Debata o S-300 ukazuje, že pri vlastizradcoch sme sa nič nenaučili

V piatok sme sa dozvedeli, že Slovensko Ukrajine darovalo systém protivzdušnej obrany s názvom S-300. Túto informáciu zverejnil premiér počas svojej cesty do Kyjeva. A následne sa začala hystéria zo všetkých strán.

Hlavným argumentom tých, ktorí odmietajú odovzdanie systému S-300 Ukrajine, je, že jeho darovanie nás môže zatiahnuť do vojny.

Toto tvrdenie je minimálne prehnané, keďže dodávky zbraní od iných štátov pre bojujúce strany sú bežnou vecou v každej vojne a neznamenajú automatické vypovedanie vojny. Príklady nájdeme azda v každej vojne v modernej histórii a výnimkou, samozrejme, nie je ani táto. Všetci veľmi dobre vedia, že Ukrajinu podporuje vojensky Poľsko, Británia, Francúzsko, USA, Austrália či Česko, a všetkým je jasné, že Rusko im preto nevyhlási vojnu.

S-300 je navyše obrannou, nie útočnou zbraňou. Platí to aj napriek tomu, že iné štáty boli pri dodávke tohto typu obrannej zbrane opatrnejšie (zvlášť to platí pre Turecko).

Hystéria nechýba ani na druhej strane. Ukázal ju napríklad poslanec Ján Benčík, keď podal trestné oznámenie na Roberta Fica za to, že zverejnil šesťsekundové video zobrazujúce vlak, ktorý viezol slovenský protiraketový systém na Ukrajinu. Pritom podobné zábery zverejnila už dva dni pred ním televízia Markíza, ktorá s nimi dokonca konfrontovala ministra Naďa. Ten vtedy poprel, že by išlo o systém S-300 aj to, že ide o zásielku na Ukrajinu.

Podobne trápne vyznievajú aj príspevky Ozbrojených síl SR na Facebooku, ktoré sa v zápale hystérie „pochválili“, že náš jediný protiraketový systém, ktorý sme dosiaľ vlastnili, bol vlastne vrak, ktorý sme od roku 1991 poriadne neservisovali, opravovali ho len na kolene, mal len veľmi slabý dosah a dokonca nebol ani kompatibilný s výzbrojou používanou v NATO. Skutočne výborná vizitka našej armády.

To všetko, samozrejme, sprevádzajú nadávky, vzájomné osočovanie sa a obvinenia z toho, že ten druhý je agentom iného štátu. Premiér tak označil politikov Smeru a Hlasu. Fico zasa Hegera a prezidentku.

Podobne to vyzerá aj v diskusiách na spravodajských portáloch a na sociálnych sieťach. Priatelia a známi sa urážajú, vidia v sebe zapredancov iných mocností, posielajú sa žiť do Ruska či USA a hneď v ďalšej vete apelujú na kritické myslenie.

Pritom otázka (ne)odovzdania systému S-300 Ukrajine je legitímna politická otázka. Nejde len o to, či dokážeme a chceme pomáhať svojmu východnému susedovi, ale tiež o to, či vieme pomáhať tak, aby to malo nejaký efekt.

Inými slovami, či máme na to, aby sme niekomu poskytli náš jediný protiraketový systém za desiatky miliónov eur. Či ho Ukrajine vôbec treba, ak je v zlom technickom stave a ak má podobných systémov desiatky. A tiež o tom, či je rozumné odovzdať ochranu nášho vzdušného systému len spojencom z NATO. A vôbec, či by sme radšej nemali pomáhať iným spôsobom.

To všetko sú dôležité otázky, o ktorých je potrebné viesť vecnú debatu, kde si je potrebné vysvetliť, prečo na ne máme rozličné pohľady. A nie sa iracionálne napádať, kto je agent ktorej veľmoci, citovo sa vydierať s ochranou našich alebo ukrajinských detí pred cudzími raketami.

Nie je to totiž až tak dávno, čo sme si nadávali do vlastizradcov a šikanovali sa pre americké základne, čo vyvrcholilo útokmi na niektorých ústavných činiteľov. Vtedy sa zdalo, že každému súdnemu človeku je jasné, že takéto obvinenia sú cez čiaru a už by sa nemali používať. Dokonca to konštatoval aj súd. Neprešli ani dva mesiace a máme to tu zas.

Nie je to len výzva pre politikov. Je to apel pre všetkých, ktorí neváhajú v diskusiách nadávať každému, kto má čo i len o milimeter iný názor. Je načase si uvedomiť, že takýmto správaním nielen rezignujeme na hľadanie najlepších možných riešení a oslabujeme náš štát, ale tiež degradujeme verejný priestor a aj samých seba ako osobnosti.

Napokon sú to len štyri roky, čo sme všetci rozprávali o slušnom Slovensku.