Po čom progresívci túžia
Začiatkom roka 83-ročný Stephen Breyer, sudca Najvyššieho súdu USA, ohlásil, že odchádza do dôchodku. Načasovanie nebolo náhodné. Breyer chcel svojím rozhodnutím docieliť, že na jeho miesto príde liberálny nástupca.
Nechcel totiž riskovať, že by jeho nástupcu nominoval prípadný konzervatívny prezident, ktorý by prišiel po nepopulárnom Bidenovi, alebo by ho musel schvaľovať republikánmi ovládaný Senát, ktorý pravdepodobne vzíde z najbližších volieb v novembri tohto roku.
Keď Breyer oznámil svoje rozhodnutie, bolo jasné, že Biden nominuje na jeho miesto čiernu ženu. Bol to totiž jeho predvolebný sľub, presnejšie politický obchod. Práve vďaka nemu získal v demokratických primárkach kľúčový hlas kongresmana Clyburna z Južnej Karolíny a zabezpečil si tak nomináciu Demokratickej strany.
Biden svoj sľub splnil a na post sudkyne Najvyššieho súdu navrhol Afroameričanku Ketanji Brown Jacksonovú. Demokrati sa to teraz snažia predstaviť verejnosti ako historický moment, vďaka ktorému sa USA vymaňujú zo systematického rasizmu. Nič nepodceňujú, robia to priam s hereckým nasadením. Dvaja liberálni senátori sa dokonca počas vypočúvania dokázali rozplakať, rozplakali nielen sami seba, ale aj kandidátku, keď sa nad touto historickou chvíľou rozplývali. To, čo by inak čelilo výsmechu, sa tvári ako osvietenie.
A vysmiať sa tomu v Amerike nie je práve najľahšie. Pustite si video nižšie so senátorom Bookerom z New Jersey, ktorý v kandidátke vidí svoju mamu alebo sesternice, volá ju sestrou a všetko stavia na jej rasovej a ženskej identite. Viete si predstaviť podobný prístup pri konzervatívnej kandidátke Amy Coney Barrettovej? Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Ako to už v prípade Joea Bidena býva, história ukazuje, že jeho úmysly sú viac oportunistické ako autentické. Platí to aj teraz, viď najjednoduchší spôsob – dôkaz sporom.
Bol to totiž on, kto v roku 2005 zablokoval prezidentovi Bushovi nomináciu Janice Rogers Brownovej, ktorá mohla byť prvou sudkyňou Najvyššieho súdu čiernej pleti. Jedinou prekážkou, pre ktorú Biden a ďalší demokratickí senátori hrozili zablokovaním nominácie tejto ženy z chudobných pomerov, ktorá vyštudovala právo a stala sa sudkyňou aj napriek tomu, že bola slobodnou matkou, bolo, že zastávala konzervatívne názory. Na Najvyšší súd sa tak namiesto nej dostal Samuel Alito. Biely muž namiesto čiernej ženy.
Samozrejme, nejde len o farbu pleti. Jacksonová musí mať okrem príslušnosti k čiernej rase a ženskému pohlaviu aj tie správne progresívne názory. Aj to totiž Biden zobchodoval v prezidentskej kampani.
Prečo progresívci nevedia, kedy začína život a kto je žena
To, že Jacksonová spĺňa požiadavky progresívnej ľavice, dosvedčuje mnoho faktorov. Prvým je, že jej nomináciu podporili mnohé potratové organizácie v USA vrátane nedostižného vzoru kultúry smrti Planned Parenthood.
Druhým je jej minulosť. Jacksonová počas svojej advokátskej praxe zastupovala potratové organizácie ako NARAL či Abortion Access. V roku 2001 bola autorkou obhajoby potratových kliník v štáte Massachusetts, ktoré požadovali vytvorenie nárazníkovej zóny pred svojimi zariadeniami, aby mohli vytlačiť pro-life aktivistov, ktorí ich modlitbami a ponúkanou pomocou oberali o „zákazníčky“.
Jacksonová má v téme jasno. Počas obhajoby potratových kliník sa o pro-life ľuďoch vyjadrila ako o „nepriateľskom hlučnom dave“. Keď sa jej senátorka Blackburnová v rámci vypočúvania pýtala, či takto vníma pro-life ľudí, Jacksonová sa vyhovorila, že to bolo napísané pred mnohými rokmi, pričom text vytvárali spoločne ako právnici vo firme.
V posledný deň vypočúvania preto republikáni ukázali, koho takto Jacksonová označila a dali priestor Eleanor McCullenovej, jednej z osôb, ktorú chcela Jacksonová spred kliník vytlačiť. Táto 85-ročná žena vo svojom príhovore v Senáte spomína množstvo žien, ktorým pomohla zachrániť ich dieťa a postarať sa oň. „Niekto by sa mohol opýtať, prečo tak vášnivo podporujem matky... volá sa to láska. A s láskou sa nemôžete hádať,“ zakončila svoj prejav McCullenová.
Sú to slová akoby zo starej doby. Pre mnohých málo pokrokové, ale presvedčivé.
Jacksonovej progresívne postoje potvrdilo aj samotné vypočúvanie. Pri otázke potratov viackrát povedala, že nevie, kedy začína život. Povedala to napríklad senátorovi Kennedymu a dodala, že ona nie je biologička. Zvláštne sa pritom zasmiala. Keď sa jej senátor opýtal, kedy podľa nej chránia život zákony, Jacksonová najprv chcela formulovať nejaké stanovisko, napokon však opäť povedala, že nevie.
Zastavme sa na moment a položme si otázku, prečo to robí. Všetkému rozumie, jej postoje sú jasné, prečo potom ten prístup?
Nuž progresívny sudca v USA na to nemôže dať uspokojivú odpoveď. Prax v niektorých štátoch (napríklad v štáte New York) totiž povoľuje potraty až do deviateho mesiaca. Ak by Jacksonová povedala, že život začína pred deviatym mesiacom, išla by proti tamojším progresívcom. Ak by odpovedala, že až po narodení, vyslovila by sa zas proti drvivej väčšine Američanov, ktorí považujú potraty vo vysokom štádiu tehotenstva za veľmi nepopulárne, a mohla by tak prísť o podporu umiernenejších senátorov z radov demokratov. Načo riskovať? Veď pre progresívneho sudcu neexistuje záväzná odpoveď. Môže ich byť niekoľko, podľa okolností.
Opatrnejšia bola, keď sa jej skúsený harcovník a senátor Lindsey Graham spýtal, či dvadsaťtýždňový plod môže cítiť bolesť. Keď Jacksonová opäť odpovedala, že nevie, senátor ju ochotne poučil a povedal jej, že ak takýto plod operujú v maternici, robia mu anestéziu, pretože môže cítiť bolesť. A dodal, že jej odporúča, aby si to zapamätala a zachovala si otvorenú myseľ, keďže táto informácia sa jej ešte niekedy môže zísť.
Jacksonová sa podobne zachovala aj pri otázke, kto je to žena. Aj tu s úsmevom odpovedala, že na túto otázku nevie odpovedať, pretože nie je biologička. Senátor Ted Cruz pritom poukázal, že ak nedokáže rozlíšiť muža od ženy, tak ju to môže v niektorých prípadoch diskvalifikovať na prácu sudcu.
Aj tu pritom platí rovnaká logika ako v prípade otázky o počiatku života – Jacksonová sa vyhla odpovedi, lebo je nemožné naformulovať odpoveď, ktorá by ju neohrozila. Amerika je totiž silne polarizovaná témou transsexuality, ide o vnucovanie ideológie do školských osnov alebo športovanie biologických mužov s biologickými ženami, keď sa prehlásili za ženy.
Racionálna aj vedecká úvaha musí ustúpiť ideológii. Veď ak by povedala, že ženu určujeme podľa biologických znakov, išla by proti kruhom, ktoré ju nominovali. Ak by povedala, že tu záleží len na tom, ako sa osoba cíti (gender), tak by prišla o hlasy umiernených demokratov. Preto je najľahšie povedať, že na otázku nepozná odpoveď. Ako nedávno ukázal americký politický komentátor Matt Walsh, otázka, kto je to žena, je pre progresívcov poriadne tvrdý oriešok. Veda-neveda, pokrokové storočie skrýva rôzne zákruty.
Jacksonová ale obstála, potvrdila, že je vernou kópiou prezidenta, ktorý ju do tejto funkcie nominoval. Pri inej príležitosti totiž povedala, že samozrejme, že má osobné stanovisko k týmto otázkam, ktoré vyplýva z jej viery. Keďže, všakáno, o tom, kto je žena alebo kedy vzniká život, rozhoduje kniha Genezis. A ona sa pri rozhodovaní v talári neriadi náboženstvom, musí ho dať bokom. Presne tak svoj postoj k potratom dlhodobo odôvodňuje aj katolík Joe Biden.
Všetkým tým si však Jacksonová vystavila zrkadlo. Po prvé, strápnila tým svoju vlastnú nomináciu, keďže má byť prvou ženou čiernej pleti na Najvyššom súde a pritom sama nevie, aká je definícia ženy.
Po druhé, svojimi odpoveďami ukázala, že viac ako právnou mysliteľkou je najmä oddanou stúpenkyňou progresívnej ideológie, pre krorú je ochotná poprieť aj základné pravdy nielen o človeku a ľudskej osobe, ale aj sama o sebe a o svojej viere.
Nesúhlasíme s vami, ale budeme k vám féroví
Nie všetko svedčí len o úpadku amerického verejného života. Senátorom z Republikánskej strany slúži ku cti, že hneď na začiatku vypočúvania deklarovali, že sa k sudkyni Jacksonovej nebudú správať rovnako ako ich demokratickí kolegovia voči sudcovi Kavanaughovi a sudkyni Barrettovej, teda dvom sudcom nominovaným prezidentom Trumpom.
Názorne to ukázal senátor Lindsey Graham, ktorý sa začal Jacksonovej pýtať na jej vieru. Zaujímalo ho, k akej denominácii patrí, ako často chodí do kostola a napokon sa opýtal, či by ako protestantka dokázala spravodlivo súdiť katolíka. O niečo neskôr sa jej pýtal, ako by sa cítila, keby ju niekto pred komisiou a celým národom obvinil z činu, ktorý nikdy nespáchala.
Keď predseda komisie začal na Grahama naliehať, aby s takýmito otázkami prestal, jeho aj Jacksonovú ubezpečil, že tým len chcel poukázať na správanie demokratov z predchádzajúcich vypočúvaní a ubezpečil Jacksonovú, že od republikánov sa podobného prístupu nemusí obávať. „Dúfam, že keď sa to skončí, ľudia budú môcť povedať, že sme s vami slušne zaobchádzali, aj keď sme s vami nesúhlasili,“ povedal Graham.
Senátor tým narážal na vypočúvanie sudkyne Barrettovej, ktorú demokrati obvinili, že kvôli svojej katolíckej viere nie je schopná nezávislého rozhodovania, čo je mimochodom v rozpore s americkým právom, ktoré zakazuje diskrimináciu na základe náboženského presvedčenia. Barrettová bola dokonca obvinená z rasizmu, a to aj napriek tomu, že má adoptované dve deti čiernej pleti. V skutočnosti ich vraj má len ako akúsi trofej.
Kavanaugh bol zase obvinený, že počas večierka na strednej škole znásilnil svoju spolužiačku. Kavanaugh bol prekvapený, ale reagoval presvedčivo. Vytiahol denník, ktorý si v tom čase písal a rekonštruoval svoj vtedajší život. Jasne sa ukázalo, že čelil výmyslom, ale ani to nezabránilo demokratom nazývať ho „najhoršou nočnou morou“. Ani keď sa potvrdilo, že niektoré ženy, ktoré ho napadli, si vymýšľali, jeho oponenti a kritici sa mu neospravedlnili. Veľkým sklamaním bol vtedy prístup konzervatívneho komentátora New York Times Rossa Douthata, ktorý na túto vlnu tiež naskočil. A hoci dovtedy na konci roka písal o omyloch, ktorých sa dopustil, v tom roku tento text radšej nenapísal vôbec.
Neutrálna právna filozofia neexistuje
Aj keď už predchádzajúce tvrdenia ukazujú, že sudkyňa Jacksonová je viac političkou ako sudkyňou, to, čo ju skutočne diskvalifikuje a ukazuje, že je slabou kandidátkou, boli jej odpovede na otázky týkajúce sa právnej filozofie.
Jacksonová chcela byť šalamúnska a povedala, že v týchto otázkach je neutrálna a každý prípad posudzuje individuálne.
Problémom jej odpovede je, že niečo ako neutrálna filozofia neexistuje. V prípade filozofických otázok totiž človek nemôže konať neutrálne. Životné situácie ho neustále nútia zaujať postoj, a teda rozhodovať sa podľa nejakého hodnotového či filozofického rámca. To platí aj pre právnu filozofiu, takže aj pre rozhodovanie sudcu. Aj on musí pri vynášaní rozsudkov vychádzať z nejakého filozofického rámca.
Jacksonovej problém, samozrejme, nie je v tom, že by nepoznala jednotlivé filozofické smery. Jej problém je, že ich odmietla hodnotiť, prípadne si medzi nimi vybrať. Podobá sa tak stredoškolskému učiteľovi dejín filozofie, ktorý vám povie, kedy sa narodil Aristoteles a čo povedal, ale nevie vám ponúknuť hodnotenie jeho diela.
A to je v prípade nominácie na sudcu Najvyššieho súdu USA predsa len problém.
Ketanji Brown Jacksonová totiž nie je zlá sudkyňa. Naopak, jej životopis je ukážkový. Právo vyštudovala na Harvarde, stážovala na Najvyššom súde (mimochodom u sudcu Breyera, ktorého má nahradiť), pôsobila na federálnom súde vo Washingtone, ktorý je považovaný za najprestížnejší federálny súd a predskokanský mostík na Najvyšší súd.
No na to, aby sa niekto mohol stať sudcom na Najvyššom súde USA, však väčšinou len bezchybný životopis nestačí. Každý, kto niekedy sledoval vypočúvanie kandidátov, kto čítal rozsudky tamojších sudcov a kto trochu pozná históriu tohto súdu, vie, že bezchybný životopis je len začiatkom.
Sudca Najvyššieho súdu musí mať niečo navyše. Musí byť osobnosť.
V tomto prípade je vedľajšie, či konzervatívna alebo liberálna, rozhodujúce je, že formatívna. Očakáva sa, že bude rozumieť aktuálnym právnym otázkam a právnej filozofii, bude vedieť formulovať argument a skĺbiť ho s precedensmi a tradíciou tak, aby si to získalo rešpekt. Na americkom Najvyššom súde nesedia len vynikajúci sudcovia, sedia tam právni myslitelia, ktorí svojimi rozsudkami a odôvodeniami ovplyvňujú súdnictvo Ameriky a západného sveta.
Scalia, Roberts, Breyer, Gorsuch, to všetko sú pojmy a aj hlavní predstavitelia jednotlivých smerov právnej filozofie. Scalia bol žijúcou legendou smeru, ktorý sa nazýva originalizmus, a Gorsuch je jeho nástupcom. Roberts je doktrinalista, Breyer prudentalista.
A Jacksonová? Kam sa zaradí ona? Čím si vydobyje rešpekt?
Jej chybou nie je to, že zastáva liberálne stanoviská. Pokojne nech povie, že život človeka sa začína až pri narodení, pokojne nech tvrdí, že ženu definujeme na základe toho, že sa cíti ako žena. Pokojne môže povedať, že nevidí problém v tom, ak by sa mal zvýšiť počet sudcov na Najvyššom súde trebárs aj na sto. Ale musí si to vedieť obhájiť. V tom jej úsmev a slovíčko neviem nepomôžu.
Legendy amerického súdu Scalia s Ginsburgovou sa nikdy nezhodli na tom, či by potraty mali byť legálne. Ale obaja sa za svoje stanovisko vedeli postaviť a cez istý prístup k právu a právnej filozofii ho obhajovať. Preto boli rešpektovaní, preto boli považovaní za najlepších. A dokonca vedeli byť priateľmi.
Jacksonová však nedokáže na žiadnu z týchto otázok formulovať žiadnu originálnu odpoveď. Najlepšie to vystihuje jej vypočúvanie zo strany senátora Kennedyho. Ten sa jej pýtal na zvýšenie počtu sudcov na Najvyššom súde, transgender problematiku či začiatok života. Jacksonová pri každej téme len uhýbala.
Ukázala tak na najväčší problém progresívcov. Je ním samotná ideológia a politika identity. Káder musí spĺňať ideologické kritériá, mať správny pôvod a dokázať položiť na oltár ideológie aj vlastné svedomie a slobodné myslenie.
Je to smutné, ale ak bude zvolená – o čom sa dnes nepochybuje –, bude to ešte smutnejšie.
O dnešnej Amerike svedčí ešte niečo. Ako medzi riadkami upozorňujú niektorí komentátori, kvôli farbe Jacksonovej pleti a jej pohlaviu nikto nechce priznať, že je vlastne slabou kandidátkou.