Kristus

V nedeľu 24. apríla si pripomíname 200. výročie narodenia básnika Janka Kráľa. Pri tejto príležitosti uverejňujeme jeho menej známu báseň Kristus z roku 1843 alebo 1844.

Pekné je nebo, čisté ako sklo,
lahodné duši aj oku —
s ránom ráničkom zvony začali
rozlievať pieseň hlbokú.

Ľudia sa tisnú z celého sveta
k jednej samotnej vežičke.
Na poli stojí ak’ panna biela,
kríž má na skvelej hlavičke.

Kríž sa len blyští bleskom zorničky,
ľudia za ním sa ťahajú, —
pod vežou lúčka, na nej oltárik,
zázraky tam sa stávajú.

Na tom oltári svieti Spasiteľ,
do neba zrak má uprený;
nad ním anjeli v sláve nebeskej,
pod ním sa čerti zdávení.

Ľudia sem kŕdľom zďaleka chodia,
by mohli stenčiť bolesti.
Koľko o divoch a o zázrakoch
sa tu rozpráva povestí!

Aj teraz práve, ľa! ľa! ak’ idú,
ako v jeseni bociane,
keď z polnoci zima odháňa
a šibe vetrisko na ne.

Každý má dáku na pleci ťarchu,
že ledva vládze ju znášať:
tomu umrela jeho milenka,
tamtomu jeho drahá mať;

ten zas chudáčik máva nedobrú,
na svete biednučky žije,
a hľa! tá starká, skrčená ak’ päsť,
povedal by si, že hnije.

Tam zas sirôtka s vybledlou tvárou,
bosá — v šatôčkach ľahučkých, —
tamtá zas, žena ešte dosť mladá,
trpí potupu pre mužských —

do krásy svojej dala si strieľať,
partu panenskú zmrhala,
teraz by pre ľud na ňu bočiaci
o hlade, smäde skapala.

Bedár zmorený! Keď napoludnie
už ti slniečko zapadá
a svet ten pustne, k Bohu sa obráť!
Boh — slnce, život, náhrada.

Nesvieti božie na nebi slnko
tak na sniežok sa topiaci,
ak’ láska božia na biedy ľudské.
Ku nej sa majte, trpiaci.

Ku nej sa máme! Ku nej sa máme!
Oh, Bože, Kriste, počuj nás!
My Tvoje tvory, my Tvoje dietky,
skloň sa a prijmi biednych hlas!

Skloň sa! Ak’ si sa dakedy sklonil,
keď si pre ľudské spasenie
zrodil sa v chatrnej kolibôčke —
veď sme my Tvoje stvorenie.

Skloň sa a počuj biedy ťažoby!
Prosia Ťa pekne chudáci.
My sme zhrešili, preto nás káraš —
zmiluj sa, Kriste, jasiaci!

Celý sbor tváre do zeme vryje,
nesmie pozdvihnúť zrak hore,
cíti sa nízkym pred božou tvárou,
vzdychá a padá v pokore.

Každého údmi dačo preberá,
a hlbšie do vnútra bára,
na duše šibe plameňom, a v tých
svetárstva špina vyhára.

Duše napája rosou života
a z prachu výši a výši.
Tie hore zdvihnú oči a vzdychnú:
Zmiluj sa, Kriste Ježiši!

Kriste Ježiši! Kriste Ježiši!
Zvony pretrhnú vzdychanie
a pomaličky so svätým ľudom
končia nábožné žehnanie.

Zvony zatíchli. Kristus Spasiteľ,
čo v nebo zrak mal uprený —
silná je bieda, prejme ho ľútosť —
raz pozrie na ľud strápený.

Zrakom dôstojným, milým a svätým,
prechádza všetky zástupy.
Vtom „amen“ povie a medzi národ
svetlý z oltára zostúpi:

Ľudkovia dobrí, dušičky moje!
Vstaňte horeká, pokoj vám!
Viera prenáša hory a vrchy,
od Boha k vám sem prichádzam.

Hor’ vstaňte, chorí! Z dlhých nemocí
smutní na nebo pozrite!
Nebo milostné, Pán Boh váš priateľ
tu mňa pred sebou vidíte.

Ľud sa naľakal, ale keď videl
zlatý prúd lásky svietiti,
žehnať sa začne, spievať si začne
a Hospodina sláviti.

Kristus, ten kryštál čistý, čistučký,
prvší blesk z božej svetlosti,
znamenie rukou dáva k mlčaniu…
Všetko zatíchne v náhlosti.

Ľudkovia dobrí, dary sú veľké,
ktoré nám Pán Boh podáva.
Len kde sa obzrieš, plno všetkého.
On je, čo hody pripráva.

Sto ráz je ale väčšia hostina
Slovo, tečúce do sveta,
v ktorom je pokoj ako v semiačku
a sláva božia zavretá.

Poďme ho sláviť, poďme velebiť!
ale tu — tu sme zavrení.
Poďme ho sláviť, poďme velebiť
tamto na vŕšek zelený.

Výhľad tam pekný na veci božské,
tôňa od slnka vriaceho…
Poďte, ľudkovia, moje dušičky,
do toho chrámu božieho.

Ľud sa poberá. Kristus idúcky
o veciach božských rozpráva.
V rozprávke prídu k samému kopcu,
už len húštinka zostáva.

Popredku dievky, čo idú, vošli
už do zelenej húštinky…
Ratujte, ľudia…! Medveď… ratujte!
kričia o hrdlo chudinky.

Tá od veľkého strachu sa oddá
do behu a krky zlomí,
tá zamdlie a zas druhé dievčence
zrádnik nešťastný ochromí.

Pokoj vám — pokoj! čo sa bojíte,
neviete, že som ja s vami?
A ty, človeče, vyjdi z húštiny,
pakuj s tvojimi kúskami!

Kristus zavolá hlasom pastierskym,
keď vidí ovce kapati.
A tá galiba vždy ešte straší
a neprestáva mrmrati.

Znám ťa, kto si! Znám ťa ja, vtáčik!
Nerob zo seba posmechy,
ale vyjď vonka, ešte raz vravím,
a padni na zem za hriechy.

Božia je milosť veľmi veliká,
jej medze väčšie od mora;
človeče, vstúpže už raz do seba
a nebuď besná potvora.

Kristus zavolá hlasom pastierskym,
hotovým milosť vyliati,
a ten v húštine tým viacej straší
a neprestáva mrmrati.

Konáre láme, že len tak praští,
by nahnal strachu väčšieho…
Kristus dôstojne pozrie a týmto
hrmením tresce zlostného:

Človeče, biedny! Naozaj biedny!
Keď sa ti medveďom páči,
a Slovom božím, láskou pohŕdaš,
nad tebou sa raz deň mračí.

Od tohto času podobu strácaš
človečiu — medveď hotový —
tak sa každému na svete robí,
kto sa chce rovnať zverovi.

Povedal a hneď všetko zatíchlo,
iba ako pec horeká,
strmým grúnikom pomedzi kriačky,
hľa, medvedisko uteká.
. . . . . . . . . . . . .
Na samom vŕšku vatra je veľká,
medzi peknými smrečkami,
okolo ľudí, ak’ by spršalo,
dym sa kotúľa stĺpami.

Kristus na skale, svetlom pozlácen,
belasým mráčkom odetý,
sväto pozerá, milo pozerá,
z pohľadu sláva mu svieti.

V pravej ruke má ohnivú guľu,
hľadiac hneď na ľud, hneď na svet,
začína pravdy ľudu božiemu,
akoby zvonil, tak vravieť.

Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu
v hrmení, v bleskoch a v Slove,
národ tak čaká, dobre nezájde,
na všetky slová Kristove.

Už ani nevie, kde sa nachádza,
nevie, že hraničí ho svet.
Pán „amen“ povie, „tak sa stane“.
A kde je? Skapal — už ho niet.

Ľud ak’ by dosiaľ divný sen bol mal,
teraz sa len už spamätá:
Sláva Ti, Kriste, Synáčik boží!
Sláva Ti, Spasiteľ sveta!

Sláva Ti, Bože, za Tvoje dary!
Ľudia spievali pesničky…
A povesť táto odtiaľ letela
až hen na sveta krajíčky.