Odvážil sa rakúsky parlament naozaj odmietnuť Zelenského reč?

Je vojna, Ukrajina si zaslúži solidaritu a v tejto situácii je nesmierne ťažké triezvo hodnotiť prezidenta, ktorý sám v poslednom čase podľahol pokušeniu autoritarizmu a svojím vystúpením v izraelskom parlamente – kde zľahčoval podiel viny Ukrajincov v holokauste – pohoršoval mnohých príslušníkov židovského národa, ku ktorému sa od začiatku ruskej invázie aj sám hlási. Všeobecný dojem je, že napriek takým prešľapom mu leží celý svet pri nohách.

Moment, nie celý svet, namietajú niektorí – veď rakúsky parlament odmietol vystúpenie Zelenského v ďalšom livestreame.

Bolo to naozaj tak? Postavilo sa malé Rakúsko mohutnému globálnemu trendu? Alebo sa len stala komunikačná nehoda?

Návrh pozvať Zelenského prišiel od najmenšej strany v rakúskom parlamente, od opozičných NEOS, progresívno-liberálnych partnerov Progresívneho Slovenska. Návrh však v predsedníctve rakúskeho parlamentu – a tu musíme citovať nepreložiteľný nemecký originál – wurde nicht aufgegriffen. Keďže sa podľa všetkého o pozvaní nehlasovalo, neznamená to, že návrh sa zamietol. On len akože ležal na zemi a nebol zdvihnutý.

Čo bolo príčinou?

Okamžite sa začal blame game, kto je na vine. Jasný postoj zaujali iba opoziční Slobodní, väčšinou prorusky orientovaní pravicoví populisti. Tvrdili, že vystupovanie hlavy cudzieho štátu nie je v súlade s vojenskou neutralitou Rakúskej republiky. Podobne to vraj vyhodnotila najväčšia opozičná strana, sociálnodemokratická SPÖ. Keď rakúski novinári kričali: škandál, socialisti cúvali späť. Odborník strany pre vajatanie, podpredseda frakcie Jörg Leichtfried, sa veci snažil vysvetliť tak, že SPÖ v skutočnosti „príliš veľké obavy“ nemala. A ďalej zdôraznil, že keby predseda parlamentu ľudovec Wolfgang Sobotka Zelenského v mene parlamentu pozval, SPÖ „nebude proti“.

Lenže ani samotný Sobotka, jeden z nepočetných predstaviteľov dvoch štátostrán, ktorí v minulosti udržiavali čulé biznisové vzťahy s Moskvou, v tom nemal jasno. Rozprúdila sa ústavnoprávna debata, či vojenská neutralita umožňuje vystúpenie hlavu štátu, ktorá sa nachádza vo vojnovom stave. Niektorí právnici to videl skepicky. Narodilo sa rakúske riešenie – pozvať Zelenského na oficiálne zasadnutie parlamentu, ale deklarovať jeho reč ako neoficiálnu súčasť programu. Lenže nič sa nestalo. Novinári ďalej bubnovali, že nepozvať ukrajinskú superhviezdu bude medzinárodnou hanbou. Vo vedení parlamentu sa však nenašiel nikto, čo by pozvanie zaslal.

Nebolo to teda tak, že Rakúsko chce vedome bývalému zabávačovi v čiastočne obkľúčenom Kyjeve a celému svetu poslať signál. Jednoducho chýbala pevná vôľa.

Zľakol sa rakúsky kabinet?

Rakúska vláda sa zrejme aj zľakla. Kancelár a minister zahraničných vecí spočiatku odsúdili ruskú inváziu tvrdými slovami a podporili – kým nebola reč o plyne – sankcie proti agresorovi. Protiúder Moskvy na seba nenechal dlho čakať: Rakúsko, ktoré malo tradične dobré vzťahy s Ruskou federáciou, sa dostalo na zoznam nepriateľských krajín. A Moskva obvinila Viedeň, že iba „zdanlivo neutrálne Rakúsko“ používa „emotívnu protiruskú rétoriku“.

Vystrašení z predstavy, že rozbesnená vojenská veľmoc by mohla vnímať domovinu Mozartových guliek odrazu ako nepriateľa, prestali rakúski politici vyskakovať. Rakúska neutralita sa v praxi vysvetľovala flexibilne. Napríklad iba od októbra do decembra roku 2021 bolo povolených 1 675 vojenských preletov NATO cez rakúske územie. Aj tie zbrane, ktoré Aliancia Ukrajine dodáva z Talianska do poľského Rzeszówa, prelietajú Rakúsko. Iné je to už s aktívnym dodávaním zbraní: Na rozdiel od tiež neutrálneho Švédska je to pre Rakúšanov tabu. V prvý deň voľby poslali na Ukrajinu respirátory, potom prilby a stotisíc litrov paliva.

Nálady verejnosti sa nemenia

Možno to niekoho, kto nepozná rakúske reálie, prekvapuje, ale odteraz už pomerne opatrný postup rakúskej vlády má jasnú väčšinovú podporu občanov. Zatiaľ čo sa nálada v neutrálnych štátoch, akými sú Fínsko či Švédsko, zásadne zmenila (prvé prieskumy ukazujú v Škandinávii väčšinou na vstup do NATO), v Rakúsku sa nič také nedeje.

Práve naopak, málokedy sú Rakúšana naprieč všetkými stranami takí jednotní ako v otázke, či je neutralita „ešte v súlade s dobou“. V marcovom prieskume odpovedalo 56 percent „určite áno“, 22 percent „skôr áno“. Rozdiely medzi sympatizantmi jednotlivých strán sú minimálne, najmenšiu podporu má neutralita paradoxne u voličov v minulosti najviac pacifistickej strany. No aj 52 percent Zelených je za zachovanie neutrality. A pre niekoho možno až neuveriteľný detail: schválenie neutrality sa v porovnaní s rokom 2018 dokonca zvýšilo.

Tá nálada sa odzrkadľuje aj vo verejnej debate. Tá sa totiž o otázkach bezpečnostnej politiky vedie a je pomerne slobodná. Pri téme očkovania to bolo inak: túto zimu bolo nemysliteľné, že by novinári z mienkotvorných novín, ale aj z provládneho tabloidu Krone kritizovali vládny hon na neočkovaných. Nie, držali krok alebo mlčali. O vojne, o Ukrajine a o ukrajinskom prezidentovi sa teraz publikujú rôzne, pokojne aj „protinatovské“ a protiamerické názory.

Snahu nedráždiť ruského medveďa si netreba mýliť s proruským sentimentom. Rakúšania nie sú Slovania, málokto za Moravou jazykovo rozumie Rusom a Ukrajincom, romantické predstavy o slovanskej vzájomnosti tu nehrajú rolu. Bude to skôr tak, že kľúčovým prvkom rakúskej identity sa stalo heslo: „Držme sa radšej bokom.“