Rusko proti americkej dominancii

Iste to môže pôsobiť ako ďalšia z radu často protichodných racionalizácií, ktorými ruské vedenie ospravedlňuje vojenskú agresiu na Ukrajine a priebežne ich podľa momentálnej potreby, a tiež podľa vývoja situácie na bojisku, vymieňa. Je ľahké si z toho robiť srandu, vidieť v tom ďalší príznak toho, že situácia sa nevyvíja podľa plánov Kremľa, núti ho neustále improvizovať, vymýšľať si. Lenže podceňovanie nepriateľa nie je práve spoľahlivý spôsob, ako vyhrať vojnu. A Lavrovove slová, ktorými sa minister pokúsil vojnu znovu „prerámovať“, si môžu nájsť ústretové publikum.

Iný opis konfliktu

Jednak vychádzajú v ústrety obrazu vojny, ako ho vykresľujú západné, skôr proruské kruhy – ako konfliktu medzi Ruskom a Západom, ktorý sa jej zúčastňuje akosi v zastúpení, cez Ukrajincov. Tí v tomto opise konfliktu vystupujú ako bábky bez vlastnej vôle a bez vlastných záujmov.

Svojimi dodávkami zbraní potom vraj Západ vojnu umelo predlžuje bez ohľadu na mieru deštrukcie a straty na životoch. Vojna je určite strašná, pripúšťajú takto orientovaní komentátori, ale dávno už nemusela byť, keby sa Ukrajina „zbytočne“ nebránila. Potom by nič nebránilo nastoleniu mieru a harmónie na Malej Rusi (ako Ukrajine hovorí ruská propaganda). Lavrov túto verziu svojimi slovami priživuje.

Ruská diplomacia ale môže dúfať, že najvďačnejších poslucháčov nájde mimo západného kultúrneho okruhu. Medzi elitami nastupujúcich mocností niekdajšieho tretieho sveta. Prezentuje prepadnutie Ukrajiny aj ako súčasť zrodenia multipolárneho usporiadania sveta, v ktorom už nebude dominovať jedna superveľmoc.

Podiel na globálnej moci?

Taký svet sa v posledných rokoch môže zdať bližšie – Amerika je vnútorne rozdelená, hovorí sa o jej sťahovaní sa z Európy. Stráca tiež niečo zo svojej „soft power“, príťažlivosti, schopnosti tvarovať svet silou ideí a obrazov, nie zbraní. Provokuje averziu, nielen nie príliš úspešnými vojenskými intervenciami na Blízkom východe, ale niekedy aj „kultúrnym imperializmom“, napríklad aj necitlivým vnucovaním hodnôt západným spôsobom chápaného pokroku tam, kde o ne nikto veľmi nestojí.

Rusko sa tvári, že presadzuje niečo spravodlivejšie, že na Ukrajine obhajuje aj záujmy elít krajín, ako sú Čína alebo India a ďalšie, ktoré sa uchádzajú o svoj podiel na globálnej moci. Moskva potrebuje, aby uverili, že na Ukrajine nejakým spôsobom bojuje aj za nich, potrebuje ich podporu, aspoň tichú, a ich ekonomickú spoluprácu.

A istým spôsobom môže byť vojna na Ukrajine predzvesťou podoby toho vraj prichádzajúceho multipolárneho sveta. Sveta, kde moc „leží na chodníku“ a je potrebné ju len zobrať, kde o dominanciu súperia mocnosti, ktorých hodnoty zďaleka nemusia zodpovedať tradičnému západnému poňatiu ľudských práv a ktorých záujmy sú často protichodné. Pokiaľ niekto chce dosiahnuť nové usporiadanie hierarchie sily, dosiahne to často práve silou. Ten Rusmi ospevovaný svet bez americkej dominancie môže byť svetom, v ktorom vojna oproti dnešku zdomácnie.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.