„Choď, pútnik, a zvestuj Lakedaimonským, že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám,“ je verš dodnes zdobiaci pamätník bitky pri Termopylách. Ide zrejme o najlegendárnejšiu vojenskú akciu západnej histórie. Tristo Sparťanov z Lakedaimónu bránilo strategickú tiesňavu proti ohromujúcej presile Peržanov do posledného muža. Sparťanský vzdor rezonuje do dnešných čias, v roku 2006 Irán, považujúci sa za dediča antickej Perzie, oficiálne protestoval proti americkému filmu 300: Bitka pri Termopylách.
Môže sa zdať, že takéto romantické mýty patria do čias dávno minulých. Do doby Herodota, Rolanda alebo možno Shakespeara. Poslednou udalosťou, ktorá dokázala takéto legendy generovať, bol ten titánsky stret dobra so zlom, známy ako druhá svetová vojna. Preto vo všetkej jej strašnosti je také fascinujúce sledovať vojnu na Ukrajine, ktorá rýchlo dosahuje mýtické proporcie.
Keby scenár ruskej invázie na Ukrajinu napísal hollywoodsky scenárista, bol by najskôr odmietnutý kvôli príbehu plnému klišé a nepravdepodobných udalostí. Dlhodobo utláčaný a rozhádaný národ sa zomkne tvárou v tvár zločinnému a silnejšiemu útočníkovi. Prezident, predtým známy hlavne ako televízny komik, sa stane neočakávaným vodcom, keď odmietne evakuáciu slovami „nepotrebujem odvoz, ale muníciu“. Obrancovia zapadnutého ostrova pošlú nepriateľskú loď „na chuj“. Bojovníci v obliehanom meste sa rozhodnú bojovať až do horkého konca. Naozaj to dosahuje úroveň veľkolepého hollywoodskeho filmu alebo starovekej ságy.
Až sa raz táto vojna skončí, iste sa objaví nespočetné množstvo historikov uvádzajúcich udalosti na pravú mieru. Napríklad v prípade Termopýl sa často zabúda, že po boku 300 Sparťanov zostalo bojovať 700 obyvateľov Tespie, 400 Tébanov a bližšie nešpecifikovaný počet heilótov, teda sparťanských otrokov.
Vyvracači mýtov
Experti vo vyvrátení vlastných národných mýtov sú britskí historici. Tí poukazujú, že evakuácia z Dunkirku bola v skutočnosti desivou porážkou, keď britská armáda musela zanechať vo Francúzsku všetku ťažkú techniku. Drvivú časť vojakov navyše zachránilo kráľovské námorníctvo, nie civilné lode dobrovoľníkov.
Hitler sa nepokúsil o inváziu do Británie kvôli hrdinskej obrane „hŕstky“ pilotov RAF, ale pretože vedel, že jeho Kriegsmarine by silnejšie kráľovské námorníctvo pri pokuse prekročiť La Manche poslalo okamžite ku dnu. Radi tiež potešujúco upozorňujú, že nemecké bombardovanie Londýna a ďalších miest, ktoré Briti prežili so svojím povestným ľadovým pokojom a zjednotili sa ako národ, bolo tiež obdobím zvýšenej zločinnosti, keď gangy vykrádali domy, ktorých obyvatelia utiekli do krytov.
Lenže národ potrebuje mýty, najmä ak má ustáť totálnu vojnu. Churchill to chápal a aktívne ich budoval. Navyše, väčšina sa zakladá na pravde. Dunkirk bol síce prehrou, ale záchrana takmer celého britského expedičného vojska bola naozaj zázračná a civilní dobrovoľníci sa na nej podieľali. RAF bojovalo proti hrozivej presile a Hitler použil neúspech Luftwaffe ako zámienku na odvolanie invázie. Cez excesy sa Briti počas bombardovania obdivuhodne zomkli.
Na korekciu ešte nenastal čas
Možno raz k nejakým korekciách dôjde aj pri ukrajinských mýtoch. Tak sa napríklad ukázalo, že obrancovia Hadieho ostrova sa nakoniec predsa len vzdali. Hlášku Volodymyra Zelenského, že potrebuje „muníciu, nie odvoz“, máme len z druhej ruky, aj keď nepochybne zachytáva jeho rozpoloženie.
Na korekciu však ešte nenastal čas, uprostred boja zrejme nie je ani možná. Hlavne však vznikajúce mýty dodávajú Ukrajincom silu ďalej bojovať. V pondelok večer Zelenskyj ohlásil, že sa začala druhá fáza vojny. Ruská armáda odštartovala masívnu ofenzívu na Donbase. Vojenských analytikov a expertov to prekvapilo. Podľa mnohých ruská armáda nemôže byť na takúto operáciu pripravená. Jednotky, ktoré Putin nechal stiahnuť od Kyjeva, aby ich mohol nasadiť na Donbase, nemôžu po týždňoch ťažkých bojov byť v stave, aby sa mohli znova zapojiť do vojny. Napríklad americký Institute for the Study of War (Inštitút pre štúdium vojny) dochádza k záveru, že „je nepravdepodobné, že ruská ofenzíva na východe bude dramaticky úspešnejšia než predchádzajúce ruské ofenzívy“.
Jeden z hlavných problémov je ruská morálka. „Ruské úrady čelia vzrastajúcej neochote bojovať nielen medzi brancami, ale aj medzi profesionálnymi vojakmi,“ píše inštitút vo svojej analýze. „Počet ruských vojakov odmietajúcich zapojiť sa do vojnového úsilia rastie, vrátane 60 – 70 percent profesionálnych vojakov 150. motostreleckej divízie 8. kombinovanej armády – hlavného ruského bojového zoskupenia na východnej Ukrajine,“ pokračuje analýza.
Ukrajinci vďaka svojim mýtom vedia, za čo bojujú. Rusi to nevedia. Neustále im vtĺkajú do hlavy, že je potrebné denacifikovať Ukrajinu a oslobodiť tamojší ľud. To môže zafungovať na civilných obyvateľov Petrohradu a Moskvy. Vojak na fronte, ktorý vidí, že sa Ukrajinci „denacifikácii“ zúrivo bránia, začne rýchlo pochybovať.
Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.