Macron utrpel víťazstvo. Antisystém chystá odplatu

Emmanuel Macron vyhral, obhájil mandát, davy pred Eiffelovou vežou jasajú, európski a slovenskí politici mu blahoželajú a tešia sa. Vyhral proeurópsky kandidát, ktorý mení Úniu na svoj obraz a centralizuje ju. Odkedy sa stiahla z politiky Angela Merkelová, Macron nemá v EÚ konkurenciu. Keď sa však pokúsime nejako staronového prezidenta zaradiť a definovať, nastáva problém.

S čím vlastne vyhral a ako získal takmer 60 percent hlasov? Čo Macron reprezentuje? Krátka odpoveď znie: všetko a nič.

Programovo a politologicky je takmer neuchopiteľný, sľubuje všetkým všetko a vznešene to nazýva centrizmom. V skutočnosti je to relativizmus, ktorý umožňuje šéfovi Elyzejského paláca otočky, aké by si reprezentant vymedzeného politického prúdu vonkoncom nemohol dovoliť.

Zelené a náboženské mimikry

Étos environmentálne uvedomelého prezidenta sa rozplynul už po prvom roku vo funkcii (2018), keď sa funkcie ministra životného prostredia vzdal svetoznámy ekologický aktivista a dokumentarista Nicolas Hulot. Prezident podľa neho vôbec neplnil program. Z množstva návrhov 150 občanov v rámci takzvanej klimatickej občianskej konvencie vláda uzákonila sotva desatinu a Macronov program bol pre environmentalistov sklamaním. Tí neprekvapivo zmenili tábor a podporili Jeana-Luca Mélenchona.

Absolvent jezuitského katolíckeho lýcea, ktorý sa zasadil o umelé oplodnenie pre všetkých a predĺžil lehotu na vykonanie umelého potratu, sa zároveň modlil v Lurdoch a vzýva tvrdý sekularizmus. Náboženskému rozmeru návštevy Lúrd sa jeho predchodcovia vyhýbali, aj preto si vyslúžil nelichotivé prirovnanie k niekdajšiemu lídrovi vichystického Francúzska maršálovi Pétainovi, ktorý má pečať zradcu.

https://standard.sk/159069/

Vľavo či vpravo?

Macron začínal ako ľavičiar a postupne sa menil. Najprv chcel zvyšovať dane z palív, čím spôsobil vyše roka trvajúce protesty Hnutia žltých viest. Polícia opakovanie zasiahla proti demonštrantom mimoriadne tvrdo, sťažností na policajnú brutalitu bolo neúrekom. Z protestného hnutia sa postupne stalo protivládne. Macronova koalícia neskôr schválila polícii ešte väčšie právomoci napriek protestom verejnosti i novinárskych syndikátov.

V druhej polovici mandátu sa začal posúvať doprava, podobne ako veľká časť francúzskeho elektorátu, ktorý si chcel získať. A tak odštartoval tvrdé prejavy proti islamizmu, zločinu a pohon na financovanie mešít a školenie imámov. Miestami mal v týchto témach veľmi podobný slovník ako Marine Le Penová, ktorá sa umiernila a presúvala smerom k politickému stredu. Voliči ju prestali považovať za takú hrozbu demokracii ako kedysi.

Vychoval si antisystém

Za päť rokov sa mu podarilo čiastočne pohltiť klasickú pravicu a ľavicu (Republikáni a Socialistická strana), ktoré nedokázali vygenerovať zvoliteľných kandidátov. Mizériu dokonal výsledok prvého kola – obe kandidátky (Pécressová, Hidalgová) získali pod päť percent, čo znamená, že im štát nepreplatí kampaň. Zadlžili sa a pohoreli. Teraz budú stáť pred voľbou, či sa priamo alebo nepriamo spojiť s Macronom, inak smerujú pomaly ale isto k zániku. V druhom kole prezidentských volieb ho podporili. Objavujú sa signály od exprezidenta Nicolasa Sarkozyho, že časť vnútorne rozorvaných stredopravých Republikánov sa spojí s Macronovou stranou pred júnovými parlamentnými voľbami.

Za päť rokov sa Macronovi podarilo, aj ustavičným menením názorom a postojov, znechutiť Francúzov. Viac ako polovica zúčastnených voličov, okolo 20 miliónov ľudí, v prvom kole volila pravý alebo ľavý antisystém – nahradenie establishmentu, výraznú zmenu fungovania štátu, úplne iný pohľad na domácu i zahraničnú politiku, odklon od NATO, EÚ a USA.

Ľavičiarovi Mélenchonovi ušlo druhé kolo o percento. Spolu s ďalšími tvrdými ľavičiarmi a zelenými získal tento tábor tretinu hlasov. Podobne tretinu dostali dokopy Le Penová, Éric Zemmour a Nicolas Dupont-Aignan. Zvyšnú tretinu oslovil Macron, socialisti a Republikáni.

Macron si dával pozor a pred voľbami stále opakoval, že „nič nie je vyhraté“ a „treba sa zmobilizovať“. Vo víťaznom prejave v nedeľu večer priznal trpké víťazstvo – vie, že mnohí ho volili len z odporu k Le Penovej, obzvlášť ľavicoví a mladí voliči a veľká časť z nich nešla k urnám vôbec. Účasť síce neprekonala historické minimum z roku 1969 (69 percent), ale na francúzske pomery bola pomerne nízka (72 percent).

Prekreslili sa aj volebné mapy a Le Penová síce prehrala, ale slávi historický úspech s 41 percentami. Získala dokonca aj hlasy v zámorských územiach, ktoré boli baštou Mélenchona. Oproti roku 2017 si výrazne polepšila. Napriek nelichotivej nálepke extrémistky a strašeniu jej nerealizovateľnými plánmi v domácej či zahraničnej politike sa vyše 13 miliónov Francúzov nenechalo odradiť, hoci Národný front bol celé dekády ostrakizovanou silou, proti ktorej sa spájali všetci ostatní. Je to výsledok, o akom jej otec nemohol ani snívať.

Although Macron defeated Le Pen, significant gains were made since 2017. Here we show where she made those gains

Read the election analysis on the @FinancialTimes https://t.co/fOfIMnr8Ke#FrenchElections2022 pic.twitter.com/lb5nGVr6K3

— Steven Bernard (@sdbernard) April 24, 2022

Tretie kolo volieb

Protesty ľavice proti Macronovi a Le Penovej (ni Macron ni Le Pen) sme videli pred voľbami aj po ohlásení výsledkov v nedeľu večer.

Mélenchon vyhlásil Macrona za „najhoršieho prezidenta vo francúzskych dejinách“ a má ambíciu stať sa premiérom. Podobne ako Le Penová už burcuje voličov do parlamentných volieb. Chcú sa zviezť na vlne podpory z aktuálneho hlasovania a stať sa protiváhou prezidenta v parlamente. Ak by získali väčšinu v dolnej komore, Macrona by de facto pripravili o moc (dochádza k fenoménu cohabitation) a hlavné slovo by mal premiér, ktorým by sa rád stal práve Mélenchon.

Lenže francúzske parlamentné voľby sú pomerne nevyspytateľné, dvojkolové väčšinové hlasovanie neodráža percentuálnu podporu strán. Le Penová v roku 2017 získala v prezidentských voľbách 33 percent, jej hnutie Národné zhromaždenie podporilo vyše 13 percent voličov, ale napokon z toho bolo len osem poslaneckých kresiel vo vyše 500-člennej snemovni.

O dva mesiace nás čaká takzvané „tretie kolo“, ako Francúzi neraz nazývajú parlamentné voľby. Teoreticky môže úplne otočiť pomer síl, ale nezabúdajme, že naposledy sa to stalo ešte pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď oboje voľby neboli zladené. Ambiciózne vyjadrenia Macronových vyzývateľov treba vnímať už ako súčasť parlamentnej kampane, ktorá sa začala v nedeľu večer.