V regióne pôsobil Lucas od roku 1986. Nie vždy sa úplne trafil a niekedy dokázal byť veľmi mimo. Ako keď na jar 2009 vo finančnej kríze publikoval v Economiste komentár Argentína na Dunaji. Popisoval v ňom krízu stredoeurópskych mien. A medzi krajiny, ktoré mali veľké problémy s tým, že si tam ľudia brali hypotéky v eurách a švajčiarskych frankoch, pretože neverili vlastným menám, zaradil aj Česko.

Žiadne také hypotéky tu ale nikdy neboli. Pomýlil si Čechov s Maďarmi a pobaltskými krajinami. V Novej studenej vojne sa však Lucas trafil až mrazivo presne. Súčasná pasca ruskej plynovej závislosti, v ktorej značná časť Európy uviazla, je tam popísaná veľmi dobre.

Udalosti posledných týždňov ukázali, ako európske elity v posledných rokoch nevedeli čítať Rusko a Vladimira Putina. Preceňovali ruskú hybridnú vojnu, propagandu či špionáž. Teraz sa na Ukrajine ukazuje, ako Rusi nezvládajú ani šifrovanú komunikáciu a hekeri sa im nabúrali až do Kremľa. Naopak, podceňovali, akým rizikom je závislosť na ruskom plyne a rope. Tá sa od tohto času neznížila, ale, naopak, zvýšila. Odvtedy si Nemci zaobstarali nový podmorský plynovod Nord Stream I. Nord Stream II bol tesne pred dokončením, než Rusi vtrhli na Ukrajinu. V tej chvíli ho nemecká vláda „odložila k ľadu“.

S Putinovou agresivitou rástla európska závislosť

Od roku 2009 sa európska závislosť na Rusku zvýšila. Práve plynovod vedúci priamo do Nemecka a obchádzajúci Ukrajinu a krajiny strednej Európy zároveň znížil závislosť Ruska na stredoeurópskom tranzite. Výsledkom je, že Rusko má lepšiu pozíciu, než malo vtedy. Európa, naopak, horšiu.

Závislosť je ale obojstranná a Rusko je v konečnom súčte tým závislejším a zraniteľnejším. Fosílne palivá, predovšetkým ropa a plyn, sa na celkovom ruskom vývoze podieľajú 70 percentami. Práve do krajín Európskej únie mieri 80 percent exportu týchto surovín.

Západné firmy sa tiež v Rusku dominantne podieľali na ťažbe. Rusi nemajú možnosť predať inde plyn, ktorý by neposlali do Európy. Nemajú ho ako k iným zákazníkom dostať. Hlavné plynovody s veľkou kapacitou vedú len na starý kontinent. Aj keby sa Rusi dohodli na obchode s plynom s Číňanmi, nemajú im ho ako dopraviť. Nie je potrubie a nie sú ani terminály na skvapalnený plyn. Vybudovanie infraštruktúry by aj pri čínskom frenetickom tempe trvalo dlhé mesiace.

Začínajú sa mesiace hry nervov, kto koho potrebuje viac. Či Rusko európskych zákazníkov, alebo Európa ruského dodávateľa. Vo chvíli, keď sa v Európskej únii debatuje o úplnom energetickom embargu Ruska, je kľúčová otázka, či a kedy by to krajiny Európskej únie bez ruského plynu zvládli. Odkiaľ, kedy a ako by ho dokázali získať? Tým, ako vojna na Ukrajine nadobúda na brutalite a tlak na kompletnú izoláciu Ruska silnie, sa väčšina európskych politikov vydáva po svete na nákupy plynu. Odpútanie sa od Ruska ale nie je rýchle, ľahké a už vôbec nie lacné.

Medzinárodná energetická agentúra (IEA) priniesla v minulých týždňoch niekoľko detailných štúdií, ako je na tom Európa a jej jednotlivé krajiny s plynovou závislosťou. Sú to aktuálne, relevantné a dobre porovnateľné dáta, ktoré môžu vniesť aspoň trochu prehľad do všetkých možných ad hoc kusých informácií o kontraktoch s Ruskom a závislosti jednotlivých krajín, ktoré sa aktuálne objavujú vo verejnom priestore.

Prvý fakt je, že ani po varovaniach v Gruzínsku v roku 2008 a obsadení Krymu a Donbasu v roku 2014 si Európa nepripúšťala, že je Rusko nebezpečná krajina, na ktorej nie je dobré byť pri takých strategických surovinách, ako je plyn, závislý.

„Za posledné desaťročie sa závislosť Európskej únie vrátane Veľkej Británie zvýšila. Spotreba plynu v Únii zostala rovnaká. O tretinu sa ale znížila ťažba a prepad sa pokrýval práve dovozom. Závislosť na ruskom plyne sa zvýšila z 25 percent celkovej spotreby v krajinách Európskej únie vrátane Veľkej Británie v roku 2009 na 32 percent v roku 2021,“ píše sa v štúdii IEA.

„V rovnakom období sa výrazne znížil význam Ukrajiny ako tranzitnej krajiny pre ruský plyn do Európskej únie, pretože sa postavila alternatíva, Nord Stream. Tranzit cez Ukrajinu tvoril v roku 2021 iba 25 percent z celkového množstva plynu, ktoré z Ruska mierilo do krajín EÚ a Veľkej Británie. V roku 2009 to bolo 60 percent.“

Už z týchto čísel je zrejmé, že v roku 2009 by si Rusko nemohlo inváziu na Ukrajinu dovoliť. Stratilo by cestu pre svoj plyn do Európy. Nemci Moskve plynovodom Nord Stream I otvorili na inváziu cestu.

Problém strednej Európy

Lenže Nemci v tom rozhodne neboli sami. Práve Česká republika patrí dnes ku krajinám, ktoré sú od ruského plynu najviac závislé v celej Európskej únii. Tá závislosť sa od roku 2009 výrazne zvýšila. Podľa údajov IEA v roku 2020 čerpalo Česko z Ruska 86 percent spotreby plynu. V roku 2009 to bolo 69 percent. To je rast závislosti bezmála o 20 percent. Je to paradoxné.

Práve v roku 2013 sa totiž dokončil plynovod Gazela, ktorý mieri zo severu Európy na juh a vstupuje aj na české územie. Bola to nová alternatíva k plynovodu z Ruska. Toto prepojenie bolo pripravené na to, aby ním mohol prúdiť plyn z Nórska a znížil závislosť Česka na Rusku. Namiesto toho ním prúdil z Nemecka ruský plyn z Nord Streamu I. A závislosť iba zvyšoval. Gazela je ale do budúcnosti práve tou cestou, ktorou si cez severnú Európu dokáže Česko priviesť plyn. Ak ho niekde zoženie.

Na porovnanie: toľko diskutované Nemecko, ktoré je veľmi zdržanlivé v prípade sankcií voči Rusku, záviselo v roku 2020 od jeho plynu takmer 46 percentami svojej spotreby. V roku 2009 nakupovalo z Ruska 34 percent svojej spotreby.

Francúzsko nakupuje z Ruska iba pätinu svojho plynu. Talianska závislosť sa vyvíjala podobne ako nemecká. Z 34 percent v roku 2009 na 45 percent v roku 2020. Taliansko začalo okamžite po ruskej invázii na Ukrajinu pracovať na diverzifikácii dodávok tejto komodity. Už sa operatívne dohodlo s Alžírskom, Kongom, Líbyou, Mozambikom, Angolou, Katarom aj Azerbajdžanom na dodávkach skvapalneného plynu LNG. A potom, čo sa zaistilo plynom, úplne zásadne otočilo svoju pozíciu k ruským sankciám, ku ktorým bolo spočiatku veľmi zdržanlivé.

Pred niekoľkými dňami ako jedna z mála krajín podporovalo poľský návrh na obchodnú blokádu Ruska. „V tejto chvíli je ťažké tolerovať energetickú závislosť na Rusku,“ vysvetľoval rýchlu diverzifikáciu a podporu blokády taliansky minister pre ekologickú transformáciu Roberto Cingolani.

Poľsko závislosť znižovalo

Poľsko bolo jednou z mála európskych krajín, ktoré si ruské riziko uvedomovali. Závislosť znižovalo z 55 percent v roku 2009 na 45 percent v roku 2020. Dlhodobo cieľavedome hľadalo iných dodávateľov a stavalo terminál vo Świnoujścí. Na nákupe plynu sa za výhodnejších cien, než ponúka Rusko, dohodlo na nasledujúcich dvadsaťpäť rokov so Spojenými štátmi. Poliaci sa už na budúci rok chcú úplne zaobísť bez ruského plynu.

Minulý týždeň ohlásila úplné odstrihnutie od ruského plynu Litva. „Keď to môžeme urobiť my, môže aj zvyšok Európy,“ vyhlásil litovský prezident Gitanas Nauseda. Ešte v roku 2020 bola Litva na ruskom plyne závislá z polovice. Rovnako ako Poliaci chce dovážať skvapalnený plyn LNG.

Len na predstavu, ako sú závislé ostatné krajiny Európskej únie. Estónsko zo 46 percent a Fínsko zo 68 percent. V oboch prípadoch však došlo od roku 2009 k poklesu závislosti. Grécko z 39 percent, Holandsko z 37 percent, Rumunsko z 9 percent, Slovensko z 88 percent, Slovinsko z 11 percent, Švajčiarsko zo 47 percent, Veľká Británia z 3 percent, Bulharsko z 80 percent. Belgicko z 10 percent, Portugalsko tiež z 10 percent. Španielsko z 11 percent.

Tým závislým regiónom na Rusku je teda zjavne stredná Európa vrátane Nemecka a Rakúska. Česko i Slovensko patria k z tým najzávislejším. Oproti iným krajinám máme výrazný handicap v tom, že nie sme prímorské štáty, a tak nie sme schopní postaviť si terminály, kde budú pristávať tankery so skvapalneným plynom odkiaľkoľvek zo sveta. Zo Spojených štátov, z Kataru.

Práve cez LNG a tankery sa pritom plynom zásobuje celá vyspelá juhovýchodná Ázia od Singapuru cez Južnú Kóreu po Japonsko. Pre energetickú bezpečnosť Česka je do budúcich rokov úplne strategické dohodnúť sa s niektorou zo spojeneckých prímorských krajín na možnosti využívať jej LNG terminál.

Susedné Nemecko však ako takmer jediná krajina s morským pobrežím terminály nemá. Až teraz sa ich chystá začať stavať. Hotové nebudú skôr ako v roku 2024. Takže sa ponúka prirodzene Poľsko alebo Holandsko. Dostať sa ale k voľnej kapacite terminálov v tejto chvíli, keď budú chcieť LNG nakupovať všetci, nebude vôbec ľahké.

Každá z európskych krajín je totiž vo svojom energetickom mixe tiež od plynu inak závislá. Niektoré ho masívne využívajú na výrobu elektriny v plynových elektrárňach, čo je trebárs prípad Nemecka, niektoré ho, naopak, používajú predovšetkým na vykurovanie a v priemysle, čo je prípad Česka i Slovenska. Podobne nie je plyn na výrobu elektriny zásadný napríklad v jadrovom Francúzsku.

Utiahnutie kohútov ako príprava na vojnu

Z údajov Medzinárodnej energetickej agentúry je jasne vidieť, ako Rusko pred vojnou obmedzovalo tok plynu do Európy a starostlivo strážilo, aby boli prázdne zásobníky tam, kde nad nimi malo kontrolu. Predovšetkým v Nemecku, kde ich spravoval priamo Gazprom. „V septembri roku 2021 začalo Rusko obmedzovať prísun plynu do Európy a neplnilo pred vykurovacou sezónou zásobníky, ktoré ovládalo,“ píšu experti IEA.

„Dodávky cez plynovody z Ruska v poslednom štvrťroku poklesli oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka o 25 percent. V prvých siedmich týždňoch roku 2022 to bolo ešte výraznejšie. Medziročný pokles sa prehĺbil na 37 percent. Plynovodom Jamal (ktorý ide cez Bielorusko) prišiel do Nemecka plyn naposledy 20. decembra 2021. Prúd plynu z Ruska cez Ukrajinu na Slovensko sa v prvých siedmich týždňoch roku 2022 znížil z 80 na 36 milióna kubických metrov.“ Všetky ostatné krajiny od Nórska cez Alžírsko po Azerbajdžan, naopak, vo vykurovacej sezóne dodávky plynu do Európy zvyšovali. O 63 percent sa zároveň zvyšovali dodávky skvapalneného plynu LNG do Európy. Prudko stúpal predovšetkým počet tankerov, ktoré priplávali z USA.

Správy z toho obdobia o zastavení plynovodu Jamal sú plné ruských výhovoriek na technické problémy či údržbu. Spätný pohľad jasne ukazuje, že sa Moskva snažila, aby do Európy prúdilo čo najmenej plynu. V tom období sa už naplno debatovalo o správach západných tajných služieb o plánovanom útoku Ruska na Ukrajinu. Z dát o plyne alebo presune devízových rezerv z dolárov do eur je vidieť, že Moskva sa na inváziu starostlivo pripravovala. Európa si, naopak, dovolila vyprázdniť zásobníky a proti riziku nič nerobila. Do poslednej chvíle zjavne neverila, že Putin skutočnú vojnu rozbehne.

Výsledkom je energetická pasca. Nedá sa z nej dostať rýchlo. Plynu je vo svete dosť. Hoci ruský výpadok by bol citeľný. Ostatní dodávatelia ho dokážu nahradiť. Ceny však budú výrazne vyššie. Pravda, ak by sa niekto z veľkých dodávateľov, ako je Katar, nerozhodol úplne zmeniť pravidlá hry, výrazne zvýšiť produkciu a udržať nízku cenu, aby Rusko dlhodobo vytlačil z európskeho trhu. Problémom je ale kapacita ciest do Európy. Keby všetci, ktorí brali plyn od Rusov, začali náhle nakupovať LNG, existujúce terminály v Európe jednoducho nebudú kapacitou stačiť.

Rýchle odstrihnutie sa od ruského plynu sa nezaobíde bez obmedzenia spotreby a nahradenia tejto komodity inými zdrojmi. Tam, kde to technicky pôjde. Medzinárodná energetická agentúra spísala v desiatich bodoch plán, ktorý by Európe mohol pomôcť k odpútaniu sa od Ruska. Pilierom je zohnať plyn zo všetkých dosiahnuteľných zdrojov. Naplniť v lete, keď je prirodzene nízka spotreba, zásobník čo najviac. Posilniť solárne zdroje a veterné elektrárne. Stavať nové jadrové zdroje. Plyn na kúrenie nahradiť tepelnými čerpadlami všade tam, kde to ide.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.