedlnenie vojnového ťaženia na Ukrajine.

Dokument má úvodnú časť a šesť krátkych článkov. Tieto sú formulované spôsobom, ktorý pripomína dekréty niektorých starobylých koncilov či cirkevných synod, používajúcich dogmaticko-apologickú schému: „Spoločne veríme – odsudzujeme“. Preto prvá časť každého článku začína slovami: „Tvrdíme, že…“, druhá časť zase slovami: „Odsudzujeme ako nepravoslávne a zavrhujeme…“.

Prvý článok potvrdzuje, že jedinou centrálnou autoritou pravoslávia, tak ako aj celého kresťanstva, je Božie kráľovstvo ohlasované Kristom. Preto deklarácia odsudzuje akékoľvek nahradenie Božieho kráľovstva politickými ideami ako „Svätá Rus“, „Svätá Byzantská ríša“ a iné. Druhý článok potvrdzuje, že jedinou a najvyššou autoritou je vždy iba autorita Ježiša Krista. Preto odsudzuje ako mylné všetky prejavy cézaropapismu, všetky spôsoby inklúzie cirkvi, jej predstaviteľov a veriacich do štátnych systémov, ako aj všetky pokusy o zbožštenie štátu.

Tretí článok tvrdí, že rozdeľovanie ľudí podľa náboženskej, etnickej alebo jazykovej príslušnosti je výrazom nedokonalosti a hriešnosti sveta, v ktorom žijeme. Zároveň sa v ňom píše: „Preto odsudzujeme ako nepravoslávne a odmietame akékoľvek učenie, ktoré pripisuje božské zriadenie alebo autoritu, zvláštnu posvätnosť alebo čistotu lokálnej, národnej alebo etnickej identite, alebo ktoré charakterizuje akúkoľvek konkrétnu kultúru ako mimoriadnu a Bohom zasvätenú, či už grécku, rumunskú, ruskú, ukrajinskú alebo akúkoľvek inú.“

Štvrtý článok potvrdzuje univerzálnu platnosť ideálu lásky k nepriateľom, a teda nutnosť zrieknutia sa vojny ako nástroja riešenia konfliktov. A pokračuje: „Preto odsudzujeme ako nepravoslávne a odmietame akékoľvek učenie, ktoré podporuje rozdelenie, nedôveru, nenávisť a násilie medzi ľuďmi, náboženstvami, konfesiami, národmi alebo štátmi. Ďalej odsudzujeme ako nepravoslávne a odmietame akékoľvek učenie, ktoré démonizuje alebo podporuje démonizáciu tých, ktorých štát alebo spoločnosť považuje za ,iných´ vrátane cudzincov, politických a náboženských disidentov a iných stigmatizovaných sociálnych menšín.“

Piaty článok potvrdzuje, že Kristus vyzýva „k osobnej a komunitnej láske k chudobným, hladným, bezdomovcom, utečencom, migrantom, chorým a trpiacim a k hľadaniu spravodlivosti pre prenasledovaných, trpiacich a núdznych“. A taktiež potvrdzuje, že nemať túto lásku, ísť proti blížnemu alebo sa pred ním uzavrieť do vlastnej liturgie a modlitieb znamená byť nepriateľom Krista a cirkvi. Zároveň dodáva: „Preto odsudzujeme ako nepravoslávne a odmietame akékoľvek presadzovanie duchovného ,kvietizmu´ medzi veriacimi a duchovenstvom cirkvi, od najvyššieho patriarchu až po posledného laika.“

Posledný šiesty článok tvrdí, že je potrebné hovoriť pravdu bez diplomatických alebo iných okolkov, jednoducho podľa návodu „čo je áno, nech je áno – čo nie, nech je nie“ (Mt 5,3). „Preto odsudzujeme ako nepravoslávne a odmietame akékoľvek učenie alebo konanie, ktoré odmieta hovoriť pravdu alebo aktívne potláča pravdu o zlách páchaných na Kristovom evanjeliu na Ukrajine. Úplne odsudzujeme akékoľvek reči o ,bratovražednej vojne´, ,opakovaní hriechu Kaina, ktorý zo závisti zabil svojho brata´, ak sa v nich výslovne neuznáva vražedný úmysel a vina jednej strany nad druhou.“

Úmysly autorov deklarácie sú jasné. Kto sa však zaoberá štúdiom pravoslávia, vývoja jeho náuky a teológie, ten vie, že tento dokument nie je iba hodenou rukavicou Moskovskému patriarchátu, jeho predstaviteľom a teológom. Je to hodená rukavica aj celému inštitucionálnemu pravoslávnemu svetu a jeho doktríne.

Pretože to, čo je „pravoslávne“ alebo „nepravoslávne“, naozaj nemôže závisieť od „ruských mierok“ národnopolitickej povahy. Avšak v pravoslávnom svete to závisí od doktrinálnych mierok starobylých koncilov a kánonov, ktoré sú a stále zostávajú veľmi „úzke“. A to až natoľko, že na oficiálnej úrovni Magistéria pravoslávnych cirkví, ich dokumentov a katechizmov nie je jasne a raz navždy vyslovené, že aj Rímskokatolícka cirkev je „pravou“ cirkvou a že aj jej sviatosti sú „pravými“ sviatosťami, nehovoriac o protestantských cirkvách a cirkevných spoločenstvách. Aj preto je jasné, že deklaráciu nepodpíšu teológovia patriaci do konzervatívneho, t. j. protiekumenického krídla pravoslávia. Odhliadnuc od ich zamietavého postoja k tejto vojne.

Deklarácia môže byť preto prelúdiom vnútropravoslávnej teologickej konfrontácie. Tá, ak k nej príde, bude pravdepodobne tvrdá a nekompromisná. Snáď sa udrží v hraniciach určených autormi dokumentu.