Čím sa zapíše Macron do dejín

Krátko predtým, než sa dozvieme definitívne výsledky, by sme si mohli skrátiť čakanie uvažovaním nad otázkou, aká je vlastne rola Emmanuela Macrona vo francúzskej histórii. Je to nešťastný liberálny reformátor na čele veľmi neliberálnej krajiny? Alebo je to posledné eso systému?

Francúzi sú – na rozdiel od Nemcov – rebeli. Francúzski voliči už s odmietnutím európskej ústavy v roku 2005 upozornili na to, že nesúhlasia so smerovaním EÚ. Pred dvomi týždňami to potvrdili opäť, približne 55 percent zvolilo protisystémových kandidátov. Je prinajmenšom otvorené, či súčasný model globalistického kapitalizmu má ešte väčšinovú podporu francúzskeho národa. Druhý a tretí najsilnejší kandidáti z prvého kola, Marine Le Penová (23 percent) a Jean-Luc Mélenchon (22 percent) sú odporcovia globalizácie.

Francúzi urobili ešte niečo, hodili svoje štátostrany na smetisko dejín. Usúdili, že tie dve strany sú v tejto podobe zbytočné, stačí jedna. Pravica bez jasného vlasteneckého a/alebo kresťanského odkazu a ľavica bez zakotvenia v širokých vrstvách pracujúceho ľudu nemá opodstatnenie. Francúzi prekukli, že umierneného globalistického ľavičiara odlišuje od umierneného globalistického pravičiara tak málo, že to nestojí za reč. Odlišujú ich symbolické, regionálne, kultúrne, rodinné väzby, no pri lámaní chleba držia spolu.

Do tejto agónie prišiel „centrista“ Macron. Vo voľbách 2017 dokončil sebazničenie socialistickej štátostrany PS a prebral značnú časť jej voličov, vo voľbách v roku 2022 zničil stredopravú štátostranu Republikánov a prebral značnú časť jej voličov.

Určite to nie je ireverzibilné, po skončení prezidentstva Macrona môže ľahko skončiť aj macronizmus, nateraz ale platí, že Macron zlúčil dve štátostrany (ich kádre a voličov) do jednej. Do svojej.

V predvolebnej debate urobil svojej suverenistickej súperke Marine Le Penovej jedovatý kompliment: „Zmenili ste 80 percent vášho programu, to je dobrá správa.“ S tými 80 percentami to značne prehnal, no hlavne mal dostať otázku on, či sám nezmenil 100 percent svojho programu. Ak teda niečo také niekedy mal.

Hľadanie skutočných hodnôt tohto výnimočne nadaného politika sa rovná detektívke. Je enarque, príslušníkom meritokratickej francúzskej šľachty, ktorý však elitnú školu svojej triedy – ENA – zrušil. Je Bonaparte v biznis obleku, sexy a zároveň postsexuálny, inteligentný a arogantný, šarmantný a slizký. Je mladý, dynamický a hladný po zmene, s odstupom najväčšiu podporu má ale medzi dôchodcami nad 65 rokov.

Je, ako to znie v názve jednej biografie, grand manipulateur. Kedže si vedel zachovať lojalitu novinárskej obce vo Francúzsku aj mimo neho, ľudia dodnes nepochopili v plnom rozsahu, aký je to aj veľký klamár. Vie presne odhadnúť, v akom prostredí mu koľko toho „zožerú“. V tejto kampani napríklad tvrdil, že v Poľsku „sú LGBT zakázaní“ a na hlučných demonštrantov zvolal, že oni slobodne vykrikovať môžu, lebo sú v Štrasburgu, vo Francúzsku, v demokracii – „v Maďarsku to nemôžete“. Ako mnohé iné lži, prešlo mu to.

V niečom to bude asi liberál. V sociálno-etických témach sa prejavil ako vyšinutý progresívec, bez pôvodne prisľúbenej debaty rozšíril možnosti umelej reprodukcie, predĺžil možnosť potratov z 12 na 14 týždňov a žiadal v Európskom parlamente, aby sa do Charty základných práv Európskej únie zakotvilo „právo na potrat“.

Zároveň stopol pokusy o zgenderovaný pravopis francúzštiny a hral sa na tvrdého law and order politika. Aspoň niektorí migranti v Calais a na talianskych hraniciach ho ako tak spoznali. V jedinej krajine Európskej únie, v ktorej islamistickí teroristi znova a znova udreli, vládol Macron dlho s vyhláseným výnimočným stavom. Islamistom poslal drsné odkazy. Pri rakve učiteľa Samuela Patyho, ktorému Čečenec sťal hlavu za to, že na hodine ukázal karikatúry Mohameda, videli Francúzi takmer plačúceho prezidenta. Mŕtvemu učiteľovi povedal: „Budeme brániť slobodu, čomu ste nás tak dobre naučili.“

Pri rakve Samuela Patyho. Foto: Macron/FB

Nuž, áno, sloboda. V pandémii sa z liberála Macrona vykľul vladár sovietskeho strihu, zašiel ďalej ako nejeden neliberálny premiér. Mesiace púšťal Francúzov von na ulicu iba s priepustkou a nezaočkovaným občanom odoprel občianske práva: Un irresponsable n'est plus un citoyen. „Nezodpovedný človek už nie je občanom.“ Mal plné ústa demokracie, parlamentom ale opovrhuje a zavedenie iniciatívneho referenda – požiadavku žltých viest – odmietol. Keď ide do tuhého, preferuje osamelé centralistické riešenia. Žiaľ, do tuhého išlo nepretržite.

Aj keď sa za jeho vlády prisťahovalo do Francúzska dalšie 2 milióny prisťahovalcov, vedel sa celkom úspešne pasovať za bojovníka proti migrácii. Čísla to nepodporujú, iba 14 percent osôb, ktorí dostali oznámenie o vyhostení, boli aj deportovaní. Kvóty uskutočnených vyhostení do krajín, z ktorých prišli mnohí páchatelia islamistických masakrov, boli v prvom polroku 2021 ešte horšie: 0,3 percenta do Alžírska, 2,4 do Maroka, 4 do Tuniska.

Hoci bývalý Rothschild-bankár začal svoju dráhu v socialistickej vláde, pôsobí v dnešných francúzskych reáliách skôr ako pravicový politik. Kedysi platilo pravidlo, že francúzska pravica sa delí do troch táborov, do liberálneho, napoleonistického a reakcionárskeho. Macronovo kúzlo spočíva v tom, že v sebe integroval liberalizmus a napoleonizmus. Iba reakcionári si museli hľadať vlastného lídra – a našli si polemického novinára Érica Zemmoura.

Je prezidentom tej polovice Francúzov, ktorí profitujú z globalizácie. Vie to o sebe, vyžaruje to z neho, v svojom sebavnímaní pochádza „z Jupitera“, arogancia božského mimozemšťana je jeho najväčším a možno jediným politickým hendikepom. Français qui ne sont rien, „Francúzi, ktorí sú ničím“ - takéto výroky mu tá druhá polovica národa nezabudne. Prezident Macron už nedokáže Francúzov zjednotiť. To by musela vypuknúť vojna.

Sčítaný a kultivovaný Macron pociťuje pravidelne potrebu nejakej veľkej idey, zrejme aby naplnil prázdno v svojej politickej duši. Ako v podstate všetci prezidenti De Gaullovej Piatej republiky to skúša s kultom Republiky a sekularizmu, z pozície zvoleného monarchu s atómovým kufríkom v ruke ho to nič nestojí, republiku má aj v názve svojej strany, ďaleko to však nevedie. Republikanizmus a sekularizmus nie sú plnohodnotnými ideológiami, sú skôr negáciou iných, už prekonaných ideológií.

Keď narýchlo potrebuje veľkú ušľachtilú ideu, najradšej siahne po ekológii. Trapas spočíva v tom, že mu to nikdy dlho nevydrží. Záchrana planéty nehrala v jeho prvej prezidentskej kampani veľkú rolu, inscenoval sa ale – najmä na medzinárodnej scéne voči Trumpovi – ako zelený štátnik. Prijal v Elyzejskom paláci aj svätú Grétu. Tá fáza však náhle skončila povstaním žltých viest, svojím spôsobom prvým masovým vzopätím proti zelenej politike. Rezignoval na tú agendu natoľko, že stratil potenciálnych klíma-voličov, tí si v komunálnych voľbách roku 2020 zvolili vo veľkých mestách zelených primátorov. Jeho energetická politika je veľký zmätok, raz dal zavrieť atómku Fessenheim, teraz stavia v urýchlenom režime nové elektrárne. V kampani pred týmito voľbami je ten zelený Macron späť. Nedeľné voľby vyhlásil za „referendum za alebo proti ekológii“ a povýšil Francúzov na „veľký národ ekológie“. Kto pozná francúzsku bilanciu v tej oblasti, môže len krútiť hlavou.

Macron mal bezpochyby ambíciu zapísať sa do histórie ako veľký reformátor. Z reformnej smršte vedel presadiť iba to, čo si predsavzal úplne na začiatku, reformu pracovného trhu. Jeho dôchodková reforma, ktorá krátko pred covidom vyvolala masové protesty, leží spoľahlivo v šuplíku. Jeho pandemická politika priniesla skromné výsledky a keďže napríklad marseillský gastrolockdown bol pravdepodobne najdlhší v Európe, bola aj rekordne drahá. Keď mu Le Penová vyčítala, že sa nový dlh iba z titulu pandémie vyšplhal na 600 miliárd eur, Macron to číslo ani nepopieral. Povedal iba toľko: „Keď sa pozerám na to, ako vaši kamaráti v Európe viedli koronakrízu, som na svoju politiku pomerne hrdý.“ Niekoľkokrát opakoval tvrdenie, že korona „bola pandémiou, akú sme za storočie nemali“.

V spomínanej debate boli chvíle, keď kvázi-socialistická intervencionalistka Le Penová vyčítala liberálovi Macronovi, že rozdáva voľnou rukou šeky a poháňa tým infláciu. Špičkový ekonóm Macron na to síce mal pripravenú odpoveď (vraj to tak nie je, inflácia v Španielsku je vyššia), absurdita obrátených rolí ale ukázala, do akej miery Macron zradil svoj reformátorský étos. Chcel zrušiť 120 000 úradníkov, teraz ich má (bez fixnej zmluvy) o 86 800 viac. Keď nastúpil v roku 2017, sľúbil znížiť verejné výdavky do roka 2022 na 53,5 percenta HDP. V roku 2021 dosiahol 61,3 percenta. Námietka, že za tým je mor, príliš neobstojí: Už v roku 2019 dosiahol 55,4 percenta.

Zložitejšie je hodnotenie Macronovej zahraničnej a európskej politiky. Je to prezident, ktorý je ako žiaden jeho predchodca naklonený anglosaskému svetu. Práve túto pre Francúza dosť neobyčajnú lásku však nevedel kapitalizovať: Austrália zrušila objednávku ponoriek vo výške minimálne 31 miliárd eur a dohodla sa s Amerikou. S ohľadom na ďalší rozvoj Európskej únie vyhlásil na sorbonnskej univerzite nejaké tie vízie, keď ale išlo o obsadenie postu predsedu Európskej komisie, konal v najlepšej dirigistickej tradícii Francúzska: Pretlačil v zadnej miestnosti politika, ktorý v európskych voľbách ani nekandidoval, v bruselskej eurobubline narodenú eurotechnokratku Ursulu von der Leyenovú.

Je celkom možné, že historici raz napíšu, že Emmanuel Macron vo francúzskej histórii stopu vôbec nezanechal. Žiadne veľké reformy, ani ekonomické, ani inštitucionálne, samé spontánne riešenia podľa zásady faire et défaire, robiť niečo a inokedy robiť presný opak toho istého.

A možno napíšu, že svojou mladou krvou ešte zachránil systém. Merkelová by mu mohla porozprávať, ako o politikovi niekedy rozhodne to, čo sa stane až po jeho odchode.